Vojnové bubny lorda Halifaxa

Britský minister zahraničných vecí lord Halifax naďalej udržiaval nepriateľský postoj voči Hitlerovi a Nemecku a bol odhodlaný vyprovokovať vojnu s Nemeckom. Doma aj v zahraničí šíril nepodložené správy, ktoré ukazovali zahraničnú politiku Hitlera v najhoršom možnom svetle. Vždy našiel na jeho činoch chybu, nech urobil čokoľvek. Halifax poslal prezidentovi Rooseveltovi 24. januára 1939 správu, v ktorej tvrdil, že prijal:

„veľké množstvo správ z rôznych spoľahlivých zdrojov, ktoré vzbudzujú značné znepokojenie z Hitlerových nálad a zámerov.“

Nepravdivo tvrdil, že Hitler prechováva voči Veľkej Británii zúrivú nenávisť. V skutočnosti Hitler vyjadroval voči Veľkej Británii iba obdiv a jeho cieľom bola vzájomná spolupráca. Bez ohľadu na to Halifax aj naďalej tvrdil opak. Halifax prehlasoval, že Hitler chce vytvoriť nezávislú Ukrajinu, a že zamýšľa zničiť západné mocnosti prekvapivým útokom pred tým, ako sa obráti na východ. Dôkazy o týchto zámeroch mu údajne poskytla britská spravodajská služba, ale aj „vysoko postavení Nemci, ktorí sa snažia zabrániť tomuto zločinu.“ Žiaden Nemec mu to však nepovedal. Vymyslel si to. Hitler nemal ani v najmenšom úmysle napadnúť Veľkú Britániu alebo Francúzsko.

Obr 18.14: Churchill a Halifax boli odhodlaní rozpútať vojnu s Nemeckom

Ako vysvetliť túžbu týchto mužov po vojne s Nemeckom? Churchill, Halifax, Cooper, Eden, Vansittart a ďalší boli konzervatívci oddaní britskému impériu a jeho dominantnému postaveniu vo svete. Ale boli aj nervózni z toho, že britská moc sa pomaly rozplývala. Churchill bol jedným z najhlasnejších hlásateľov vojny proti Nemecku už pred Prvou svetovou vojnou. Spolu s ďalšími obhajoval aj novú vojnu z rovnakých dôvodov, ako tú predošlú – Nemecko sa stalo príliš silné ekonomicky aj vojensky a preto hrozilo, že zatieni dominanciu britskej ríše.

Títo konzervatívni britskí lídri sa držali starého princípu rovnováhy moci, ktorý vznikol po napoleonských vojnách. Najvyššou zásadou zahraničnej politiky Veľkej Británie bolo vždy zabrániť tomu, aby sa ktorákoľvek mocnosť na kontinente stala dominantnou.

Porážka Nemecka vo vojne by poslúžila záujmom Británie a medzinárodného židovstva. Znevažovanie Hitlera a zámerné nesprávne interpretovanie jeho činov a zámerov slúžilo len ako zámienka pre vojnu, ktorú boli odhodlaní rozpútať zo svojich vlastných dôvodov. Obhajcovia vojny s Nemeckom si boli dobre vedomí toho, že Británia nemôže poraziť Nemecko bez Spojených štátov na svojej strane, podobne ako v Prvej svetovej vojne. Zároveň vyrábali zámienky pre vojnu s Nemeckom a propagovali prezidenta Roosevelta, aby si zaistili, že bude stáť pri nich – aj keď veľa propagandy nebolo treba, keďže Roosevelt už stál na ich strane. Aby sa plamene budúcej vojny rozdúchali ešte viac, Halifax zasielal Rosseveltovi tie najstrašnejšie výstrahy týkajúce sa plánov Nemecka, ktoré však neboli ničím podložené. Zaslal Rooseveltovi telegram, v ktorom tvrdil, že Hitler plánuje napadnúť Holandsko a venovať holandskú Východnú Indiu Japonsku. (Japonsko potrebovalo ropu.) Žiaden takýto plán samozrejme neexistoval. Rooseveltovi tiež oznámil, že Nemecko zanedlho predloží Británii ultimátum. Halifax dodal, že britská vláda očakáva prekvapivý nemecký letecký útok predtým, ako bude ultimátum predložené. Tvrdil, že má informácie o príprave Nemecka na takýto útok a ten môže prísť v ktorejkoľvek chvíli, dokonca aj počas písania tohto telegramu. Všetko to boli nezmysly a výmysly.

Hitler mal v tej dobe starosti s Poľskom a ani nepomyslel na to, aby napadol Britániu. Ale Halifax bol odhodlaný. Naďalej zdôrazňoval „Hitlerov mentálny stav, jeho zúrivú nenávisť voči Veľkej Británii a jeho megalomániu.“ Zveril sa, že Británia výrazne zvyšuje zbrojnú výrobu a verí, že je jeho povinnosťou informovať Roosevelta o zámeroch a postojoch Hitlera:

„vzhľadom na dôverné vzťahy, ktoré existujú medzi našimi vládami a mierou, v akej sme si doteraz vymieňali informácie.“

Halifax tvrdil, že Chamberlain zvažuje verejne varovať pred nemeckou hrozbou predtým, ako Hitler vystúpi s výročným prejavom v Reichstagu 30. januára 1939 a navrhol, aby s takýmto varovaním bez meškania vystúpil aj Roosevelt. Chamberlain žiadne takéto vystúpenie neurobil, ale Halifax dúfal, že k tomu dotlačí Roosevelta.

Halifax vyslal do USA v decembri 1938 Anthonyho Edena, aby šíril reči o hrozivých nemeckých plánoch. Roosevelt vzápätí reagoval provokatívnou a urážlivou výstrahou pred Nemeckom vo svojej správe Kongresu 4. januára 1939. Halifax dúfal, že Roosevelt zareaguje rovnako na jeho telegram. Halifax chystal propagandistickú kampaň pre britskú verejnosť za vojnu s Nemeckom, a takéto vyjadrenia Roosevelta by k nej význačne prispelo. Všetky tieto machinácie lorda Halifaxa boli úplnou fantáziou, ale Roosevelt už bol náchylný k vojne s Nemeckom a všetko mu zhltol aj s navijakom. Halifax mu povedal len to, čo sám chcel počuť.

Štátny tajomník Cordell Hull – ďalší vehementný zástanca vojny – poslal Halifaxovi správu, v ktorej uviedol:

„Vláda Spojených štátov amerických už dlhšiu dobu stavia svoju politiku na možnosti takej situácie, akú uvádzate vo svojom telegrame.“

Toto bol spôsob, akým Rooseveltova administratíva informovala Britániu o podpore myšlienky na vojnu s Nemeckom napriek mienke americkej verejnosti, ktorá bola dlho úplne proti vojne.

Roosevelt chcel vojnou odvrátiť pozornosť od svojej neúspešnej hospodárskej politiky. Vojnu chcel aj preto, že sám seba túžil vidieť ako hrdinského prezidenta počas vojny. Židia okolo Roosevelta, ako napríklad Henry Morgenthau Jr. a ďalší úradníci Rooseveltovej administratívy, sa neustále pokúšali vytvárať horúčkovité fantázie o zákerných úmysloch nacistického Nemecka.

Obr 18.15: Henry Morgenthau Jr.

Podľa Davida L. Hoggana v článku „Prezident Roosevelt a počiatky vojny z roku 1939“:

„… každý okolo Roosevelta a Hulla, kto nevyhlasoval, že Hitler bol beznádejný šialenec, bol prakticky ihneď vylúčený.“

Roosevelt povedal pred Kongresom dňa 4.januára 1939, že americká politika neutrality musí byť opätovne preskúmaná. Chcel voľnejšiu ruku, aby mohol konať proti Nemecku. V tej istej dobe (v skutočnosti deň na to) prijal Hitler v Berchtesgadene poľského ministra zahraničia Becka na priateľskom stretnutí počas ktorého Hitler zdôraznil nemecko-poľskú spoluprácu pri riešení záležitostí okolo Danzigu a poľského koridoru. Napriek srdečnosti, rozhovory boli neproduktívne a nebolo vyriešené nič konkrétne. Hitler však dal jasne najavo, že Danzig je nemecké mesto, ktoré sa skôr či neskôr bude musieť vrátiť do Nemecka.

Kontrast medzi Hitlerovým pokojným, diplomatickým prístupom pri rozhovoroch s poľskými úradníkmi a rozporuplným, hysterickým, konfrontačným spôsobom, ktorým konali predstavitelia okolo Roosevelta, už nemohol byť väčší.

Americký chargé d’affaires v Berlíne Prentiss Gilbert ohlásil, že situácia medzi Poľskom a Nemeckom nebola taká horúca, ako si predstavitelia Washingtonu predstavovali. Dňa 3. februára 1939 ohlásil ministerstvu zahraničia, že Hitlerova základná politika na východe je priateľstvo s Poľskom. Podľa Gilberta sa zdalo isté, že Beck bude ochotný schváliť návrat Danzigu do Nemecka výmenou za 25 ročnú zmluvu a nemeckú záruku poľského koridoru. To však nebolo to, čo chcel Roosevelt so svojou kamarilou počuť. Ak by sa však Británia a USA do toho nezamiešali, je veľmi pravdepodobné, že by k tomu došlo.

Nemecko obsadzuje Čechy a Moravu

Po nemeckej anexii Sudet sa zvyšok Československa rozpadol, ako bolo opísané v predošlej kapitole. Všetko, čo zostalo z bývalého Československa, boli časti Čiech a Moravy. Dňa 15. marca 1939 so súhlasom česko-slovenského prezidenta Emila Háchu Nemecko obsadilo Čechy a Moravu, a vyhlásilo ich za nemecký protektorát, aby zabránilo ich prevzatiu komunistami. V každom prípade, Čechy a Morava boli pod nemeckou vládou väčšinu posledného tisícročia, takže to nebolo nič nové. Československo bolo novým umelým výtvorom mierovej konferencie po Prvej svetovej vojne, ktorý sa už rozpadol. Celá oblasť mala nemecký charakter. Mozart mal premiéru opery „Don Giovanni“ v Prahe. Štvrté najväčšie české mesto Plzeň je svetovo známe výrobou nemeckého piva Pilsner. Ďalšie české mesto s nemeckým názvom Budweis (České Budějovice) je zasa dobre známe výrobou piva Budweiser (Budvar).

Británia pôvodne prijala nemeckú okupáciu, pričom uviedla, že jej záruky Československu boli z dôvodu jeho rozpadu neplatné. Ale premiér Chamberlain bol kritizovaný Churchillom, Halifaxom, Duff Cooperom a Vansittartom za jeho politiku appeasmentu voči Hitlerovi cez Mníchovskú dohodu. Po tom, ako Nemecko obsadilo Čechy a Moravu, boli útoky ešte intenzívnejšie a podporil ich aj Roosevelt. Chamberlain bol znepokojený a prešiel do defenzívy. V prejave zo 17. marca vyhlásil, že si praje napraviť nepochopiteľnú slabosť zo svojej strany. Povedal, že Mníchov bol správnou politikou, ale táto dohoda bola porušená zo strany Hitlera tým, že obsadil Československo (Čechy a Moravu). Od tohto bodu, vyhlásil Chamberlain, sa Británia rozhodne postaví – a to aj za cenu vojny – proti akýmkoľvek ďalším územným nárokom Hitlera bez ohľadu na to, aké sú opodstatnené.

Obsadenie Čiech a Moravy spôsobilo väčší nárast nepriateľstva voči Nemecku vo Washingtone, než v Británii, alebo v hociktorom inom štáte sveta, aj keď dôvod toho je nejasný. Okupácia nijako neovplynila americké záujmy.

Napriek tomu vedúci nemeckého veľvyslanectva vo Washingtone hlásil do Berlína spustenie intenzívnej tlačovej kampane proti Nemecku po celých Spojených štátoch. Prezident Roosevelt zatlačil na Halifaxa, aby prijal „otvorene protinemeckú politiku“ v Británii. Halifax sľúbil Rooseveltovi, že britskí lídri „začnú vzdelávať v tomto smere britskú verejnosť najlepšie ako vedia.“ Inými slovami, zahája protinemeckú a provojnovú propagandistickú kampaň.

Roosevelt smeruje k vojne

Veľvyslanec Bullitt informoval Poliakov, že on aj prezident Roosevelt počítajú s poľskou ochotou v prípade potreby ísť do vojny kvôli Danzigu. Dňa 19. marca 1939 Bullitt informoval Poliakov, že Roosevelt je pripravený urobiť všetko pre to, aby podporil vojnu medzi Britániou a Francúzskom proti Nemecku. Halifax sa pokúšal vytvoriť širokú protinemeckú frontu a snažil sa obkľúčiť Nemecko tak, že navrhol alianciu, ktorá by zahŕňala Britániu, Francúzsko, Poľsko a Sovietsky zväz. Poliaci nedôverovali Sovietom rovnako ako Nemci a odvrátili sa od akejkoľvek takejto dohody, ktorá by viazala Poľsko k Sovietskemu zväzu.

Lord Halifax aj prezident Roosevelt začali dôrazne povzbudzovať Poliakov, aby odmietli prijať nemecké požiadavky týkajúce sa Danzigu. Bullitt nakoniec povedal Poliakom, že považuje spojenie medzi Britániou, Francúzskom a Poľskom bez Sovietskeho zväzu za najlepšiu možnú dohodu. Povedal, že britská vláda verí, že medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom dôjde k vojne, a že z toho dôvodu nie sú ochotní viazať sa k Sovietskemu zväzu. Sovietsky zväz sa stával stále viac nedôverčivým voči Británii a Francúzsku.

Dňa 26. marca Bullitt kontaktoval veľvyslanca v Londýne Josepha P. Kennedyho a poveril ho, aby oznámil premiérovi Chamberlainovi, že Spojené štáty dúfajú, že Veľká Británia vstúpi do vojny proti Nemecku v prípade nepriateľských akcií kvôli Danzigu. Británia následne ohlásila zdvojnásobenie armády. Dňa 31. marca 1939 premiér Chamberlain v parlamente dal Poľsku v prípade vojny s Nemeckom garanciu „bianco šeku“, t.j. že Británia vyhlási vojnu Nemecku v prípade, ak Nemecko napadne Poľsko. Francúzsko sa pripojilo k Británii a poskytlo rovnaké záruky.

Veľvyslanec Kennedy sa desil myšlienky na vojnu s Nemeckom a len neochotne konal svoje povinnosti veľvyslanca, keď išlo o tieto záležitosti. V tomto ohľade nedržal krok s Rooseveltovou administratívou, ani s britskou vládou. Roosevelt s Bullittom nemali radi Kennedyho a nedôverovali mu. To isté platilo aj naopak. V dopise svojej manželke Kennedy napísal:

„Občas rozprávam s Bullittom. Je ešte väčší zadebnenec, než kedykoľvek predtým. Jeho úsudky sú na smiech a obávam sa jeho vplyvu na FDR, pretože rozmýšľajú podobne o mnohých veciach.“

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti