Dňa 10. mája sa stal Churchill premiérom. V ten istý deň vpadlo Nemecko do Belgicka, Holandska a Luxemburska. Tieto krajiny predstavovali jedinú možnú cestu do Francúzska, čo bolo hlavným cieľom Nemecka. Je potrebné to vidieť ako preventívny útok, pretože vo Francúzsku sa už vylodilo mnoho britských vojsk a organizovala sa kombinovaná britsko-francúzska armáda o sile 500 000 mužov na inváziu do Nemecka. Od vyhlásenia vojny proti Nemecku Francúzsko a Británia horúčkovito budovali svoje sily a pripravovali sa na celoplošnú ofenzívu proti Nemecku. Nemecko, ako už bolo skôr uvedené, sa pokúšalo vyhnúť vojne s Britániou a Francúzskom a po ukončení poľského ťaženia dokonca ponúklo oficiálnu mierovú ponuku obom krajinám. Táto ponuka však bola šmahom ruky zmietnutá zo stola. Nielenže Británia a Francúzsko odmietli nemeckú mierovú ponuku, ale zahájili nemilosrdnú námornú kampaň, známu ako Bitka o Atlantik, ktorá zahŕňala námornú blokádu nemeckých prístavov. Bolo jasné, že pozemný útok na Nemecko bude nasledovať okamžite po tom, ako bude pripravené spojenecké vojsko.

Nemecko mohlo bezmocne čakať na nevyhnutnú inváziu, alebo vyvinúť vlastnú iniciatívu. Hitler sa rozhodol pre druhú možnosť a prekvapil nepriateľa 10. mája vpádom do Nizozemska a rýchlym útokom na Francúzsko. Francúzska nedobytná Maginotova línia blokovala nemeckú inváziu cez nemecko-francúzsku hranicu, ale Maginotova línia siahala iba po hranice s Luxemburskom. Hranica medzi Francúzskom a Belgickom s Luxemburskom bola neopevnená až po kanál La Manche. Invázia do Francúzska musela obísť Maginotovu líniu jedinou dostupnou trasou, a to cez Holandsko, Belgicko alebo Luxembursko. Hitlerova „iniciatíva“ bola vo svojej podstate reaktívna a obranná, na rozdiel od „ofenzívnej“. Všetky Hitlerove vojenské ťahy boli takejto povahy; všetky boli výsledkom spojeneckých provokácií alebo hrozieb. Británia pod vedením Churchilla bola neustálym provokatérom.

Tri dni po tom, ako sa Churchill stal premiérom a po nemeckej invázii do Nizozemska, vystúpil pred poslaneckou snemovňou a predniesol melodramatický prejav o „krvi, pote a slzách“. V prejave definoval britské vojnové ciele nasledovne:

„Víťazstvo. Víťazstvo za každú cenu. Víťazstvo napriek všetkému teroru. Víťazstvo bez ohľadu na to, aká dlhá a tvrdá môže byť cesta, pretože bez víťazstva nie je prežitie.“

Churchill úmyselne ignoroval fakt, že Adolf Hitler predložil Británii mnoho mierových ponúk, opakovane vyjadroval obdiv Britskému impériu, dokonca ponúkol vojenskú pomoc, ak by ju Británia potrebovala a opakovane sa pokúšal nadviazať priateľské vzťahy s Britániou, ktoré boli všetky odmietnuté. Nemecko nemalo voči Británii žiadne požiadavky a nadovšetko sa chcelo vyhnúť vojne. Treba tiež pripomenúť, že Británia a Francúzsko vyhlásili vojnu Nemecku, nie naopak. Nemecká okupácia Nórska, ako aj invázia do Nizozemska mali v skutočnosti obrannú povahu, hoci Churchill so svojou stranou vojnových štváčov na ne poukazovali ako na konečný dôkaz nemeckých plánov na dobytie sveta. Možno tomu dokonca aj verili.

Churchillov životný sen sa nakoniec splnil. Stal sa premiérom Anglicka a napĺňal svoj imaginárny osud hrdinu, ktorý vedie Britské impérium vo víťaznej vojne. Uzavretie mieru s Nemeckom bolo veľmi ďaleko od tejto predstavy.

Dňa 10. mája 1940 zaútočili nemecké bombardéry na na letecké základne vo Francúzsku, Luxembursku, Belgicku a Holandsku. Zničili veľké množstvo spojeneckých lietadiel na zemi a ochromili spojeneckú vzdušnú obranu. Elitné tímy nemeckých parašutistov boli vysadené na spojeneckých opevneniach po celom fronte a neutralizovali kľúčové prvky francúzskej obrannej stratégie.

Na zemi sa nemecké sily rozvinuli v dvoch smeroch: jeden cez Holandsko a severné Belgicko (ako očakávali Británia a Francúzsko) a druhá väčšia sila smerovala na juh cez Luxembursko a Ardénsky les priamo do srdca Francúzska (čo bolo úplne nečakané). Nevediac o nemeckom postupe na juh cez Ardénsky les, Británia a Francúzsko vyslali veľkú časť svojich vosk do Belgicka.

V prvých dňoch ofenzívy bol nemecký postup smerom na Brusel a Haag nečakane zbrzdený tvrdým odporom holandských síl. Keď sa holandské sily odmietli vzdať, 14. mája dostala Luftwaffe rozkaz na masívne bombové útoky na centrálny Rotterdam. Holanďania náhle pristúpili na vyjednávanie, ale nemecké bombardéry už smerovali na Rotterdam. Rozkazy na odvolanie útoku zachytilo iba niekoľko pilotov, ktorí sa vrátili späť. Zvyšné bombardéry pokračovali a zhodili bomby na mesto. Pri útoku zahynulo viac ako 800 civilistov. Holandsko v ten istý deň kapitulovalo.

Britský a francúzsky plán na obranu Belgicka bol založený na obsadení pevností medzi Antverpami a Liége. Nevediac, že tieto pevnosti už boli obsadené nemeckými výsadkármi počas prvej noci invázie, ocitli sa britské a francúzske jednotky 13. mája pod útokom. Druhá nemecká ofenzíva na juhu cez Ardény úplne prekvapila Spojencov. Počas najbližších dní sa ocitli spojenecké sily v kliešťach útočiacich nemeckých síl a neboli schopní brániť Paríž ani zabrániť nemeckému postupu k Lamanšskému kanálu. Nemecké jednotky na juhu potom vrazili klin medzi francúzske a britské sily, čím rozdelili spojencov a ešte viac ich oslabili. Obrana Belgicka Spojencami sa ukázala ako jednoznačná katastrofa.

Obr 20.2: Nemecké tanky vychádzajú z Ardénskeho lesa

Zatiaľčo bola francúzska armáda obkľúčená dvoma nemeckými armádami, britské expedičné zbory boli vytlačené na pobrežie neďaleko francúzskeho prístavu Dunkirk. Viac ako 200 000 Britov a 140 000 Francúzov zostalo uväznených na plážach Dunkirku. Pre nemecké ozbrojené sily boli ľahkým terčom ako sediace kačice.

Keďže britské expedičné zbory boli v obkľúčení zatláčané do mora a nádej na opätovné spojenie s francúzskymi silami bola mizivá, britská vláda sa rozhodla expedičné zbory evakuovať. Evakuácia pod názvom „Operácia Dynamo“ začala 27. mája 1940 a trvala celý týždeň. Pomocou viac ako 800 civilných a vojenských plavidiel bolo všetkých 340 000 mužov prevezených cez Lamanšský kanál na britskú pôdu a to pod neustálymi útokmi Luftwaffe. Evakuácia Dunkirku sa stala jednou z najhrdinskejších udalostí britskej histórie. Toľko oficiálny príbeh. Skutočnosť však bola trocha iná.

Obr 20.3: Britské a francúzske jednotky uviaznuté na pláži Dunkirk

Skutočnosťou je, že Adolf Hitler zastavil nemecké tanky vo chvíli, keď mohli zničiť alebo zajať to, čo zostalo z britskej armády bezbranne stojacej na plážach Dunkirku. Ak by to neurobil, Británia by zostala bezbranná voči nemeckej invázii a Druhá svetová vojna by na západe skončila.

Hitler však nechcel zničiť britskú armádu. S Britániou chcel mier a priateľstvo. V knihe britského vojenského historika sira Basila Liddela Harta „Druhá strana hory“ (Other Side of the Hill), ktorá vyšla v roku 1948 a zaoberá sa inváziou do Francúzska a udalosťami v Dunkirku, je citovaný výrok nemeckého generála von Blumentritta ohľadom Hitlerovho rozkazu na zastavenie:

„On (Hitler) nás potom prekvapil svojimi vyjadreniami, v ktorých vyslovil obdiv k britskej ríši, nevyhnutnosť jej existencie a nadšenie nad civilizáciou, ktorú Británia šírila po svete. S pokrčením ramien poznamenal, že vybudovanie impéria bolo dosiahnuté prostriedkami, ktoré boli často kruté, ale „kde sa rúbe les, lietajú triesky.“ Porovnával britské impérium s katolíckou cirkvou a označil ich za dva základné prvky stability vo svete. Všetko čo chcel od Británie, bolo uznanie nemeckého postavenia na Kontinente. Návrat nemeckých kolónií by bol vhodný, ale nie nevyhnutný a bol dokonca ochotný podporiť svojimi vojenskými jednotkami Britániu, pokiaľ by sa dostala kdekoľvek do ťažkostí.“

„Zázrak pri Dunkirku“ bol v skutočnosti mimoriadnou mierovou ponukou Anglicku.

Louis Kilzer citoval Hitlera v knihe Churchill’s Deception, 1994:

„Krv každého jedného Angličana je príliš cenná na to, aby sa ňou mrhalo. Oba naše národy patria k sebe rasou aj tradíciami. To vždy bolo a je mojím cieľom, aj keď to moji generáli nedokážu pochopiť.“ Adolf Hitler

Podľa Kilzera sa Hitler pokúšal presvedčiť Britov k uzavretiu mieru. Hitler dokonca ponúkol stiahnutie sa z Francúzska, Nizozemska, Nórska, Dánska a veľkej časti Poľska (mimo Koridora – pozn. prekl.) výmenou za mier s Britániou. Hitler chcel spojenectvo s Britániou na boj proti boľševickému Rusku.

Britský historik David Irving v knihe „Hitlerova vojna“ citoval renomovaného švédskeho cestovateľa Svena Hedina, ktorý osobne poznal Hitlera:

„Hitler opakovane vystieral ruku s mierovými a priateľskými návrhmi k Británii, a zakaždým narazil na uzavreté dvere.“

Podľa Hedina Hitler povedal:

„Prežitie Britského impéria je aj v našom záujme, pretože ak Británia stratí Indiu, nič nezískame.“

Martin Allen v knihe „Hitler Hess Deception“ (Harper Collins – 2003) cituje Hitlerovho právneho poradcu Ludwiga Weissauera. Podľa Weissauera Nemecko počas invázie do Francúzska kontaktovalo britského veľvyslanca vo Švédsku Victora Malleta prostredníctvom švédskeho sudcu najvyššieho súdu Ekeberga, ktorý sa poznal s Weissauerom. Podľa Weissauera Ekeberg povedal britskému veľvyslancovi:

„Hitler cíti zodpovednosť za budúcnosť bielej rasy. Úprimne si želá priateľstvo s Anglickom. Chce, aby bol obnovený mier … „

Toto sú mierové podmienky, ktoré ponúkal Hitler:

1. Britské impérium si ponechá všetky svoje kolónie a poverenia
2. Nemecká kontinentálna nadradenosť nebude spochybňovaná
3. Všetky otázky týkajúce sa Stredozemia a jeho francúzskych, belgických a holandských kolónií sú otvorené k diskusii
4. Poľsko. Poľský štát musí existovať
5. Československo musí patriť Nemecku

Ekeberg chápal, čo bolo naznačené v tejto mierovej zmluve – všetkým európskym štátom obsadeným Nemeckom bude prinavrátená suverenita. Nemecká okupácia týchto štátov bola obrannej povahy a výsledkom vojenského ohrozenia Nemecka.

Churchill – milovník vojny

Dr. Ralph Raico napísal vo svojom diele z roku 1997 pod názvom „Rethinking Churchill“:

„Ale zatiaľ čo Winston nemal žiadne zásady, v jeho živote bola jedna konštanta: láska k vojne. Začalo to skoro. Ako dieťa mal veľkú zbierku vojačikov, až 1500. Hrával sa s nimi aj v dobe, keď väčšinu chlapcov začali zaujímať iné veci. Povedal nám, že ‘všetci boli Briti’. Vybojoval s nimi mnoho bitiek proti svojmu bratovi Jackovi, ktorému ‘dovolil mať iba farebné jednotky a nemohol používať delostrelectvo.’ Namiesto univerzity nastúpil do vojenskej školy v Sandhurste a ‘od okamihu, ako Churchill opustil Sandhurst, … robil všetko, aby sa dostal do boja, kdekoľvek bola vojna.’ Po celý jeho život ho najviac vzrušovala vojna. Miloval vojnu tak, ako ju v súčasnosti miluje iba málo mužov. Dokonca ‘miloval dunenie streľby’ a v paľbe bol veľmi odvážny. Pre Churchilla roky bez vojny neznamenali nič, boli to iba nevýrazné obláčiky mieru a všednosti.“

V roku 1911 sa Churchill stal prvým lordom Admirality a bol teraz vo svojom živle. Rýchlo hľadal ľudí vo vláde, ktorí dávali prednosť vojne a až do vypuknutia Prvej svetovej vojny neustále prilieval olej do ohňa. Churchill bol jediným členom kabinetu, ktorý od začiatku podporoval vojnu a robil to s nadšením. Predseda vlády Asquith o ňom napísal:

„Winston je veľmi bojovný a požaduje okamžitú mobilizáciu… Winston sa pomaľoval bojovými farbami a túži po námornom boji v skorých ranných hodinách, pri ktorom by potopil Goeben. (Goeben – nemecký vojnový krížnik spustený na vodu v roku 1911, pozn. prekl.) Celá vec ma napĺňa smútkom.“

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti