„Musíte pochopiť, že táto vojna nie je proti Hitlerovi, alebo národnému socializmu, ale proti sile nemeckého národa. Ten musí byť raz a navždy rozdrvený. Bez ohľadu na to, či je v rukách Hitlera alebo jezuitského kňaza.“

Winston Churchill, 1940, citácia z knihy Emrysa Hughesa „Winston Churchill, His Career in War and Peace“

Obr 21.1: Emrys Hughes a jeho kniha z roku 1950 „Winston Churchill in War and Peace“

Frederick Lindemann, neskôr známy ako lord Cherwell, bol Žid narodený v nemeckom Baden-Badene, ale vychovaný v Anglicku. Vrátil sa do Nemecka, aby získal titul Ph.D. vo fyzike na univerzite v Berlíne, a vrátil sa do Anglicka. Lindemann bol jedným z priekopníkov britského technologického rozvoja letectva a keď sa Churchill stal predsedom vlády, menoval Lindemanna za hlavného vedeckého poradcu britskej vlády (a svojho). Ako Žid Lindemann v sebe prechovával patologickú nenávisť nielen voči nacistom, ale aj proti Nemecku a nemeckému národu.

Obr 21.2: Frederick Lindemann, poradca Churchilla a zástanca myšlienky bombardovania nemeckých civilistov

Pomsta voči Nemecku motivovala každý jeho krok a každú voľbu. Bol od začiatku popredným podporovateľom „kobercového bombardovania“ nemeckých miest a navrhol „plány“, ako to zrealizovať.

Podľa Lindemannovho plánu mala Británia zabudnúť na vojenské ciele a koncentrovať letecké útoky na nemecké civilné obyvateľstvo, čím by sa narušila ich morálka. Lindemann a Churchill verili, že ak sa im podarí nalomiť morálku nemeckého národa, ten bude požadovať bezpodmienečnú kapituláciu Spojencom. Plán navrhoval, aby sa:

„bombardovanie zameralo na domy robotníkov. Domy strednej triedy majú okolo seba príliš veľa priestoru, takže ich bombardovanie by bolo mrhanie bombami.“

Lindemann povedal:

„Treba zdôrazniť, že ničenie domov, verejných služieb, dopravy a životov, vytvorenie problémov s utečencami v nebývalom rozsahu a rozpad morálky ako doma tak na fronte zo strachu pred rozširovaním a zintenzívnením bombardovania, je požadovaným cieľom našej politiky. To nie je vedľajší efekt pokusov o bombardovanie tovární, ale hlavný cieľ.“

Inými slovami, hromadné zabíjanie civilistov malo byť primárnym účelom bombardovania.

Obr 21.3

Lindemannov plán nevznikol zo vzduchoprázdna. Profesor Solly Zuckerman a profesor Desmond Bernal, obaja Židia, taktiež robili štúdie o účinkoch teroristických bombových útokov na stavby a ľudí a obaja sa stali silnými obhajcami masívneho bombardovania Nemecka.

Obr 21.4: Solly Zuckerman a John Bernal, britskí Židia, zástancovia a propagátori bombardovania nemeckých civilistov

Bombardovanie miest ako spôsob vedenia totálnej vojny sa už stalo prijateľnou stratégiou medzi členmi britskej „vojnovej strany“. Británia začala vyvíjať a budovať ťažké bombardéry s dlhým doletom už v roku 1933. Spojené štáty konali rovnako.

Bombardéry typu Lancaster, B17 a B24 boli postavené s jediným účelom – ničenie miest a civilnej populácie. Nedali sa použiť na žiaden iný účel. Vojenské operácie vyžadujú malé, rýchle, „taktické“ lietadlá. Armády o tisícoch štvormotorových lietadiel, ťažkých „strategických“ bombardérov nemalo žiadne vojenské uplatnenie. Plukovník (neskôr brigádny generál) Robin Olds bol veľmi váženým dôstojníkom a stíhacím pilotom USAF, ktorý bojoval v Druhej svetovej vojne a vo Vietname. Neraz vyhlásil, že takzvaný program strategického bombardovania bol neúčinný, zbytočný a nezmyselný. V súčasnosti sa všeobecne uznáva, že program strategického bombardovania neskrátil vojnu ani o jediný deň a nemal žiaden vojenský význam. Koniec koncov, Nemecko dosiahlo najvyššiu úroveň vojnovej produkcie v posledných mesiacoch vojny, keď bolo bombardovanie najintenzívnejšie.

Obr 21.5: Bombardér Lancaster vo výrobe a za prevádzky

Plukovník Olds, rovnako ako mnoho ďalších, zastával názor, že stíhacie bombardéry, ktoré lietajú nízko a rýchlo, a nesú jedinú bombu, by boli oveľa účinnejšie proti nemeckým vojenským a strategickým cieľom. Tvrdil, že jediný Mustang mohol vrhnúť päťsto librovú bombu cez okno hociktorej továrne v Nemecku. Bolo nemožné zasiahnuť továreň obrovskou formáciou bombardérov letiacich vo výške 7,5 kilometra bez toho, aby bolo zničené všetko na míle naokolo. Zdôrazňoval, že použitie stíhacích bombardérov by minimalizovalo civilné straty. Možno bol plukovník naivný. Pravdepodobne nepochopil, že cieľom „strategického bombardovania“ bolo maximalizovať civilné straty. Jedným slovom – cieľom „strategického bombardovania“ bola genocída!

Kým Británia a Spojené štáty budovali tisícky štvormotorových ťažkých bombardérov s dlhým doletom, navrhnutých a vhodných jedine k ničeniu miest a zabíjaniu množstva civilistov, Nemecko stavalo len ľahké, obratné bombardéry lietajúce v nízkych nadmorských výškach a určené pre pozemnú podporu. Tieto lietadlá neboli vhodné na teror a genocídu bombardovaním. Hitler len neochotne schválil bombové útoky na britské civilné ciele, tri mesiace po tom, ako RAF začala s kobercovým bombardovaním nemeckých miest. Hitler bol kedykoľvek ochotný zastaviť vraždenie.

Churchillov vojnový kabinet prijal Lindemannov plán v marci 1942, ktorý sa potom stal oficiálnou politikou Británie. Toto uznesenie vojnového kabinetu bolo počas vojny a dlho rokov po nej prísne stráženým tajomstvom pred britskou verejnosťou. Britskej verejnosti sa tvrdilo, že bombardované boli iba vojenské a priemyselné ciele a akékoľvek iné škody, ku ktorým došlo, boli neúmyselné. Skutočná povaha britských náletov na nemecké mestá a civilistov bola odhalená v roku 1961 v knihe s názvom „Veda a vláda“ (Science and Government) fyzikom a spisovateľom sirom Charlesom Snowom. Nasledujúca pasáž z knihy bola okamžite preložená a uverejnená v niekoľkých jazykoch:

„Začiatkom roka 1942 profesor Lindemann, vtedy lord Cherwell a člen kabinetu, predložil kabinetu plán na strategické bombardovanie Nemecka. V kvantitatívnych termínoch opisoval vplyv britského bombardovania na Nemecko v nasledujúcich 18 mesiacoch (približne marec 1942 – september 1943). Dokument stanovil strategickú politiku.

Bombardovanie sa musí zamerať na domy robotníkov. Domy strednej triedy majú okolo seba príliš veľa priestoru, takže ich bombardovanie by bolo mrhaním bombami. Na továrne a „vojenské ciele“ treba zabudnúť, s výnimkou oficiálnych správ, pretože je príliš ťažké ich nájsť a zasiahnuť.

Dokument tvrdí, že vzhľadom na celkové sústredenie úsilia na výrobu a využitie lietadiel by bolo možné vo všetkých väčších mestách Nemecka (t.j. v mestách nad 50 000 obyvateľov) zničiť 50 % všetkých domov.“

Angus Calder napísal v knihe „Vojna národov“ (The Peoples’ War), 1969:

„Možno to je ‘nepohodlná história’, ale so smrtonosným bombardovaním civilistov začalo Anglicko a z Nemecka prišla odveta. [Neville] Chamberlain priznal, že to [bombardovanie civilistov a miest] bolo ‘v úplnom rozpore s medzinárodným právom.’

Bombardovanie začalo v roku 1940 a Churchill veril, že drží kľúč k víťazstvu. Bol presvedčený, že nálety dostatočnej intenzity by mohli zničiť nemeckú morálku a s vojnovým kabinetom naplánoval ťaženie, ktoré sa odklonilo od prípustnej praxe útokov na nepriateľské ozbrojené sily. Namiesto toho sa stali hlavným cieľom civilisti. Noc čo noc útočili bombardéry RAF po celom Nemecku, obvykle na robotnícke štvrte, pretože tie boli husto obývané.“

Obr 21.6: Angus Calder a jeho kniha „Vojna národov“ (The Peoples’ War), 1969

Británia vydávala na RAF viac svojich zdrojov, než na všetky ostatné časti britskej armády dokopy. Keďže už na začiatku vojny zistili, že je takmer nemožné zasiahnuť malý cieľ, ako je továreň alebo cesta z veľkej výšky, veliteľstvo letectva sa rozhodlo koncentrovať letecké perute do ohromných zoskupení o tisíckach lietadiel, ktoré súčasne útočili na nemecké mestá. Aby sa zabránilo stratám lietadiel vďaka nemeckým stíhačkám, alebo protilietadlovej paľbe zo zeme, masívne útoky sa konali iba v noci a vo vysokej nadmorskej výške. Británia sa vzdala útokov na vojenské ciele už na začiatku vojny a rozhodla sa koncentrovať výhradne na nemecké mestá, osobitne na ich centrá. Mestské centrá boli obvykle najstaršími časťami, a boli často vybudované už v stredoveku. V mestských centrách boli ulice úzke a budovy boli tesne vedľa seba, postavené prevažne z veľmi horľavého dreva, pokrytého omietkou. Tieto budovy bolo veľmi ľahké zapáliť a intenzívne horeli.

Obr 21.7: Starobylá ulica v Hamburgu pred bombardovaním

Obyvatelia starých mestských častí zomierali mučivou smrťou, keď hynuli v plameňoch požiarov, alebo boli výbuchmi roztrhaní na kusy.

Obr 21.8: Nemecká obeť ohnivého pekla v Hamburgu

Spojené štáty sa zapojili do leteckej vojny v Európe v septembri 1942. Letecké eskadry amerických bombardérov B-24 a B-17 lietali nad Nemecko z Británie. Spojené štáty zo začiatku neútočili na civilistov, ale pokúšali sa bombardovať nemecké továrne a vojenské zariadenia. Zatiaľ čo Angličania podnikali nájazdy v noci, Američania bombardovali počas denného svetla, aby zvýšili presnosť bombardovania. Avšak „presné bombardovanie“ z vysokej výšky bolo fantáziou, či už v priebehu dňa alebo noci. Viac bômb dopadlo na oblasť okolo cieľa, než na samotný cieľ. Po určitej dobe sa Američania vzdali „presného bombardovania“ a pripojili sa k Britom v „plošnom bombardovaní“, čo znamená, že sa zamerali na celé mestá.

Do konca vojny bolo cieľom bombových útokov okolo tisícky nemeckých miest. Z nich bolo približne 160 premenených na ruiny. Mnoho z týchto miest patrilo medzi najstaršie a najskvelejšie v Európe; ich umelecká a kultúrna hodnota sa dala prirovnať k Florencii, Parížu alebo Rímu. Boli v nich nazhromaždené kultúrne poklady za celé stáročia, vrátenie umeleckých diel, galérií, sôch, architektúry, knižníc, múzeí, palácov, mostov, kostolov a katedrál. Tieto artefakty vysoko rozvinutej kultúry, ktoré vznikali tisícročie, boli zničené bombardovaním za niekoľko minút.

Samozrejme, aj v tej dobe bolo mnoho námietok proti tomu, čo sa dialo, aj keď veľká časť verejnosti to podporovala. Liberálny katolícky týždenník Commonweal, veľmi pacifistické združenie, začiatkom roku 1944 odsúdil politiku strategického bombardovania ako „vraždenie nevinných ľudí a samovraždu našej civilizácie.“

London Times Review napísal o britskej oficiálnej histórii strategickej leteckej ofenzívy:

„Človek má nepríjemný pocit, že skutočnými hrdinami príbehu nie sú leteckí maršáli, ani 58 888 dôstojníkov a mužov leteckých síl, ktorí zahynuli v akcii. Hrdinovia boli obyvatelia nemeckých miest pod ich bombami; muži, ženy a deti, ktorí stoicky trpeli a pracovali medzi horiacimi ruinami svojich domovov a tovární až do chvíle, keď sa cez nich prevalili spojenecké armády.“

Takáto krutosť sa počas vojny stala samozrejmosťou, zatiaľ čo všetko predstieranie dodržiavania tradičných „pravidiel civilizovanej vojny“ bolo odvrhnuté. Obe strany mlčky prijali zásadu, že akýkoľvek čin je ospravedlniteľný, ak by bola aspoň vzdialená možnosť, že by mohol odvrátiť strašné následky porážky.

Ďalším faktorom pri pokračovaní v nezmyselnom a zbytočnom bombardovaní nemeckých miest, aj keď víťazstvo už bolo isté, bola obyčajná „zotrvačnosť“. Masové útoky bombardérov pokračovali, pretože to bolo to, pre čo bolo Bomber Command a US Army Air Forces vytvorené.

Rovnako ako každá komplexná a dynamická organizácia, aj celý priemyselný vojenský komplex začal po čase žiť svojim vlastným životom. Letecké montážne linky v Británii aj v Amerike neustále chrlili prúdy nových bombardérov. Výrobné linky tovární na bomby bežali dňom aj nocou. Systém na zásobovanie lietadiel palivom fungoval automaticky a dodával palivo včas a na požadovaných miestach. Výcvikové programy pokračovali v príprave tisícov nových pilotov a posádok lietadiel. Štábni dôstojníci poverení výberom cieľov a inštruktážou posádok bombardérov pred vzletom pokračovali vo svojej práci. Celý vojensko priemyselný komplex navrhnutý a zorganizovaný tak, aby vrhal na nemecké mestá tisícky bômb denne, pracoval ako obrovský stroj na autopilota. Nikto mu nemusel hovoriť, aby robil svoju prácu. Skôr naopak. Niekto vysoko postavený mu musel povedať, aby prestal. A aj ak by tak urobil, stretol by sa s obrovským byrokratickým odporom. Naviac tí, ktorí riadili tento obrovský bombardovací aparát – Churchill, Roosevelt, letecký maršál Harris, generál Hap Arnold – chceli bombardovať, či už právom, alebo neprávom.

Obr 21.9: „Bombardér Harris“ na obálke časopisu Life z 10. apríla 1944. Henry Hap Arnold na obálke časopisu Time z 22. júna 1942

Nemecko aj Japonsko boli ochotní ukončiť vojnu aj na jar 1943, ak by k tomu dostali šancu. Ak by k sa tak stalo, ušetrilo by sa mnoho životov a ničenia. Ale Rooseveltova podmienka bezpodmienečnej kapitulácie urobila všetkým takýmto snahám koniec. Požiadavka bezpodmienečnej kapitulácie zaručovala, že dlhý, opotrebovací boj, ktorý zanechal veľkú časť západnej Európy v ruinách a stál milióny životov, bude pokračovať až do trpkého konca. Zodpovednosť za to niesli Churchill s Rooseveltom, nie Hitler. V lete 1943, keď sa Churchill chystal opustiť Londýn a stretnúť sa s Rooseveltom na konferencii v Quebecu, reportér časopisu Time sa opýtal Churchilla:

„Ponúknete Nemecku mierové podmienky?“

Churchill žoviálne odpovedal:

„Nebesá, nie! Okamžite by ich prijali.“

Všetci sa rozosmiali.

Keď sa blížil koniec vojny, väčšina veľkých nemeckých miest už bola zničená. Cieľom sa teraz stali menšie mestá a dediny bez akýchkoľvek zrejmých dôvodov, s výnimkou toho, že predtým neboli bombardované.

Tisíce nemeckých civilistov zomieralo hroznou smrťou každým dňom aj nocou bez akýchkoľvek dôvodov, len na základe rozmarov štábnych dôstojníkov, ktorí si svojvoľne vyberali ciele pre daný deň. Každý zamestnanec obrovského bombardovacieho stroja pokračoval v práci, ktorou bol poverený. Nikto z veliteľov nedal rozkaz k zastaveniu a tak bombardovanie pokračovalo deň za dňom, noc za nocou.

Norman Stone, profesor modernej histórie v Oxforde, napísal v Daily Mail:

„V roku 1944, … (sme) pokračovali v bombardovaní nemeckých miest, mesiace a mesiace potom, ako bolo jasné naše víťazstvo a zo Stalina sa stane potencionálne smrteľný nepriateľ. Mnoho bombových útokov bolo zbytočných. V posledných dňoch vojny sme zrovnali so zemou staré, prekrásne mestá južne od Wurzburgu, kde neexistovali žiadne vojenské ciele … len utečenci, ženy a deti. Zo všetkých týchto činov bezdôvodného sadizmu bolo najhoršie bombardovanie Drážďan.“

Obr 21.10: Scény z filmu „Joy Division“ o utečencoch pred Červenou armádou. Britsko-nemecko-maďarský film režiséra Reg Travissa z roku 2006. Fiktívny príbeh opisuje život chlapca na konci vojny v Nemecku, dospievanie v Rusku a život v Londýne

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti