Aktivizuje sa protivojnové hnutie

Medzitým v Spojených štátoch silnelo protivojnové hnutie. Jedným z popredných aktivistov bol Hamilton Fish, popredný republikánsky kongresman z New Yorku. Fish absolvoval sériu rozhlasových vystúpení, v ktorých odhaľoval Rooseveltove vojnové štvanie, kým navonok tvrdil, že mu ide o mier. Dňa 6. Januára 1939 povedal Fish rozhlasovým poslucháčom:

„Ohnivé a burcujúce vystúpenie prezidenta pred Kongresom a celým svetom [pred dvoma dňami] zbytočne znepokojilo americký ľud a vytvorilo spolu s propagandistickými útokmi zo strany najvyšších predstaviteľov programu „New Deal“ vojnovú hystériu, nebezpečnú pre mier v Amerike aj na celom svete. Jediným logickým záverom takýchto vystúpení je ďalšia vojna vybojovaná v zahraničí americkými vojakmi.

Žiaden z totalitných národov, na ktoré poukazuje prezident Roosevelt … nemá ani najmenšie pomyslenie na vojnu proti nám, alebo na inváziu do Latinskej Ameriky.

Nenavrhujem, aby sme o týchto otázkach hovorili slovami, ktoré ovplyvnia život, slobodu a šťastie nášho ľudu. Nastal čas, aby sme zastavili vojnových štváčov z New Dealu, podporovaných vojnovými kšeftármi, komunistami a hysterickými internacionalistami [Židmi], ktorí chcú vyhlásiť svetovú karanténu za americkú krv a peniaze.

Zjavne si želá [Roosevelt] uvrhnúť nás do šialenstva nenávisti a vojnovej psychózy, aby odpútal pozornosť ľudu Ameriky od našich vlastných neriešených problémov. Predvádza nám imaginácie zlých duchov a vytvára ovzdušie strachu pred nepriateľskou inváziou, ktorá je však iba produktom jeho vlastnej predstavivosti.“

V ďalšom rozhlasovom vystúpení z 5. apríla 1939 kongresman Fish povedal:

„Mladí Američania sú pripravovaní na ďalší krvavý kúpeľ v Európe, aby bol svet bezpečnejším pre demokraciu.

Ak Hitler a nacisti dostanú späť Memel alebo Danzig, ktoré boli odtrhnuté od Nemecka Versailleskou zmluvou a kde žije 90 % nemeckého obyvateľstva, prečo sú nutné vyhrážky, prečo je náš ľud podnecovaný k vojne? Neobetoval by som život jediného amerického vojaka za pol tucta Memelov alebo Danzigov. Odmietli sme Versailleskú zmluvu, pretože bola založená na chamtivosti a nenávisti. A pokiaľ stále existuje nerovnosť a nespravodlivosť na nej založená, existujú aj dôvody vojny za slobodu.

Čím skôr budú niektoré ustanovenia Versailleskej zmluvy zrušené, tým lepšie pre svetový mier.

Verím, že ak sa oblasti s výraznou nemeckou populáciou opäť pripoja k Nemecku – s výnimkou Alsaska-Lotrinska a Tirolska – nebude v západnej Európe vojna. Môže byť vojna medzi nacistami a komunistami, ale ak sa tak stane, nebude to naša vojna, ani vojna Francúzska, Veľkej Británie, alebo niektorej z ďalších demokracií.

Hovorcovia z „New Deal“ roztočili kolesá vojnovej hystérie do skutočne šialených obrátok. Propagandistický stroj New Deal pracuje bez oddychu na tom, aby pripravil myseľ nášho ľudu na vojnu, a ktorí už trpia následkami tohto vojnového štvania.

Prezident Roosevelt je v Amerike vojnovým štváčom číslo jedna, je najviac zodpovedným za strach, ktorý preniká celou krajinou a dáva obchodníkom a americkému ľudu zlý príklad.

Viním vládnu administratívu, že podnecuje vojnovú propagandu a hystériu, aby zakryla neúspech a kolaps politiky New Deal, 12 miliónov nezamestnaných a zničenie obchodu.

Verím, že by sme mali mať väčší strach pred vnútornými nepriateľmi, než pred tými vonkajšími. Všetci komunisti sú jednotní, keď na nás naliehajú kvôli vojne proti Nemecku a Japonsku, z čoho by ťažilo sovietske Rusko.

Veľká Británia stále očakáva, že každý Američan splní svoju povinnosť a ochráni Britské impérium a jeho kolónie. Vojnoví kšeftári, výrobcovia munície a medzinárodní bankári [t.j. Židia] sú všetci pripravení na našu účasť v novej svetovej vojne.“

Národný hrdina letec Charles A. Lindbergh bol popredným oponentom Rooseveltovho vojnového štvania a prešiel celou krajinou, aby hovoril proti vojne s Nemeckom. Vo svojom denníku dňa 1. mája 1941 Lindbergh napísal:

„Tlak za vojnu je veľký a rastie. Ľudia sú proti nej, ale vláda „hryzie“ a je skalopevne rozhodnutá pre vojnu. Za rozhodnutím ísť do vojny stoja židovské záujmy, ktoré majú pod kontrolou obrovskú časť našej tlače a rozhlasu a väčšinu filmovej produkcie. Sú tu tiež „intelektuáli“, „anglofili“ a britskí agenti, ktorí nemajú žiadnych prekážok vo svojich vyjadreniach, medzinárodné finančné záujmy a mnoho ďalších.“

Rooseveltove motívy pre vojnu s Nemeckom sú už dlho predmetom diskusie. Keďže Nemecko nijakým spôsobom neohrozovalo záujmy USA Rooseveltovo odhodlanie k rozpútaniu vojny nedáva žiaden zmysel…, pokiaľ nevezmeme do úvahy jeho väzby na organizované židovstvo. Ako uviedla židovská historička Lucy Dawidowiczová:

„Samotný Roosevelt priviedol do svojho bezprostredného okruhu viac Židov, než ktorýkoľvek iný prezident pred ním alebo po ňom. Felix Frankfurter, Bernard M. Baruch a Henry Morgenthau boli jeho blízkymi poradcami. Benjamin V. Cohen, Samuel Rosenman a David K. Niles boli jeho priatelia a osobní asistenti.“

Roosevelt bol v totálnom otroctve Židov, za svoju politickú kariéru vďačil takmer výhradne Židom a obkolesil sa Židmi. V podstate sa stal jedným z nich. Ich postoje, motívy a ciele sa stali aj jeho vlastnými. Nenávideli Nemecko, takže ho nenávidel aj on. Rozhodli sa zničiť Nemecko, a tak sa rozhodol zničiť Nemecko aj on.

V lete roku 1939 sa poľský veľvyslanec vo Washingtone vrátil do Varšavy na dovolenku a bol prekvapený pokojnou náladou v Poľsku v porovnaní s vojnovou psychózou, ktorá vládla na Západe. V rozhovore s poľským tajomníkom ministerstva zahraničia grófom Janom Szembekom o rastúcej vojnovej psychóze na Západe Potocki povedal Szembekovi:

„Na Západe sú rôzne elementy, ktoré sa otvorene snažia o vojnu: Židia, superkapitalisti, obchodníci so zbraňami. Všetci sú pripravení na skvelé obchody, pretože našli rozbušku – Danzig, a národ ochotný bojovať – Poľsko. Chcú robiť obchody na našich chrbtoch. Sú ľahostajní k tomu, že naša krajina bude zničená. Keď bude musieť byť neskôr všetko znova vybudované, budú mať z toho zisk.“ Z denníka grófa Szembeka.

Poľské vraždenie Nemcov v koridore

Správy o zvýšených nepriateľských aktivitách medzi Poliakmi a etnickými Nemcami na Poliakmi kontrolovaných územiach vyvolali v Nemecku pocit naliehavosti. Niekoľko mesiacov pred nemeckou inváziou do Poľska začali etnickí Poliaci pod ochranou poľskej armády terorizovať nemecké obyvateľstvo žijúce v poľskom koridore. (Predtým bolo toto územie niekoľko storočí súčasťou Nemecka.) Odhaduje sa, že počas tohto obdobia zahynulo až 58 000 Nemcov pri útokoch pustošiacich davov podporovaných poľskou vládou. Nemecká vláda podala desiatky formálnych sťažností v Spoločnosti národov, ale bez akéhokoľvek výsledku. Hitler bol stále viac rozrušený z týchto udalostí a 25. augusta 1939 povedal britskému veľvyslancovi sirovi Nevillemu Hendersonovi:

„Poľské provokácie sa stali neúnosnými.“

Typickým príkladom masakru bol ten, ku ktorému došlo v nemeckom meste Bromberg v poľskom koridore. Počas tohto masakru nazvanom „Krvavá nedeľa“ bolo 5 500 nemeckých obyvateľov porazených ako ošípané. (Odhady obetí sa značne líšia, od poľských údajov o 254 obetiach, až po nemecké informácie o 5 800 obetiach – pozn. prekl.) Deti boli pribité na dvere stodoly, ženy znásilnené a rozsekané sekerami, muži boli ubití na smrť a rozsekaní na kusy. Do protestantského kostola v Brombergu bolo nahnaných 328 Nemcov a kostol bol potom zapálený. Všetky obete zahynuli v plameňoch.

Obr 18.16: William Joyce (známy ako lord Haw Haw) a kniha o jeho rozhlasovom vysielaní v prospech Nemecka

William Joyce, britskou propagandou prezývaný lord Haw Haw, sa stal nemeckým občanom a postavil sa na stranu Nemecka. Popísal hrozné podmienky Nemcov na nemeckých územiach pod poľskou vládou v knihe „Súmrak nad Anglickom“. Nasleduje opis toho, čo sa dialo v Brombergu:

„Nemeckí muži a ženy boli v uliciach Brombergu lovení ako divá zver. Keď boli chytení, poľský dav ich zmrzačil a roztrhal na kusy… Každým dňom boli jatky intenzívnejšie… Tisíce Nemcov utieklo zo svojich domovov v Poľsku len s tým, čo mali na sebe. Počas nocí od 25. do 31. augusta okrem nespočetných útokov na nemeckých civilistov došlo aj k 44 dokonale zdokumentovaným činom ozbrojeného násilia proti nemeckým úradným osobám a majetku.“

Podľa historika Johna Tolanda v knihe „Adolf Hitler“, keď sa Hitler dozvedel o vraždení v Brombergu, odmietol tomu spočiatku uveriť. Neveril, že mohlo dôjsť k toľkým obetiam, ale keď Berndt (nemecký verejný činiteľ, ktorý ho upozornil na tieto udalosti) odpovedal, že je to možno trochu prehnané, ale aj tak sa muselo stať niečo obrovského, keď vznikli takéto príbehy, Hitler sa rozkričal:

„Za toto zaplatia! Už ma nikto nezastaví, aby som naučil tento spolok lekciu, ktorú nikdy nezabudnú! Nenechám svojich Nemcov porážať ako dobytok!“

V tejto chvíli podľa Tolanda Führer zdvihol telefón a v Berndtovej prítomnosti nariadil Keitelovi vydať „Direktívu č. 1 pre vedenie vojny.“ To mohlo byť skutočným spúšťačom vojny, hoci príčin bolo viacero.

Obr 18.17: Zavraždení Nemci pred pohrebom na protestantskom cintoríne v Brombergu

Obr 18.18: Nemecká žena plače pri mŕtvole manžela zavraždeného poľskými marodérmi

Obr 18.19: Nemecký katolícky kňaz sa modlí nad mŕtvolami Nemcov povraždených v Brombergu

Dňa 24. augusta 1939, týždeň pred vypuknutím bojov, Chamberlainov poradca sir Horace Wilson prišiel za veľvyslancom Kennedym s naliehavým apelom premiéra Chamberlaina na prezidenta Roosevelta. Chcel, aby Roosevelt vyvinul „tlak na Poliakov“ aby začali rokovania s Nemeckom, ktoré by odvrátili vojnu. Chamberlain už ľutoval britské „záruky“, ktoré dal Poľsku. Kennedy telefonoval na ministerstvo zahraničných vecí a povedal, že Angličania:

„vzhľadom na svoje záväzky cítia, že nemôžu urobiť nič také, ale my by sme mohli.“

Roosevelt zamietol Chamberlainovu žiadosť šmahom ruky. Keď to Kennedy oznámil Chamberlainovi, ten podľa Kennedyho údajne povedal:

„Najstrašnejšie na tom je zbytočnosť toho všetkého. Poliakov nemôžeme zachrániť. Môžeme len pokračovať v pomstychtivej vojne, ktorá bude znamenať zničenie Európy.“

Kennedy zaslal Rooseveltovi telegram a vyzval ho, aby sprostredkoval mier. Kennedy písal:

„Zdá sa mi, že táto situácia môže vykryštalizovať až do momentu, kedy prezident bude spasiteľom sveta. Britská vláda ako taká nemôže s Hitlerom uzavrieť žiadnu dohodu, ale môže tu byť bod, keď samotný prezident môže vypracovať plán na svetový mier. Nemusí k tomu nikdy dôjsť, ale ako praktický človek verím, že je to mysliteľné a prezident zachráni svetový mier.“

Obr 18.20: Joseph P. Kennedy starší, veľvyslanec USA v Británii pod vedením Roosevelta.

Roosevelt odmietol Kennedyho snahu a jeho správu označil ako:

„… najhlúpejšiu správu, akú som kedy dostal.“

Roosevelt povedal Henrymu Morgenthauovi, že Kennedy je:

„… otravný ako zimnica.“ „Joe bol vždy zmierlivý a vždy aj bude,“

Roosevelt povedal:

„Ak Nemecko a Taliansko zajtra predložia dobrú mierovú ponuku, Joe začne spracovávať kráľa a svoju priateľku kráľovnú, a odtiaľ už nebude ďaleko, aby to všetci prijali.“

Rozhnevaný Kennedyho tvrdohlavými pokusmi o zabránenie vojny v Európe, Roosevelt ho v podstate inštruoval, aby prestal a zdržal sa akýchkoľvek jednaní. Povedal mu, že akékoľvek americké mierové úsilie je úplne mimo hry. Kennedy krátko potom pod tlakom odstúpil.

Medzi britskou vládou a sovietmi sa začala rozvíjať hlboká nedôvera. Angličania vyvinuli enormné úsilie na vytvorenie spoločného paktu proti Nemecku, ktorý by zahŕňal Britániu, Francúzsko, Poľsko a Sovietsky zväz. Nakoniec získali súhlas sovietov o pripojení k paktu. Ale keď Chamberlain poskytol Poľsku „bianco šek“, urobil to bez konzultácie so sovietmi. Sovieti boli vyvedení z miery, že Angličania pokračujú vo svojich plánoch bez konzultácie s nimi, a zobrali to ako urážku. Sovieti už boli presvedčení, že Británia a Francúzsko intrigujú proti nim. Poliaci cítili voči Rusom hlbokú nedôveru a britsko – francúzske záruky Poľsku posilnili ich odpor voči účasti sovietov na akejkoľvek aliancii, v ktorej by mali byť aj oni sami. Britsko – francúzske záruky mali za následok nepriateľstvo Rusov, ale pritom nemali žiaden efekt na udržanie Hitlera pod kontrolou.

Keďže spoločná dohoda s Britániou a Francúzskom bola v nedohľadne, sovieti sa začali obávať, že v prípadnej vojne proti Nemecku budú sami. Tak začali uvažovať o zmene svojej politiky. Dňa 3. mája 1939 odvolal Stalin ministra zahraničných vecí Maxima Litvinova. Bol to Žid a zastánca kolektívnej bezpečnosti s Britániou a Francúzskom. Nahradil ho Vjačeslavom Molotovom, ktorý zanedlho zahájil rokovania s nacistickým ministrom zahraničných vecí Joachimom von Ribbentrop. Sovieti súčasne pokračovali v rokovaniach s Britániou a Francúzskom, ale nakoniec sa Stalin rozhodol dosiahnuť dohodu s Nemeckom. Dúfal, že takto sa vyhne vojne s Nemeckom až do chvíle, kým znova postaví na nohy Červenú armádu, ktorá bola vážne oslabená čistkami v roku 1937. Hitler si rovnako želal dohodu o neútočení so Sovietskym zväzom, aby mohol s armádou vstúpiť do Poľska bez obavy z vojny na dvoch frontoch. Hitler veril, že potom, ako sa utrasú poľské záležitosti, bude môcť zahájiť rokovania s Britániou a Francúzskom, keď ich postaví pred hotovú vec. Neveril v to, že Británia a Francúzsko dodržia svoje záruky Poľsku a vyhlásia Nemecku vojnu. Takýto krok nedával žiaden zmysel, keďže neboli zjavne v takom postavení, aby tým niečo dosiahli.

Pakt Molotov-Ribbentrop bol podpísaný 23. augusta 1939 v Moskve. Dohoda obsahovala aj tajné ustanovenie o rozdelení severnej a východnej Európy do nemeckej a sovietskej sféry vplyvu. Poľsko malo byť rozdelené medzi Nemecko a Sovietsky zväz. Sovietsky zväz si mal vziať späť časť Poľska, ktorú ovládalo Rusko od roku 1772. Pobaltské štáty, Fínsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Besarábia, Severná Bukovina a oblasť Hertza (na rumunských hraniciach na južnej Ukrajine) boli postúpené pod sovietsku kontrolu.

Obr 18.21: Sovietsky minister zahraničných vecí Molotov podpisuje nacisticko-sovietsky pakt o neútočení, zatiaľ čo nemecký minister zahraničných vecí von Ribbentrop a Stalin prizerajú.

Správa o Pakte znamenala šok a prekvapenie pre vládnych činiteľov a médiá celého sveta. Väčšina z nich vôbec netušila, že prebiehajú rokovania medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom. Vedeli len o jednaniach medzi sovietmi, Veľkou Britániou a Francúzskom. Židia po celom svete, ktorí pozerali na Sovietsky zväz ako na základ medzinárodného židovstva, boli dohodou obzvlášť šokovaní. Videli to tak, že sovieti ich zapredali. V skutočnosti bol Pakt iba trikom, ktorý mal kúpiť čas pre Stalina aj Hitlera. Ani jedna strana ho nevidela ako niečo trvalé.

Počas mesiacov pred vypuknutím vojny poľské ozbrojené sily opakovane porušovali nemecké hranice. Po celom nemecko – poľskom pohraničí dochádzalo k mnohým potýčkam medzi pravidelnými aj nepravidelnými oddielmi. Vždy ale na nemeckom území. Poľsko bolo v roku 1939 silne militarizované a s armádou väčšou ako nemecká. Navyše noví poľskí predstavitelia boli vojaci a voči Nemecku zaujímali agresívny postoj. V marci 1939 dokonca Poľsko čiastočne mobilizovalo a 30. augusta 1939 nariadilo úplnú mobilizáciu. (Podľa Ženevských konvencií sa mobilizácia rovná vyhláseniu vojny.) Dňa 31. augusta 1939 zahájili poľské nepravidelné ozbrojené sily útok na nemecké hraničné mesto Gleiwitz.

Nasledujúceho dňa, 1. septembra 1939, nemecké sily vpadli do Poľska. V ten istý deň sa Hitler obrátil k Reichstagu:

„Po celé mesiace trpíme trýznivým problémom, ktorý vytvoril Versailleský diktát – problémom, ktorý sa neustále zhoršoval, až kým sa nestal neznesiteľným. Danzig bol a stále je nemeckým mestom. Koridor bol a stále je nemecký. Obe tieto územia vďačia za svoj kultúrny rozvoj výlučne nemeckému národu. Danzig bol od nás oddelený, koridor bol pripojený k Poľsku. Podobne, ako na ostatných nemeckých územiach na východe boli všetky tam žijúce nemecké menšiny zneužívané tým najhorším spôsobom.

… návrhy na mediáciu zlyhali, pretože medzičasom bola poľskou odpoveďou náhla mobilizácia, po ktorej nasledovali ďalšie poľské zverstvá. Tie sa minulú noc opakovali. Nedávno počas jedinej noci došlo k 21 pohraničným incidentom; včera v noci ich bolo 14, z toho 3 boli vážne. Preto som sa rozhodol hovoriť s Poľskom tým istým jazykom, ktorý Poľsko používa už niekoľko mesiacov. Počas tejto noci prvýkrát strieľala poľská pravidelná armáda na naše územie. Od 5:45 opätujeme paľbu a odteraz budú odpoveďou na ich bomby naše bomby. Ktokoľvek bude bojovať s otravným plynom, dostane sa mu odplaty otravným plynom.“

K invázii do Poľska došlo jeden týždeň po podpise Paktu Molotov-Ribbentrop. Dňa 3. septembra 1939 na veľké Hitlerove prekvapenie vyhlásila Británia a Francúzsko vojnu Nemecku, hoci im úplne chýbali prostriedky na intervenciu v Poľsku.

Dňa 3. septembra 1939 bol Chamberlainom menovaný do funkcie prvého lorda Admirality Winston Churchill. Bola to funkcia, ktorú zastával už počas Prvej svetovej vojny. Churchillove varovania pred Hitlerom sa mnohým teraz javili ako presné a ďalekozraké. Dňa 17. septembra zaútočil Sovietsky zväz na Poľsko z druhej strany. Sovietska invázia do Poľska nepriniesla žiadnu reakciu zo strany Británie a Francúzska, aj keď sovieti urobili presne to isté, čo Nemci, naviac bez nemeckého ospravedlnenia o spätnom získaní stratených území. To urobilo z britských zdôvodnení vyhlásenia vojny číru lož.

Nemecká invázia do Poľska iba poskytla Británii potrebnú zámienku na vojnu. Nebol to casus belli. Vojna s Poľskom skončila 6. októbra 1939, po ktorej si Nemecko a Sovietsky zväz rozdelili jeho územie.

Ako malú vsuvku treba uviesť reakciu poľských Židov na sovietsku inváziu do Poľska. Židia celej Európy videli Sovietsky zväz ako „dobrý pre Židov“ a boli mu priaznivo naklonení. Alexander Solženicyn v knihe „Dvesto rokov pospolu“ napísal, že keď sovieti napadli Poľsko:

„Poľskí Židia a obzvlášť židovská mládež vítali postupujúcu Červenú armádu s jasaním a nadšením“ (rovnako ako počas sovietskej invázie v roku 1919).

Nadšené vítanie sovietskych agresorov poľskými Židmi veľmi rozhnevalo poľských vlastencov a v neskorších rokoch sa stalo hlavným aspektom protižidovských postojov v Poľsku. Židia vítali sovietske vojská podobne aj pri invázii do Litvy, pobaltských štátov a ďalších krajín strednej a východnej Európy. Po vojne, keď Sovietsky zväz prevzal kontrolu nad celou východnou a strednou Európou, v každej z týchto krajín inštaloval židovskú vládu.

Invázia do Poľska je známa ako začiatok Druhej svetovej vojny, aj keď to Hitler vôbec nemal v úmysle. Hitler nechcel vojnu s Poľskom a už vôbec nie svetovú vojnu. Hitler urobil všetko pre to, aby diplomaticky urovnal spory s Poľskom ohľadom návratu Danzigu a prístupu cez poľský koridor. V skutočnosti chcel Hitler viac než jednoduché urovnanie sporov s Poľskom; chcel sa spojiť s Poľskom v spoločnom pakte proti Sovietskemu zväzu, ako to už urobil s Japonskom. Poľsko hľadelo na Sovietsky zväz ako na nepriateľa a dohoda proti Kominterne by skutočne poslúžila jeho záujmom. Urobili hlúposť, keď to odmietli.

Poliaci odmietali rokovať s Nemeckom z mnohých dôvodov. Po prvé, medzi Nemcami a Poliakmi vládla stáročná nevraživosť. Vojenskí dôstojníci, ktorí vládli Poľsku, boli hrdí ľudia s prehnanou dôverou vo svoju vojenskú silu. Británia, Francúzsko a Spojené štáty tlačili na Poľsko, aby odmietlo Hitlerove ponuky; a nakoniec, britský premiér Chamberlain dal neuvážene Poľsku nevyžiadané vojenské záruky. Sľúbil Poľsku, že vyhlási vojnu Nemecku pokiaľ Hitler napadne Poľsko a žiadal Francúzsko, aby konalo rovnako. Od marca do augusta 1939 sa Hitler snažil vyjednať dohodu s Poľskom o Danzigu a jeho návrhy neboli ani zďaleka nerozumné. Ale Poliaci verili v garancie Británie a Francúzska, a vzdorovito odmietali jeho návrhy. Nakoniec Hitler uzavrel dohodu so Stalinom a rozdelili si Poľsko.

Čo by Poľsko stálo, ak by uzavrelo s Hitlerom mierovú dohodu? Nemecké mesto Danzig, ktoré bolo pod dohľadom Ligy národov a nepatrilo Poľsku, by sa vrátilo do Nemecka. Nemecko by vybudovalo diaľnicu a železnicu cez bývalé nemecké územia (poľský koridor) a opäť by pripojilo východné Prusko. A to je všetko! Mierové urovnanie sporu by Poľsko nič nestálo. Cenou za odmietnutie mierových ujednaní bola svetová vojna, ktorá stála Poliakov milióny životov, väčšina ich krajiny bola zničená a nasledovalo 50 rokov nacistickej a sovietskej okupácie. Ak by Poľsko ustúpilo, nebola by žiadna svetová vojna, žiadna studená vojna, žiadna kórejská a vietnamská vojna, a východná Európa by unikla strašnej okupácii a nadvláde Sovietskeho zväzu.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti