Drážďany! Drážďany boli pred bombardovaním jedno z najkrajších miest Európy, kultúrne centrum plné elegantných palácov, katedrál a sôch. Bolo to rozprávkové mesto s kľukatými dláždenými uličkami, kostolnými vežami a zdobenými domami. Nemalo žiaden vojenský význam. V poslednom roku vojny to bolo nemocničné mesto, ktoré sa staralo o tisíce zranených nemeckých vojakov. Nebola v ňom umiestnená žiadna vojenská jednotka. Začiatkom roka 1945, počas najchladnejšej zimy za posledných sto rokov, zaplavili Drážďany státisíce utečencov, aby unikli pred postupujúcou ruskou armádou. Obyvatelia Drážďan poskytli prístrešok mnohým úbohým dušiam, ale nebolo možné ubytovať všetkých. Stovky tisíc vystrašených, hladných, zúfalých utečencov sa sústredilo v Starom meste, žili na chodníkoch, v záhradách a mestských parkoch. Spali na zemi a chúlili sa k sebe aby nezamrzli. Deti plakali a prosili o jedlo. Sociálne služby v meste boli ochromené aj keď robili všetko, čo bolo v ich silách, aby sa utečencov pokúsili nakŕmiť a postarať sa o nich. Do toho prišli bombardéry.

Prvá vlna britských bombardérov dorazila nad mesto 13. februára 1945 o 22:00. Na Staré mesto, husto obsadené utečencami, zhodila tisícky obrovských trhavých bômb, ktoré mali z domov strhnúť strechy a pripraviť tak podmienky pre zápalné bomby, ktoré mali nasledovať. Prvý útok vyradil vzdušný varovný systém, zničil požiarne stanice, rozbil vodovodnú sieť a spôsobil masívne ničenie a smrť. Davy utečencov nemali kam utiecť a nemali sa kam schovať. Potom prišli bombardéry so zápalnými pumami, ktoré urobili zo Starého mesta ohnivý oceán. Teplota vzduchu dosahovala 600 stupňov Celzia. Vietor o rýchlosti 160 km nasával všetok kyslík do centra požiaru. Tisíce ľudí zhorelo zaživa. Ku koncu vojny už bola z bombardovania veda. Bombardovanie bolo navrhnuté tak, aby vytvorilo „ohnivú smršť“ a ohnivá smršť v Drážďanoch bola tou najveľkolepejšou v celej vojne.

Tisícky ľudí sa udusilo v pivniciach, pretože všetok kyslík nasali plamene. Ďalšie tisíce boli strhnuté divokým vetrom do vzduchu ako bábiky a vcucnuté ohnivým peklom. Ťah vzduchu plameňmi bol taký silný, že vytrhával stromy a strhával strechy z domov na kilometre ďaleko. Ľudí zachvátila totálna panika. Splašené kone vbiehali do davu. Zo zoologickej záhrady ušla divá zver vrátane tigrov a levov a vpadla do vydesených davov. Obrovské hady sa prepletali pomedzi nohy utečencov. Nemocničné vlaky, stále zaplnené ranenými vojakmi z fronty, horeli a pokúšali sa dostať zo stanice. Pod vlakmi sa však pred bombami ukrývali malé deti, mnohé tak prišli o končatiny.

Ďalšia vlna bombardérov prišla o tri hodiny neskôr s trieštivými a trhavými bombami. Časové rozostupy medzi vlnami bombardérov, ako aj typy bômb, boli starostlivo vypočítané tak, aby dosiahli čo najvyššiu mieru zabíjania. Táto tretia vlna bombardérov mala za cieľ zničenie záchranných oddielov a požiarnych posádok, ako aj tých, ktorým sa podarilo utiecť pred plameňmi. Výsledkom boli jatky.

Obr 21.11: Maľba Herberta Smagona zobrazujúca amerického stíhača strieľajúceho po deťoch v Drážďanoch

Na druhý deň americká 8. letecká armáda dokončila zničenie mesta. Počas bombardovania zhodilo približne 1 300 britských a amerických ťažkých bombardérov na Drážďany takmer 4 000 ton trhavých a zápalných bômb. Najpotupnejšou epizódou leteckého útoku na Drážďany boli americké stíhače Mustang, ktoré nastúpili po vlnách bombardérov B-17. Húfy ľudí utekajúcich pred bombami a hľadajúcich útočisko na brehoch Labe boli ostreľované pilotmi Mustangov. Po celom brehu ležali hromady tiel postrieľaných stíhačmi. Takto to opísal jeden z očitých svedkov:

„… desiatky stíhačov Mustang sa preháňali nízko nad davmi ľudí, húfujúcimi sa na brehoch Labe a na trávnikoch Grosse Garden, a strieľali po nich.“

Mesto bolo úplne zničené. Mŕtvol bolo toľko, že nemecká armáda musela vyslať svoje jednotky, aby ich pozbierali, nakládli ich na pohrebné hranice vyrobené zo železničných koľajníc a spálili ich. Na pomoc boli vyslaní aj americkí vojnoví zajatci. Medzi nimi bol aj Kurt Vonnegut, americký autor knihy „Bitúnok č. 5“. Prechádzali pivnicami a vyťahovali telá tých, ktorí sa udusili alebo zhoreli. Mŕtvol bolo toľko, že trvalo niekoľko týždňov, kým práce skončili. Všade boli kopy mŕtvych vojakov, mladých a starých žien, chlapcov v krátkych nohaviciach, dievčat s dlhými vrkočmi, sestier Červeného kríža, batoliat.

Obr 21.12: Kurt Vonnegut a jeho kniha z roku 1969 „Bitúnok č. 5“

Pohrebné hranice horeli dňom i nocou. Nikto sa nedozvie presné číslo civilných obetí bombových útokov na Drážďany kvôli nespočtu utečencov v meste. Odhady sa pohybujú až na hranici 500 000 obetí. Britský historik David Irving, ktorý napísal prvú dôkladnú knihu o bombardovaní Drážďan, odhaduje počet obetí na 135 000.

Obr 21.13: Kniha Davida Irvinga z roku 1963 „Apokalypsa 1945: Zničenie Drážďan“

Na bombardovanie Drážďan neboli žiadne vojenské dôvody. Jednoducho to bolo hromadné vyvražďovanie ľudí, ktorých sme nenávideli vďaka židovskej protinemeckej propagande. Napriek tomu bombardovanie nemeckých miest pokračovalo, aj keď sa Ríša už rozpadala. Tí, ktorí naplánovali a uskutočnili tieto útoky, boli a sú vojnovými zločincami podľa akejkoľvek definície! Kým Simon Wiesenthal a ďalší židovskí lovci nacistov neustále prečesávajú geriatrické oddelenia po celom svete a hľadajú nemeckých „vojnových zločincov“, ktorí iba bojovali vo vojne za svoju vlasť, mali by sa zamyslieť nad zločinom v Drážďanoch a v stovkách ďalších nemeckých miest, ktoré boli rozbité na kúsky a spálené na popol bez akéhokoľvek dôvodu, mimo zlomyseľnosti.

„Nevinní, ktorí stratili svoje životy v Drážďanoch, neboli zabití kvôli tomu, čo urobili, ale kvôli tomu, kde sa narodili. Tí, ktorí zahynuli v drážďanskom holokauste 13. – 14. februára 1945, boli jednoducho Nemci.“ – Ingrid Rimland, Ed.

Iba dva dni po bombardovaní Drážďan, 16. februára 1945 zaútočili britské bombardéry na malé mestečko Pforzheim, ktoré bolo význačné iba výrobou keramiky a riadu, pričom zabili polovicu z 63 000 obyvateľov. Tieto útoky pokračovali až do chvíle, keď Nemecko kapitulovalo.

V počiatkoch vývoja bombardérov ako vojnovej zbrane Winston Churchill povedal:

„Vzduch otvára cestu, po ktorej môže doraziť smrť a hrôza ďaleko za línie nepriateľa; k ženám, deťom, starým, chorým, ktorých by sa predtým vojna nedotkla.“

Churchillova chladná vízia možností leteckej vojny našla svoje naplnenie v britskej leteckej kampani proti Nemecku.

Odhady zabitých civilistov následkom bombových útokov na Nemecko presahujú milión, možno až dva milióny, pričom ďalšie milióny utrpeli hrozné zranenia. Ku koncu vojny, keď už bolo Nemecko v podstate bezbranné, boli bombové útoky najintenzívnejšie. Nemecké mestá, najmä na východe, boli zavalené nespočetnými utečencami, ktorí utekali pred postupujúcou Červenou armádou. Nikto nevie, koľko bolo utečencov, snáď okolo milióna. Mnoho tisíc týchto úbohých utečencov bolo spálených na škvarky, zhorelo v plameňoch zapálených fosforovými bombami bez jedinej stopy a preto ich nemožno spočítať.

V uplynulých rokoch boli tendencie znižovať odhadované počty zabitých v podriadenosti sa „politickej korektnosti.“ Mať jasno o skutočnej povahe zverstiev Spojencov proti Nemcom počas vojny nie je dnes populárne. Koniec koncov – my sme boli tí „dobrí.“

Obr 21.14: Bombardéry B-17 bombardujú nemecké mesto

Obr 21.15: Telá nemeckých civilistov po nálete Spojencov. Toto je nevyberavé vraždenie nevinných

Obr 21.16: Hromady mŕtvych tiel po bombardovaní Drážďan

Obr 21.17: Ulice boli vyčistené a civilisti skúšajú pokračovať vo svojich životoch. Čo iné im zostávalo?

Obr 21.18: Základná doprava obnovená uprostred trosiek

Obr 21.19: Nemecko bolo plné opustených detí, ktoré stratili rodičov pri náletoch. V troskách hľadali jedlo

Obr 21.20: Ďalšie nemecké mesto spálené na popol po útoku zápalnými pumami

Obr 21.21: Toto sú nebezpeční nepriatelia Churchilla a Lindemanna, ktorí si zaslúžili masívne bombardovacie nálety

Obr 21.22: Churchill a Lindemann rozhodli, že RAF sústredí svoje útoky na civilné, nie vojenské ciele. Toto je výsledok. Milión zavraždených, uhorených, roztrhaných civilistov, prevažná väčšina z nich ženy, deti a starí ľudia. Cieľom bolo zabiť ich čo najviac

Obr 21.23: Tieto ženy a deti mali šťastie – zostali nažive. Ich domovy boli zámerne zničené Lindemannovým plánom

Obr 21.24: Pred bombardovaním to bola prekrásna štvrť

Obr 21.25: Toto je zásah jedinou bombou. V dobe, keď prebehol nálet, tieto budovy spolu s celým mestom boli zrovnané so zemou

Obr 21.26: Stará nemecká žena smutne hľadí na hromadu mŕtvych detí

Obr 21.27: Táto majestátna budova stále stojí, ale tisíce podobných zvnútra zhorelo, alebo bolo úplne zničených spojeneckým „strategickým bombardovaním.“ Britská letecká kampaň sa zameriavala špeciálne na mestá namiesto vojenských cieľov. Účelom bolo zničiť Nemecko a zabiť čo najviac ľudí. V tejto budove sídlila nemocnica

Obr 21.28: Až 160 nemeckých miest bolo zničených náletmi Spojencov. Cieľom bolo „terorizovať“ nemecký národ. Ničenie týchto miest neslúžilo vojenským účelom a neskrátilo vojnu ani o jediný deň. Cieľom bolo zničenie Nemecka a zavraždenie čo najväčšieho počtu Nemcov. Na fotke z roku 1952 sú zobrazení ľudia pri čistení ulice Muenzgasse v Drážďanoch

Obr 21.29: Po bombardovaní – nie je kam ísť

Nezbúdajme, čo sme urobili…, ľuďom, ktorí boli rovnakí ako my!

Profesor Frederick Lindemann, autor Lindemannovho plánu na masové vraždenie nemeckých civilistov leteckým bombardovaním, bol tiež nadšeným podporovateľom „Morgenthauovho plánu“, ktorého cieľom bola povojnová likvidácia nemeckého priemyslu a zníženie technologickej úrovne Nemecka na stredovekú roľnícku spoločnosť. Morgenthau napísal vo svojom denníku (strana 11):

„Nemecko sa musí premeniť na pustatinu, rovnako ako počas 30 ročnej vojny.“

Morgenthau bol Rooseveltovým ministrom financií, blízkym priateľom a poradcom.

Obr 21.30: John Thomas Flynn a jeho kniha z roku 1948/1956 „Rooseveltov mýtus“

Asistentom Morganthaua na ministerstve financií bol komunistický Žid Harry Dexter White (Weiss). Bol to práve on, kto navrhol Morgenthauov plán. Podľa Johna T. Flynna v knihe „Rooseveltov mýtus“ z roku 1948, revidovanej v roku 1956, bol White tajným agentom Sovietskeho zväzu a slúžil ako kanál pre tok prísne tajných informácií sovietom. (Toto tvrdenie sa ukázalo ako pravdivé po perestrojke po sprístupnení sovietskych archívov.) Podľa Flynna mali komunisti, ktorí boli plne lojálni Sovietskemu zväzu, kľúčové pozície v každom oddelení a agentúre Rooseveltovej administratívy. Takmer všetko to boli Židia, ktorí okamžite odovzdávali každé tajomstvo sovietom. Príkazy dostávali priamo od Stalina.

Obr 21.31: Nathan Silvermaster, židovsko-americký komunistický špión

Jedným zo sovietskych židovských agentov bol Nathan Silvermaster. Pracoval na Ministerstve poľnohospodárstva, kde bol vymenovaný Rooseveltom za riaditeľa divízie pre Blízky východ v Rade pre hospodársku prosperitu. Vytvoril „Silvermaster Group“, sovietsku špionážnu agentúru, ktorá pozostávala z vysoko postavených predstaviteľov Rooseveltovej administratívy, vrátane Harryho Dextera Whitea. (V skupina Silvermaster boli Nathan Silvermaster, jeho manželka Helen, Schlomer Adler, Norman Bursler, Frank Coe, Bela Gold, Sonia Steinman Gold, Lauchlin Currie, Irving Kaplan, George Silverman, William Ullman, Anatole Volkov a Harry Dexter White – všetko komunisti a vysokopostavení úradníci v Rooseveltovej administratíve.) White mal neobmedzený prístup k najtajnejším vládnym informáciám. „Tajná služba“ bola pobočkou Ministerstva financií a ako námestník ministra financií mal White všetky dôverné informácie, ktoré horlivo odovzdával Židom, ktorí ovládali Sovietsky zväz. Osobnou tajomníčkou Harryho Dextera Whitea bola komunistická židovka Sonia Gold, ktorú mu dodal Nathan Silvermaster.

Podľa Flynna v lete 1944 dostala skupina Silvermaster vo Washingtone pokyny z Kremľa, ktoré osvetľovali plány Ruska s Nemeckom po kapitulácii. Pokyny boli jasné: zničiť Nemecko ako priemyselný národ a urobiť z neho poľnohospodársku krajinu. Skupina Silvermaster zaslala tieto pokyny Whiteovi na realizáciu. White dostal svoje miesto vďaka vzťahom s Morgenthauom, a stykom Morgenthaua s Rooseveltom. White sa okamžite pustil do práce a vypracoval neslávne známy Morgenthauov plán.

Obr 21.32: Henry Morganthau Junior a jeho kniha z roku 1944 „Nemecko je náš problém – Plán pre Nemecko“

Obr 21.33: Mapa Morgenthauovho plánu – návrh povojnových hraníc Nemecka

Morgenthauov plán požadoval, aby sa Nemecko rozdelilo na malé nezávislé štáty. Časť Nemecka mala pripadnúť Rusku, časť iným krajinám, vrátane Poľska. Hlavné priemyselné centrá Nemecka, vrátane oblastí Sárska, Porúria a Horného Sliezska, mali byť internacionalizované alebo pripojené k susedným krajinám. Všetko priemyselné vybavenie Nemecka malo byť odvezené do Sovietskeho zväzu. Čo sa nedalo previezť, malo byť zničené. Bane mali byť zaplavené vodou. Nemecko bolo plne industrializovanou krajinou. Morgenthauov plán by znamenal pre Nemecko hladomor a milóny mŕtvych. To všetko bolo dobre známe.

Keď Roosevelt odišiel na konferenciu v Quebeku 12. septembra 1944, aby sa stretol s Churchillom, nezobral so sebou ani ministra zahraničných vecí Hulla, ani ministra vojny Stimsona, ako vyžadoval protokol. So sebou vzal iba ministra financií Hansa Morgenthaua a Harryho Dextera White. Roosevelt už bol predbežne informovaný o Morgenthauovom pláne a vedel, že Hull a Stimson by sa proti nemu rozhodne postavili, tak ich radšej nechal doma. Na konferencii Morgenthau a White predstavili plán Rooseveltovi a Churchillovi.

Churchill reagoval s hnevom a rozhorčením na predložený plán. Rovnako aj jeho minister zahraničia Anthony Eden. Nakoniec ale Churchill s plánom súhlasil. Neskôr vyšlo najavo, že Morgenthau mu ponúkol pôžičku vo výške 6,5 miliardy dolárov. Churchill nebol v pozícii, aby to mohol odmietnuť. Británia bola zlomená a zúfalo potrebovala peniaze, preto svoje námietky stiahol a plán sa stal doktrínou Spojencov.

Záverečný odstavec plánu požadoval stiahnutie amerických a britských ozbrojených síl z Nemecka čo najskôr po kapitulácii, pričom Nemecko zostane pod kontrolou Sovietskeho zväzu. Keď sa Roosevelt vrátil do Washingtonu, ani náznakom nezmienil túto závažnú dohodu a nepovedal o nej Hullovi ani Stimsovi. O prijatí Morgenthauovho plánu sa dozvedeli až z novín o niekoľko dní neskôr. Dočítali sa aj to, že Churchill dostane 6,5 miliardy dolárov ako quid pro quo – niečo za niečo. V tomto prípade za stiahnutie svojich námietok proti plánu. Obaja označili plán za „slepú pomstu“ a boli ním pobúrení. Keď s plánom konfrontovali Roosevelta, ten to poprel. Napriek tomu sa plán stal politikou Spojencov.

Obr 21.34: Harry Dexter White, americký Žid a komunistický špión

Morgenthauov plán bol vlastne sovietsky plán. Kremeľ vydal príkazy svojmu zástupcovi v americkej vláde Harrymu Dexterovi Whiteovi, ktorý vypracoval plán podľa špecifikácií Kremľa a potom ho odovzdal Hansovi Morganthauovi. Ten ho potom predložil chorému a zmätenému Rooseveltovi, ktorý z neho urobil politiku Američanov.

Churchill bol podplatený, aby držal s nimi. Židia opäť zvíťazili! Židia, ktorí ovládali Sovietsky zväz, spojili svoje úsilie s Židmi, ktorí ovládali Rooseveltovu vládu a vytvorili plán, ktorý s nadšením prijal britský Žid Frederick Lindemann, aby zničil nacistické Nemecko – raz a navždy. Medzinárodné židovstvo, či už v Sovietskom zväze, v Spojených štátoch alebo v Británii, patologicky nenávidelo nemecký národ a chovalo v sebe pálčivú túžbu po pomste. Spojili svoje úsilie nie pre prospech krajín, ktoré zastupovali, ale aby dosiahli ciele medzinárodného židovstva. Teraz mohli dostať svoju pomstu voči nenávideným Nemcom. Nemci samozrejme získali kópiu Morganthauovho plánu, plánu na ich úplné zničenie, z ktorého pochopili, že nemajú inú možnosť, ako bojovať.

V januári 1943 sa Churchill stretol s Rooseveltom v marockej Casablance. Toto stretnutie je známe ako konferencia v Casablanke. Stalin sa konferencie nezúčastnil. Najvýraznejším dôsledkom konferencie v Casablanke bolo vyhlásenie Rooseveltovej „bezpodmienečnej kapitulácie“ za politiku Spojencov. Roosevelt a Churchill sa na konferencii tiež rozhodli zintenzívniť strategické bombardovanie nemeckých miest. Tvárou v tvár bezpodmienečnej kapitulácii, po ktorej mal nasledovať smrtiaci Morgenthauov plán, čelil nemecký národ iba dvom možnostiam: bojovať a zhynúť, alebo vzdať sa a zhynúť. Boj sa zdal čestnejšou cestou.

Spojeneckou okupačnou doktrínou sa napokon stala miernejšia verzia Morgenthauovho plánu, známa ako Smernica 1067, alebo JCS-1067. Táto smernica bola len o niečo menej ťaživá ako pôvodný Morganthauov plán.

******************

Hitler sa opakovane pokúšal dosiahnuť mierovú dohodu s Britániou. Najprv po vojne s Poľskom, potom po Dunkirku. Vždy bol odmietnutý. Taktiež vyslal Rudolfa Hessa na donkichotskú misiu počas bitky o Britániu, aby sa pokúsil dojednať mier, ale Churchill ho odmietol čo i len vypočuť. Bol uvrhnutý do väzenia, kde zostal do konca vojny.

Cieľom Británie bolo zničenie Nemecka a nemala žiaden záujem na mieri. Na druhej strane Hitler vítal každú príležitosť uzavrieť mier s Veľkou Britániou a USA kedykoľvek počas vojny. Churchillova a Rooseveltova odpoveď bola – „bezpodmienečná kapitulácia.“ V tej istej dobe, ako odmietali akceptovať čokoľvek menšieho, než bezpodmienečnú kapituláciu, Británia a Spojené štáty ničili jedno nemecké mesto za druhým mohutnými leteckými údermi.

Obr 21.35: Norimberský tribunál – súdna fraška

Po vojne sa uskutočnili v Norimbergu súdne jednania, na ktorých boli nacistickí lídri uznaní vinnými z páchania vojnových zločinov a popravení alebo odsúdení na dlhoročné tresty vo väzení. Ale tí, čo súdili Nemcov, neboli vinní o nič menej. Takzvaný „Holokaust“ bol vynálezom Norimberského tribunálu, na úplné prekvapenie obvinených, ktorí do jedného tvrdili, že nikdy o ničom takom nepočuli až do začiatku súdneho procesu.

Počas posledných rokov vyšli na povrch výrazné pochybnosti o holokaustových tvrdeniach, ale aj ak by bol takzvaný „holokaust“ pravdivý v každom jednom detaile, nemôže sa porovnávať s vojnovým zločinom bombardovania Nemecka. Slovo „genocída“ sa používa v spojení proti Nemcom, ale skutočnou genocídou bolo bombardovanie Nemecka. Bombardovacia kampaň sa diala za účelom úplného zničenia Nemecka a zabitia čo najviac Nemcov. Nemeckí civilisti boli masovo vraždení nie preto, že boli vinní, ale preto, že boli Nemci. To je samotná podstata „genocídy“.

Veľký katolícky teológ 13. storočia svätý Tomáš Akvinský a holandský protestant Hugo Grotius v 17. storočí vypracovali „teóriu spravodlivej vojny“, ktorá určovala morálnosť konkrétnej vojny. Podľa tejto teórie, aby bola vojna spravodlivá, predovšetkým musí byť obrannej povahy. Zajatci musia byť chránení. Vojna musí byť verejne vyhlásená riadne stanovenou autoritou. Aby bola morálna alebo „spravodlivá“, musí mať šancu na víťazstvo – štát nemôže obetovať obyvateľstvo v samovražednej misii bez šance na víťazstvo. Aby boli splnené podmienky „spravodlivej“ vojny, vojna nemôže skončiť väčším zlom, ako eliminuje. Po skončení vojny môžu byť potrestaní len tí, ktorí sú priamo zodpovední za agresiu. „Pomsta“ nie je ospravedlnením vojny, ani nie je oprávnená po víťazstve.

Pomsta je v protiklade s kresťanskými hodnotami. „Spravodlivá“ vojna nesmie mieriť na civilistov. Napokon, rozhodnutie vstúpiť do vojny musí byť tou poslednou možnosťou, keď už boli vyčerpané všetky iné možnosti, ako zabrániť vojne. Dôvody vojny a správanie sa vo vojne musia byť spravodlivé.

Ak by sa tieto podmienky uplatnili v Norimbergu, všetky strany by boli vinné z vojnových zločinov.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti