„Spravodliví“ víťazní spojenci zneužívali, zotročovali a mučili hladom nemecké deti vo Východnej Európe.

Osud nemeckých detí vo Východnej Európe

Jednou z veľkých tragédií 20. storočia bolo nútené vysídlenie etnických Nemcov z ich domovov po Druhej svetovej vojne. Jeden z odhadov počtu vysídlených Nemcov udáva číslo 16,5 milióna: 9,3 milióna z územia ríšskych hraníc v roku 1937 a 7,2 milióna mimo nich.

Britská zdravotná sestra v Berlíne pomáha trom nemeckým deťom vyhnaným zo sirotinca v Danzigu, dnešnom Gdaňsku. Chlapec naľavo vo veku 9 rokov váži 18 kg a je taký slabý, že nedokáže stáť. Chlapec v strede vo veku 12 rokov váži necelých 21 kg a jeho osemročná sestra vpravo váži necelých 17 kg. Táto fotka bola prvý krát zverejnená v časopise Time 12. novembra 1945.

Nemecké deti vo Východnej Európe trpeli pred a počas procesu vysídľovania veľkými útrapami a núdzou. Od augusta 1945 česká vláda prideľovala nemeckým deťom vo veku menej ako šesť rokov iba polovičný prídel mlieka a menej než polovičný prídel krupice, ako bolo vyhradené ich českým rovesníkom. Nemecké deti nedostávali žiadne mäso, vajcia, džem či ovocný sirup, lebo to všetko bolo určené výlučne pre deti českej väčšiny.

Jedným z príkladov prevládajúcich nálad v Československu voči nemeckým deťom bolo vyjadrenie pražských novín Mladá Fronta, ktoré viedli urputnú kampaň proti britským návrhom na poskytnutie dočasného útočiska pre tisíce hladujúcich nemeckých detí v zime 1945-1946. Keď bolo oznámené, že program nebude pokračovať, novinové titulky hlásili:

„Briti nebudú kŕmiť malých Hitlerčíkov: Našu iniciatívu korunoval úspech.“

Na znovuzískaných územiach Poľska boli stravné prídelové lístky postupne odobrané celému nemeckému obyvateľstvu. Tak, ako ich rodičia, i nemecké deti zistili, že nemajú oprávnenie na žiadne prídely. Šéf komisariátu Štetín-Stolčyn tak mohol hrdo informovať, že od konca novembra 1945 boli i nemeckým deťom vo veku menej ako dva roky odobrané ich prídely mlieka.

Poľské zákony na ochranu nemeckých detí neboli zvyčajne nikdy uvedené do praxe. Napríklad smernica vydaná v apríli 1945 poľským ministerstvom verejnej bezpečnosti, ktorá spresňovala, že nikto vo veku menej ako 13 rokov nesmie byť zadržaný, sa nikdy nedodržiavala. O viac než dva roky neskôr sa poľské ministerstvo práce a sociálnych vecí sťažovalo, že predpisy proti väzneniu detí v táboroch sú naďalej „úplne ignorované.“ Nemecké deti boli nezákonne zadržiavané v poľských internačných táboroch ešte v auguste 1949.

Najhoršie podmienky zažívali nemecké deti v zadržiavacích centrách. Přemysl Pitter, sociálny pracovník z Prahy, pri návšteve československých zadržiavacích táborov rýchlo zistil, že prevažujúca väčšina tých, ktorí potrebujú jeho pomoc, sú etnickí Nemci. Koncom júla 1945 v provizórnom internačnom tábore v Prahe Pitter objavil „peklo, o ktorom nemajú okoloidúci najmenšiu predstavu.“ Viac než tisíc Nemcov, z veľkej väčšiny žien a detí, bolo „napchatých na kope v neopísateľnej spleti tiel. Keď sme vynášali vychudnuté a apatické deti von a kládli ich na trávu, bol som presvedčený, že ich prežije len zopár. Náš lekár, Dr. E. Vogl, sám Žid, ktorý si prešiel peklom Osvienčimu a Mauthausenu, takmer plakal, keď videl tieto malé telá. ‘A toto sme my Česi dokázali za dva a pol mesiaca!’, zvolal.“ Predstavitelia Medzinárodného výboru červeného kríža (MVČK) zistili, že podmienky v ostatných pražských táboroch neboli lepšie.

Najmenšie nemecké deti boli najzraniteľnejšie voči podmienkam v zadržiavacích centrách. Nevyvinutý imunitný systém a nedostatok fyzických zásob ich robili zvlášť zraniteľnými voči hladu a sprievodným chorobám. Podľa vierohodnej výpovede väzenkyne z Potulic v Poľsku zo 110 detí narodených v tábore od začiatku roka 1945 do konečného vyhnania v decembri 1946 zostalo nažive len 11 detí. Vysoká miera úmrtnosti dojčiat v táboroch bola spôsobená početnými prípadmi, kedy bola nemeckým deťom odoprená zdravotná starostlivosť kvôli ich etnicite.

Vyšetrovania vykonané MVČK zistili, že v Československu je vysoká miera detskej úmrtnosti, ktorú mala na svedomí podvýživa. Keď MVČK navštívil koncom roka 1945 zadržiavacie centrum v Bratislave, zistilo sa, že každé jedno z vychudnutých dojčiat a detí „trpí škaredými kožnými vyrážkami“ a že podmienky sú „všeobecne také zúfalé, že sa ťažko hľadajú slová“, ktoré by utešili zadržaných. Novinár z novín Obzory, ktorý navštívil jedno z pražských zadržiavacích centier na jeseň 1945, priznal, že medzi deťmi sa „úmrtnosť zvýšila na desivú úroveň“. Novinár pripísal vysokú úmrtnosť medzi dojčatami úplnej absencii dojčenskej výživy a skutočnosti, že väčšina dojčiacich matiek bola príliš vychudnutá, aby mohla kojiť novorodencov.

Zodpovedné orgány vo všeobecnosti robili málo, aby ochránili deti pred krutejšími aspektmi táborového života. Nemci v Československu nastúpili do nútenej práce typicky v deň svojich 14. narodenín, pričom niektoré okresy požadovali pracovné služby už od 10 ročných alebo starších. V československom Mirošove do definície „dospelí“ pre nútenú prácu spadali všetci väzni vo veku viac ako šesť rokov. Deti vo veku 10 a viac rokov boli tiež rutinne využívané ako robotníci na nútených prácach v Juhoslávii.

V septembri 1945 sa MVČK sťažoval, že v československých táboroch zaobchádzajú strážcovia so zadržanými s „maximálnou krutosťou“, pričom je bežné bitie detí i dospelých. Mnohé deti tiež boli psychologicky zneužívané a niektoré boli nútené – ako v Kruševlje v Juhoslávii – byť svedkami mučenia alebo popráv svojich rodičov táborovými strážcami.

Západní spojenci nepodnikli nič, aby pomohli deťom etnických Nemcov vo Východnej Európe, keďže všetkých Nemcov považovali za pôvodcov Druhej svetovej vojny. Politika západných spojencov a krajín, ktoré vysídľovali neželané národnosti bola porušením Medzinárodnej deklarácie práv detí z roku 1926, ktorá stanovovala, že deti majú byť „prvé, kto dostane pomoc v časoch núdze“, bez ohľadu na „rasu, národnosť či náboženské vyznanie.“

Nemeckým deťom tiež bola odopieraná pomoc od medzinárodných podporných agentúr ako UNRRA a Medzinárodná organizácia pre utečencov (IRO), a to z politických dôvodov. Dokonca i Detský fond OSN (UNICEF) zastával diskriminačný postoj voči nemeckým deťom, lebo pri poskytovaní pomoci prisudzoval prioritu deťom „obetí agresie“. Neutešenú situáciu detí vo vyhosťujúcich krajinách dodatočne zhoršilo vyvlastnenie nemeckých náboženských a charitatívnych organizácií, čo spôsobilo, že nemecké deti v sirotincoch a zariadeniach pre postihnuté deti stratili strechu nad hlavou. V dlhodobom horizonte bol jedinou nádejou pre väčšinu nemeckých detí z vyhosťujúcich krajín ich rýchly odsun do Nemecka, napriek náročným podmienkam, ktoré tam na ne pravdepodobne čakali.

Etnické čistky v Čechách

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: John Wear