Občas stretávam spoluobčanov, ktorí už majú po krk nášho hnutia kvôli tomu, čo vnímajú ako nenapraviteľnú hlúposť bielych ľudí. Skúsme nad tým popremýšľať. Belosi sú na najrýchlejšej ceste k nahradeniu rôznymi inými národmi (v Európe černochmi a arabskými moslimami, v Amerike miešancami). Ich kultúra je doslova búraná všade naokolo. Sú nepretržite démonizovaní a obviňovaní za problémy všetkých ostatných. A ich duch (to, čo z neho zostalo) je drvený dosť očividnými spôsobmi. Majú zakázané mať akýkoľvek cit pre bielu identitu okrem viny. Majú zakázané namietať voči svojmu nahradeniu (kvôli zákonom o nenávistnom prejave, sociálnemu zahanbovaniu atď.). Napokon, a čo je možno najstrašnejšie, sú nútení bezmocne sledovať, ako sú ich ženy obchytkávané a znásilňované (Kolín, Štokholm), ako sú ich deti zneužívané (Rotherham) a ako nebieli vinníci unikajú s miernymi trestami.

A predsa sa zdá, že veľká väčšina belochov všetko toto prijíma spôsobom tak opovrhnutiahodne miernym a poddajným, že sa musím zamyslieť, či nepotrebujeme vynájsť silnejšie slovo než „opovrhnutie“, aby som vyjadril pravdepodobne nevyjadriteľnú intenzitu hnusu, aký voči nim cítim. A samozrejme, mnohí belosi to všetko nielen prijímajú, oni sa z toho i radujú. Vlastne, sú to belosi samotní, kto je zodpovední prakticky za všetko, čo v súčasnosti ohrozuje ich prežitie, lebo keby sme chceli, mohli by sme s touto situáciou rýchlo skoncovať. Keď čelíme obludnosti tejto situácie, je len prirodzené, že niektorí z nás dospejú k záveru, že belosi nie sú hodní záchrany, a rozhodnú sa odísť a starať sa o svoju záhradu.

Britský priateľ, ktorého meno nesmiem prezradiť, opustil kruhy hnutia v Spojenom kráľovstve pred rokmi, keď zažil, že belosi na neho doslova pľujú na proteste zameranom na podporu belochov (bola to akcia BNP, alebo akcia skinheadov, alebo niečo také – už si nepamätám). Zanechal hlavne politickú angažovanosť (hoci najnovšie sa zdá, že jeho záujem o politiku sa vracia). Reakcia môjho priateľa je, treba povedať, pochopiteľná a ospravedlniteľná. Ak ľudia, ktorým sa pokúšate pomôcť, nielen odmietajú vašu pomoc, ale na vás aj pľujú, tak sa zdá rozumné dospieť k záveru, že nie sú hodní pomoci.

A poznám mnohých ďalších, ktorí sú na hranici kapitulácie: unavení z etnomasochizmu bielych ľudí, ich tvrdohlavej neochoty postaviť sa za našu vec. Týmto unaveným bojovníkom znova a znova vyvstáva pred očami ten istý obraz: belosi sú ako ovce. Toto by v skutočnosti mohla byť urážka pre ovce: hoci môžu byť celkom poddajné, keď ich naháňajú a vedú na porážku, ale aspoň ju nahlas nepodporili. Keď to dáme bokom, tak problémom je, že tí, ktorí niekoho takto obviňujú, jednoducho očakávajú od vlastných ľudí priveľa. V skutočnosti doslova všetci ľudia akejkoľvek rasy sú ovce.

V šiestom storočí pred Kristom filozof Hérakleitos povedal, že väčšina ľudí žije svoj život, ako keby „spali“. Pýtal sa, „aké majú znalosti alebo inteligenciu?“ a poznamenal, že „za svojho učiteľa si berú dav.“ O niekoľko rokov neskôr ďalší raný filozof, Parmenides, povedal, že väčšina ľudí je „hluchá a slepá, omámená, sú to hordy bez súdnosti.“ Ešte slávnejšie je to, ako Sokrates charakterizoval ľudí ako veľkého, hlúpeho, spiaceho koňa, ktorého on, ako ovad, musí uštipnúť, aby sa prebudil. A jeho žiak Platón sa o väčšine ľudí vyjadril, že sú pripútaní v jaskyni, ktorú sami vytvorili, pričom tiene považujú za skutočné veci, a nenávidia človeka, ktorý by im mohol ponúknuť oslobodenie. Ak sa pozrieme na filozofov východu, nájdeme podobné vyjadrenia (neznámi autori Upanišád, napríklad, naliehajú na ľudí, aby sa „prebrali!“).

Skrátka, byť ovcou znamená spať. A je to všeobecné. Skoro každý, v každej spoločnosti, je spiaca ovca. A človek to často zistí tam, kde to najmenej očakáva. Napríklad, väčšina dnešných filozofov a vedcov – ktorí by mali byť ľuďmi rozumu – sú ovce. (A predpokladáme, že vždy tomu tak bolo – dielo antických filozofov-oviec jednoducho možno neprežilo lebo si to, samozrejme, nezaslúžilo). Väčšina šikovných a vzdelaných ľudí sú do istej miery len nezávisle mysliaci. Veľmi často sú ochotní len klásť bystré otázky a prijímať kacírske myšlienky v rámci obmedzenej sféry.

Napríklad, Einstein obrátil teóriou relativity klasickú fyziku naruby, ale svojimi sociálnymi a politickými názormi bol sentimentálny ľavičiar s hlavou plnou sena. Jeden Einsteinov slávny výrok znel: „Nemôžete zároveň odmietať vojnu a pripravovať sa na ňu.“ Ale samozrejme, že môžete: hovorí sa tomu zastrašovanie, ty hlavička! Pre géniov bol Einstein v skutočnosti dosť sprostý. Dnešní fyzici sú ešte horší. Mnohí ľudia sa obracajú na Stephena Hawkinga po radu, lebo predpokladajú, že ak je géniom vo fyzike a úbohým mrzákom, musí prekypovať múdrosťou. Ale len čo Hawking prestane hovoriť o fyzike a začne tárať o čomkoľvek inom, výsledok je trápny. Azda najpreceňovanejším intelektuálom posledných storočí bol Bertrand Russell: brilantný matematik, ktorý bol úplne nanič ako filozof, najmä keď sa vyjadroval o politike. Títo muži vynikali v určitých oblastiach, ale hĺbka a šírka ich myslenia boli dosť obmedzené.

Jedna z najdeprimujúcejších skúseností, ktorú môžete v živote mať, je objaviť skutočné obmedzenia vám blízkych ľudí, najmä tých, na ktorých ste vzhliadali ako na múdrych. Stavím sa, že toto je skúsenosť, ktorú má každý jeden z mojich čitateľov. Typicky sa stáva, že strávite možno i roky s takým človekom, pričom ste ohromený jeho bystrosťou v určitých oblastiach a vyhľadávate jeho rady. Potom, jedného dňa, mu položíte takú či onakú otázku, alebo ho nevinne konfrontujete s určitým faktom. A potom akoby sa medzi vami zdvihla stena, ktorá vás oddelí. Uvedomíte si, že tento človek, ktorého ste obdivovali, má intelektuálne obmedzenia, za ktoré sa bojí ísť; každý má nejakú intelektuálnu zakázanú zónu, do ktorej si netrúfne. A odrazu ho vidíte ako mierneho a poslušného.

Len veľmi zriedkavo stretávame jedincov, ktorí sú naozaj nebojácni v tom, že položia akúkoľvek otázku a dôjdu k akémukoľvek záveru, ak ich ku nemu vedú dôkazy. A niektorí z týchto ľudí sú skutočným sklamaním, lebo sa ukáže, že sú ako ľudia s Aspergerovým syndrómom. Inými slovami, netrúfajú si ísť smelo do zakázanej zóny v rámci vedomej vzbury proti silám pohodlia a vykašľať sa na pocity urazenosti ostatných – skôr je to o tom, že sa ku nim nedostanú sociálne signály pohodlia a pocitov urazenosti. Toto je dôvod, prečo toľko ľudí v našom hnutí akoby trpelo Aspergerom (vrátane mňa): akákoľvek zakázaná myšlienka pritiahne mnoho takých ľudí, lebo sú necitliví voči sociálnym nátlakom, ktoré tú myšlienku robia zakázanou. (A toto je tiež dôvod, prečo toľko ľudí, ktorých priťahujú naše myšlienky, priťahujú – čo je veľmi znepokojivé – trafené konšpiračné teórie: bežte čo vám sily stačia od kohokoľvek, kto chce spájať biely nacionalizmus, napríklad, s plochou zemou.)

Napriek tomu sú takí ľudia užitoční – najmä tí, ktorí sú ochotní vedome poprieť ortodoxiu a ísť kamkoľvek, kam ich myseľ zavedie. A títo ľudia, naopak, sú tými, ktorí musia viesť ovce. Vidíte, nie je dobré sťažovať sa na to, že belosi sú ovce. Samozrejme, že sú. Ale sú schopní veľkých vecí, keď ich ženú správni ľudia. Na rozdiel od skutočných oviec, naše „ovce“ nie sú sprosté či bez nadania. Nie, v skutočnosti sú najlepšími ovcami na svete. Povedal by som tiež, že máme viac nezávislých mysliteľov per ovium capita (na ovčiu hlavu) než akákoľvek iná rasa. Preto, napriek skutočnosti, že veľká väčšina z nás sú ovce, sme viedli svet vo vede, bádaní a v každej inej oblasti. Máme viac nebojácnych ľudí ochotných trúfnuť si do zakázanej zóny. A pokiaľ ide o naše ovce, hoci sa nevydajú do zakázanej zóny z vlastnej iniciatívy, dajú sa presvedčiť, keď ich vedie niekto iný. Keď sa to stane, ovce sa stanú viac než obyčajnými ovcami – hoci opäť, toto sa nikdy nestane, kým sú pod vlastným vplyvom.

Napriek tomu ľudia v severnej Amerike čelia konkrétnej výzve. Tamojšie ovce sa zdajú byť zvlášť ovčími. A toto si ľudia všimli už dávno. Tocqueville do knihy Demokracia v Amerike pridal časť nazvanú „Moc vykonávaná väčšinou namiesto myslenia v Amerike.“ Píše:

„Nepoznám žiadnu krajinu, v ktorej vo všeobecnosti existuje menšia nezávislosť myslenia a skutočnej slobody diskusie než v Amerike. … V Amerike má väčšina uzavreté myslenie za impozantnou ohradou. Spisovateľ je v tej oblasti slobodný, ale beda človeku, ktorý ju prekročí. … Predtým, ako ide do tlačiarne, verí, že má podporovateľov; ale má pocit, že ich už nemá, keď stojí odhalený pred všetkými, lebo tí, ktorí ho odsudzujú, vyjadrujú svoje názory nahlas, kým tí, ktorí zmýšľajú rovnako ako on, ale bez jeho odvahy, sa utiahnu k mlčaniu, ako keby sa hanbili za to, že povedali pravdu. … A preto väčšina žije v stave neustáleho sebazbožňovania; len cudzinci či skúsenosti môžu dať určité pravdy do pozornosti Američanov.“

A nedávnejšie D. H. Lawrence napísal: „Nikdy som nebol v krajine, kde má jedinec taký žalostný strach zo svojich spoluobčanov. Lebo, ako hovorím, majú slobodu zlynčovať ho vo chvíli, keď preukáže, že nie je jedným z nich.“ Skôr než by sme sa oslobodili, aby sme vyslovovali svoje názory a šli smelo vpred do neznáma sa zdá, že demokracia (i s Prvým dodatkom americkej ústavy) väčšinu z Američanov umlčala. A to, čo Tocquevile pozoroval, sa stalo ešte extrémnejším dnes, kedy sa toľko Američanov bojí otvoriť ústa zo strachu z urážky druhých a kedy sa cítia byť povinní uviesť každé vyjadrenie s nejakým odvolaním, ako napríklad „Toto je len môj názor…“ Nejakým spôsobom sa myšlienka, že každý má právo na názor, stala myšlienkou, že každý má právo nezmeniť svoj názor – či dokonca, že každý názor je rovnako správny (čo je tiež známe ako relativizmus).

Niečo podobné vidíme aj za Atlantikom, nepochybne aspoň čiastočne kvôli vplyvu Ameriky. V Európe to vidíme spolu s určitými domácimi javmi ako „nemeckú vinu“. Medzi Nemcami je strach z väčšiny a z urážky spojený s etnomasochizmom – skutočne, s vôľou k sebazničeniu. (Môj židovský známy to povedal stručne a môžem dodať, že bez súcitu: „Oni chcú zomrieť.“) Navyše, v Európe vidíme ovčiu povahu a pohodlnosť spolu s dusivými zákonmi o prejave, ktoré môžu človeka dostať do väzenia za previnenie tam, kde je myslenie zakázané. Avšak, podľa môjho názoru je na pohodlnosti a bojazlivosti Američanov, aj tých, ktorí v IQ testoch dosiahnu veľmi dobré výsledky, niečo unikátne bezduché.

V každom prípade verím, že kľúčom ku získaniu oviec (bieleho druhu, samozrejme) je jednoducho prebúdzanie ďalších a ďalších z nás, neoviec, ktorí majú potenciál byť prebudení. Ak sú Američania vystrašení počtom ľudí a boja sa zastávať menšinové názory, potom všetko, v čo môžeme dúfať, je „bod zvratu“, kedy si ovce začnú všímať, že čoraz viac a viac ľudí je ochotných prijať myšlienky, ku ktorým môžu byť v súkromní priťahovaní, ale príliš sa boja vyjadriť ich, keď sa cítia celkom sami. Mám dobrú správu: toto sa teraz deje. Nech sú už naše ovce akokoľvek úbohé, zdá sa, že pre ne existuje nádej.

Azda preto, že som Američan obklopený Američanmi, hnusí sa mi pohodlnosť mojich ľudí intenzívnejšie a núti ma to predstavovať si, že belosi na iných miestach sú akosi o trochu menej ovčí. Ale toto ma privádza k dôležitej myšlienke, s ktorou skončím. Ak túžime zachrániť našich ľudí, tak sa musíme nielen zbaviť predstavy, že väčšina z nich môže byť niečo iné než ovce, musíme sa tiež pokúsiť – milovať naše ovce. V tomto prípade žiadam svojich čitateľov, aby urobili niečo, čo sám považujem za neuveriteľne náročné. Ťažko sa mi pociťuje voči belochom niečo iné ako zhnusenie. Napriek tomu, aby som bol dobrým bielym nacionalistom (a dúfajme, že úspešným), viem, že toto je to, za čo musím bojovať, a viem, že spôsob, ako to dosiahnuť, je súcit. Namiesto nenávidenia ovčanov sa za nich musím ospravedlniť. Musím akceptovať, že väčšina mojich ľudí bude vždy taká, a akceptovať i ľutovať ich obmedzenia. Musím pochopiť, že moji ľudia majú všetky možné potenciály – len nie ten pre úplne slobodné myslenie. A musím pochopiť, že ten potenciál sa dá realizovať pod vedením správneho pastiera.

Najviac zo všetkého musím prestať byť takým zatrateným elitárom! Napokon, toto hnutie by malo byť o láske človeka k jeho vlastným. V inej eseji som napísal, že špinavým malým tajomstvom bieleho nacionalizmu je, že mnohí z nás v skutočnosti nemilujú svoju rasu. Na tomto musíme pracovať. Mizantropia a nerealistické očakávania nemajú pre nás absolútne žiadnu hodnotu. Musíme prekonať i ten druh myslenia, ktorý som zdanlivo podporil názvom tohto článku, „Naše ovce sú najlepšie“. Dôvodom, prečo milovať a ochraňovať naše ovce NIE JE to, že sú najlepšie. Je ním to, že sú to NAŠE ovce. Popravde, toto je všetko, čo treba povedať.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Jef Costello, Counter Currents