alebo ako si presstitúti strelili vlastný gól

Denník N, vlajková loď protiruskej a prozápadnej slniečkárskej propagandy, vydal príručku o kritickom myslení, ktorá je voľne dostupná na stiahnutie. Zaujímalo ma, čo si Denník N predstavuje pod pojmom kritické myslenie, preto som si ju pozorne prečítal. A bolo to dvojnásobné prekvapenie. Jednak preto, že sú v nej aj hodnotné informácie a jednak preto, lebo sú v nej perly, ktoré si zaslúžia komentár. V tomto článku sa pokúsim ich príručku rozpitvať a okomentovať jej najpodstatnejšie časti. Pre rozsah textu bude článok rozdelený na viac častí.

Aby kritické myslenie zvíťazilo

Úvod príručky napísal Lukáš Fila, riaditeľ vydavateľstva N Press. Vo svojom úvode píše, že tento časopis vznikol na objednávku učiteľov, ktorým sa páčilo vydanie príručky venovanej konšpiráciám. Ako sám píše:

„Dôvody sú zrejmé. Internet a sociálne siete zaplavili ľudí informáciami, z ktorých mnohé sú mylné alebo zavádzajúce, a vzniká tak zmätok, z ktorého často ťažia šarlatáni, konšpirátori či extrémisti. Schopnosť rozlíšiť pravdu od lži, rozmýšľať samostatne, ale pritom tiež dôverovať iným, sa stáva kľúčovou nielen preto, aby raz fašisti nevyhrávali na Slovensku voľby a aby sme nemuseli znova bojovať s chorobami, ktoré vďaka očkovaniu už takmer vymizli, ale aby mohla vôbec prebiehať nejaká výučba. Lebo kto nikomu neverí a nevie si ani sám poctivo vyhodnotiť dostupné fakty, sa len ťažko niečo naučí.“

Veru, presstitúti sú priam učebnicovým príkladom ľudí, ktorí dokážu rozlíšiť pravdu od lži a rozmýšľať samostatne. O pár viet ďalej s ním ale už musím súhlasiť, keď píše:

„Kritické myslenie je dosť ťažké čo i len zadefinovať, nieto ešte dávať presné návody, ako sa k nemu dopracovať. Nedá sa ani úplne oddeliť od iných zručností – úzko súvisí nielen s logikou či argumentáciou, ale aj s objemom poznatkov, ktoré človek má a môže sa na ne pri uvažovaní spoľahnúť, s tvorivosťou, so schopnosťou vcítiť sa do prežívania iných, či so súhrnom morálnych hodnôt, ktoré často dávajú jednotlivým argumentom váhu.“

Toľko na úvod. Ďalšia časť je už venovaná vede.

Prečo veríme bludom, aj keď poznáme fakty?

V tejto časti sa Otakar Horák, reportér, snaží vysvetliť, že naša myseľ je nedokonalá a uvádza aj vysvetlenia. Dokonca tvrdí:

„Vyberáme si informácie, ktoré nám vyhovujú, a tie, ktoré narúšajú našu predstavu, radšej ignorujeme. Zárukou dokonca nie je ani vysoké IQ, lebo inteligentní ľudia majú okrem schopnosti porozumieť aj schopnosť uveriť sebe a presvedčiť ľudí okolo.“

Nestáva sa aj presstitútom, že si vyberajú informácie, ktoré im vyhovujú, a tie, ktoré narúšajú ich obraz sveta radšej ignorujú? Nech si odpovie každý sám. Pri čítaní vysvetlení, prečo je naša myseľ nedokonalá, natrafíme na podnadpis „Ľudové intuície“, v ktorom sa dočítame:

„V minulosti sme napríklad informovali, že veľa ľudí má problém s GMO, čiže geneticky modifikovanými organizmami. Psychológovia si myslia, že dôvodom by mohol byť okrem iného esencializmus. Ide o intuitívnu vieru, že v hĺbke vecí tkvie akási esencia, ktorá z nich robí práve to, čím sú. Genetická modifikácia pôsobí na mnohých z nás podozrivo, lebo máme pocit, že sa zahrávame s podstatou vecí a že nebezpečne meníme to, čo ich zakladá. To, že je esencializmus všadeprítomnou intuíciou, dokazujú mnohé výskumy. V jednom z nich vedci zistili, že ľudia by mali veľký problém prijať transplantovaný orgán od vraha. Prečo? Lebo mali pocit, že by na nich utkvelo niečo „špinavé“ od páchateľa ohavného činu.“

Tu sa nám podsúva, že obavy z GMO sú iracionálne, čím sa odpútava pozornosť od objektívnych dôvodov na skepticizmus. Zaujímalo by ma, či psychológovia čítali serióznu kritiku GMO, napríklad od Igora Šarmíra zo Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory. Na ochutnávku odporúčam pár jeho článkov:

– GMO: nový vedecký dôkaz ich negatívnych zdravotných dopadov
– GMO: existuje vedecký konsenzus ohľadom neškodnosti?
– Sú GMO riešením hladu vo svete?
– GMO: skúsenosti Argentíny s pestovaním GM sóje
– GMO – realita spolupráce farmárov s Monsantom
– Biotechnologickej loby sa podarilo stiahnuť Séraliniho článok
– Šľachtenie a genetická manipulácia

aby som uviedol aspoň zopár.

V ďalšom podnadpise, „Kritické myslenie“, autor píše,

„IQ nie je vhodný nástroj, ako určiť, či človek myslí kriticky. Výskumy ukazujú, že ľudia s vyšším vzdelaním, a teda aj vyšším IQ, nezriedka vynikajú skôr v schopnosti svoje predsudky a stereotypy šikovnejšie obhajovať, než v tom objektívne posúdiť stav vecí.“

(Na „posúdenie stavu vecí“ nie je až tak dôležitá objektivita, ako schopnosť logickej a vecnej argumentácie. A to je samotný základ vedy – buď viem svoj názor vecne a fakticky obhájiť, alebo mi ho oponenti vecne a fakticky vyvrátia. Nič viac a nič menej – pozn. red.)

Neviem, či presstitúti majú vyššie IQ, ale určite majú perfektne vypestovanú schopnosť obhajovať svoju „pravdu“. Ďalej sa dočítame:

„Všetky poznatky (chémia, biológia, genetika, paleontológia, geológia a iné), ktoré dnes vedci majú k dispozícii, hovoria, že uvedená teória je fakt. Je v poriadku to hovoriť. Na druhej strane, ak by vedci raz našli ony slávne kostrové pozostatky králika v prekambriu, bola by to pre teóriu rana a museli by nastať opravy.“

A keby presstitútom niekto predložil dôkazy o tom, že klamú, zmenili by svoje názory? Ak sa niečo také očakáva od vedcov, prečo nie aj od „strážnych psov demokracie“?

O pár odsekov, ktoré obsahujú informácie o zaujímavých experimentoch psychológov, natrafíme na ďalšiu zaujímavú myšlienku. V podnadpise „Reformovať občiansku náuku“ sa píše:

„…škola môže študenta trénovať v tom, aby bezpodmienečne neveril všetkému, čo mu jeho omylná myseľ napovedá, a k intuíciám pristupoval viac kriticky. Ak to spraví, zistí, že nie za všetkými udalosťami je ukrytý aktér so (zlými) úmyslami a že zložité spoločenské problémy nemajú jednoduché riešenia. U takto trénovaného človeka je vyššia pravdepodobnosť, že sa namiesto na rýchle intuície spoľahne na zdĺhavejší zber dát a vychádzať bude z dôkazov.“

Ak sú udalosti zložité, ako to, že presstitúti vždy celkom jednoznačne vedia, kto je dobrý a kto zlý? Prečo je Putin vždy zlý, kým Barack Obama bol vždy dobrý? Ako to, že Andrej Kiska je vždy dobrý, kým Donald Trump vždy zlý?

V tom istom odseku sa ďalej píše:

„To, že si študent týždeň vo svojom živote pamätá, čo si myslel Anaximenes, Augustín alebo Kant, je možno pekné, ale je to nanič, ak pritom rozkladá liberálnu demokraciu zvnútra, lebo volí fašistov a zdieľa konšpiračné a iné nezmysly.“

Takto formulovaná veta pôsobí dojmom, že nič dokonalejšie a lepšie ako liberálna demokracia neexistuje, hoci pri pohľade na jej „hodnoty“, ako sú nadpráva sexuálnych menšín, multikulturalizmus a iné „hodnoty“ dnešného sveta mi nepripadá až také zlé, ak niekto tento systém rozkladá. Mimochodom, neprispieva aj ten systém sám ku svojmu rozkladu, resp. neobsahuje sám v sebe také prvky, ktoré vedú k jeho rozkladu? A neviem o tom, že by na Slovensku existovala fašistická strana, aj keď viem, na ktorú stranu presstitúti narážajú, keď píšu o fašistickej strane. K nej len toľko, že sa kvôli svojmu nekompetentnému a autoritatívnemu vedeniu možno zničí aj sama. To však liberálnu demokraciu nezachráni a tá si bude musieť nájsť iného nepriateľa, na ktorého sa bude vyhovárať ako na zdroj svojich problémov. Našťastie je tu univerzálna výhovorka v podobe všemocného Ruska a Putina. Liberálna demokracia je zachránená. Nasleduje ďalšia časť príručky.

Zdravá zvedavosť by nemala prerásť do paranoje

Reportér Otakar Horák má slovo aj v tejto kapitole a v jej úvode píše:

„…študenti by mali vedieť, že na jednu vec sa dá legitímne pozerať z viacerých uhlov pohľadu a že sa dá kultivovane diskutovať o rozdieloch v postojoch bez toho, aby sme sa urážali.“

A nemali by toto isté vedieť aj presstitúti? Ak áno, prečo zosmiešňujú a dehonestujú takzvaných konšpirátorov či extrémistov namiesto toho, aby s nimi diskutovali? Prečo sa proti istým ľuďom vedie mediálna antikampaň? A prečo sa denník, ktorý tieto špinavosti a zákernosti robí, oháňa kritickým myslením a tvrdeniami o tom, že sa dá o rozdieloch v postojoch kultivovane diskutovať? Prečo presstitúti vodu kážu a víno pijú? Horák im to natrel.

Horák pokračuje:

„Študentov môžeme trénovať, aby si všímali, že texty z dezinformačných webov používajú emocionálne silno zafarbený jazyk, ktorý je manipulatívny. Texty pôsobia amatérsky, obsahujú rôzne fonty písma a niekedy kombinujú viaceré jazyky. Nezriedka si vnútorne protirečia a ich obsah nesúhlasí s nadpisom. Žiak by mal chápať, že ak je text anonymný, je menej dôveryhodný ako ten, pod ktorým je podpísaný konkrétny autor s dobrou reputáciou, lebo sme si overili jeho minulú prácu.“

Tak si to rozoberme. Emocionálne silno zafarbený jazyk používajú aj presstitúti v mienkotvorných i bulvárnych médiách. Ich texty pôsobia niekedy nielen amatérsky, ale aj krajne komicky, nehovoriac o vnútorných protirečeniach a o manipuláciách už v nadpisoch. Uvediem konkrétny príklad z mainstreamu – Webnoviny zverejnili 25. februára 2015 článok s nadpisom „Iránske revolučné gardy ostreľovali lietadlovú loď USA“. Lenže hneď pod nadpisom sa dočítame, „Iránska armáda v stredu zničila repliku lietadlovej lode americkej armády.“ Nie je snáď toto ten prípad, kedy obsah nesúhlasí s nadpisom? Navyše, pod tento článok sa nikto nepodpísal, takže podľa logiky Otakara Horáka je to nedôveryhodný text. Ďalší príklad zavádzania s nadpisom je zo stránky denníka Pravda, kde sa 28. novembra 2017 objavil článok s názvom „Ruská stíhačka podľa USA ohrozila americké lietadlo“. V článku sa ale dočítame, že „Ruská stíhačka sa v medzinárodnom priestore nad Čiernym morom nebezpečne priblížila k americkému vojenskému lietadlu.“ Takže sa to stalo v medzinárodnom priestore a nad Čiernym morom. Otázka, ktorú si žiaden presstitút nepoloží, je, čo robila americká stíhačka v Čiernom mori, ktoré, ak sa nemýlim, obmýva Rusko? Skúsme si ale predstaviť, že by sa americká stíhačka priblížila k ruskému lietadlu nad medzinárodným priestorom – napríklad v Karibiku. V takom prípade by novinové titulky hlásali už niečo iné.

Horák opäť usvedčil presstitútov z nečestnosti, takže im to opäť natrel.

Ďalšia perla z príručky kritického myslenia je už o pár viet ďalej.

„Aj v serióznom médiu sa môžu pomýliť, ale chybovosť je tam nižšia. Navyše, sú ochotní si chybu priznať a opraviť ju, čo pri dezinformačných weboch nie je zvykom.“

Tak po prvé, je rozdiel medzi tým, keď sa niekto pomýli a keď niekto píše propagandu na objednávku. O tom pán Horák nenapísal ani slovo. Asi vedel, prečo. A po druhé, nevšimol som si, že by sa presstitúti niekedy ospravedlnili za klamstvá, ktoré v uplynulých rokoch tlačili ľuďom do hláv, napríklad za konšpiračné teórie o irackých chemických zbraniach, poprípade za iné klamstvá, ktoré sa v médiách objavujú zvyčajne v čase rôznych konfliktov, alebo v dobe, keď je nejaký konflikt na obzore. Ak sa mýlim, nech ma čitatelia tohto článku opravia. Konšpiračné teórie šíria, z času na čas a vo väčšej či menšej miere, „alternatívne“ i mainstreamové médiá. Rozdiel je len v samotných teóriách. Kým na „alternatívnych“ stránkach sa často dočítame o chemtrails, HAARPe, reptiliánoch či 11. septembri 2001, v mainstreame sa dočítate o irackých chemických zbraniach, ruskej hrozbe/rozpínavosti/agresivite/(doplňte si ľubovoľné slovo s negatívnou konotáciou), o 8000 zabitých moslimoch v Srebrenici a množstve iných zaručených právd.

Čítajme ďalej.

„Predstavme si situáciu, že sme v škole a reč sa zvrtne k americkému prezidentovi Trumpovi. Ako by mal postupovať učiteľ, aby v žiakovi, ktorý vyjadrí sympatie k nenávistným postojom politika, pestoval zručnosti kritického myslenia?

Určite by nemal žiaka zosmiešňovať a mal by sa snažiť motivovať ho k diskusii. Aby triede vysvetlil, prečo si myslí, že Trump je frajer, ak chce napríklad postaviť na hraniciach múr.“

Tak prečo sú teda voliči Trumpa – rovnako ako samotný Trump – zosmiešňovaní a urážaní? (Niektorí Trumpovi voliči zažili aj fyzický útok.) Snažia sa presstitúti vôbec diskutovať s jeho voličmi? Nemusíme ostať pri ňom, pokojne si za Trumpa dosaďme Kotlebu, Putina, Asada, Zemana, Le Penovú či Wildersa. Horák opäť usvedčuje presstitútov z nečestnosti. Blahoželám.

Príručka potom uvádza teoretický rozhovor medzi žiakom – obhajcom, alebo ak chcete, fanúšikom Trumpa – a učiteľom. Na jeho konci sa dočítame:

„V takejto debate by sme mohli pokračovať ďalej. V každom prípade, chcel som ukázať, že je to práve dialóg, vďaka ktorému sa dá so žiakom pracovať efektívnejšie. Ak by som ho len vysmial a povedal, že je hlupák a autoritatívne mu oznámil, že múr nič nevyrieši a viac sa s ním o tom nebudem baviť, nič by som nedosiahol a žiaka by som skôr utvrdil v jeho presvedčeniach.“

A čo teda dosiahli presstitúti svojím urážaním Kotlebu a jeho voličov? Len tak náhodou, neutvrdili ich vo vlastných presvedčeniach? Ak je dialóg tou správnou cestou, prečo ňou presstitúti nejdú? Horák im to opäť nepriamo natrel.

Následne prichádza na rad „konšpiračná teória“ o 11. septembri 2001.

„Ak ide o takú komplikovanú vec, ako je pád mrakodrapov, pri ktorej nemá väčšina z nás poznatky z fyziky, letectva a inžinierstva, aby sme to vedeli adekvátne posúdiť, mali by sme byť zdržanliví vo viere, že téme rozumieme lepšie ako odborníci. Fascinoval ma rozhovor s kamarátom, ktorý mi povedal, že si pád dvojičiek vypočítal a jemu to číslo vyšlo inak, takže dvojičky nemohli spadnúť bez riadenej explózie. Problémom je, že nemá vyštudovanú fyziku a nie je ani stavbár. Má len veľkú sebadôveru, že to vypočítal lepšie ako stovky vedcov, ktorí sa téme profesionálne venujú.“

Ak väčšina z nás nemá poznatky z fyziky, letectva a inžinierstva, neznamená to, že tie poznatky majú presstitúti. Prečo teda automaticky zavrhujú pochybnosti o páde Dvojičiek ako konšpiračné teórie? A prečo ignorujú vyjadrenia odborníkov, ktorí tieto poznatky majú a taktiež spochybňujú oficiálnu verziu udalosti? Nebudem sa tu hrať na rozhodcu a obhajovať oficiálnu či neoficiálnu verziu udalosti. Dám len do pozornosti iniciatívu Patrioti spochybňujú 11. september a odporúčam porovnať si argumenty zástancov i skeptikov oficiálnej verzie. S ničím takým sa v mainstreame nestretnete.

Na moje prekvapenie sa čosi o podobných iniciatívach spomína aj v ďalšom texte príručky. Doslova sa tam píše:

„Nie je skepsa istým spôsobom dvojsečnou zbraňou? Veď aj konšpirátori vravia: my sme tí skeptickí, my spochybňujeme oficiálne dáta a neveríme tomu, čo sa nám podsúva.

Vrátim sa opäť k zdvorilej pochybnosti. Je zdravé, keď sa ľudia neuspokoja s prvým výkladom udalostí, ktorý im niekto predostrie. Pozrieť sa na viac kvalitných zdrojov a posúdiť, čo o tom hovoria a ako sú presvedčivé, je super. Ak však zdravá zvedavosť prerastie do paranoje a úplne sa vytratí dôvera v etablované inštitúcie – médiá, univerzity, ale aj štátne orgány – tak to spoločnosť môže paralyzovať.“

A kde je hranica zdravej zvedavosti a paranoje? Kto alebo čo tieto hranice určuje? Politici? Presstitúti? Odborníci? Verejnosť? Na základe čoho sú určené? Na toto nám už pán Horák, žiaľ, neodpovedá.

Na rad prichádza obľúbená téma presstitútov, extrémizmus. Horák píše:

„Keď hovoríte o rozpade spoločnosti, veľa ľudí bolo úprimne zdesených, keď sa stal Marian Kotleba županom a potom sa dostal aj do parlamentu. Čo má učiteľ robiť, ak žiaci v jeho triede koketujú s extrémistickými názormi?

Nie je najlepšou stratégiou, ak žiakov, ktorí majú extrémistický názor, zrušíme z pozície autority a nepripustíme žiadnu diskusiu. Z toho si môžu odniesť pocit, že sa im len zapchávajú ústa. Učiteľ by mal ukázať, prečo sa s takými postojmi nestotožňuje a na historických faktoch a osobných príbehoch ukázať, ako je táto ideológia škodlivá. Učiteľ sa so žiakmi môže zahrať hru, keď sa im predstavia jednotlivé roly, aby pocítili, ako by na nich dopadli extrémistické názory, ak by boli Rómovia alebo homosexuáli. V tých rolách žiaci precítia, že tam dochádza k nespravodlivosti.“

Po prvé, mnohí ľudia možno boli jeho zvolením úprimne zdesení, ale tisíce ľudí sa zasa úprimne potešili. Po druhé, čo je to extrémistický názor? Kde a ako je definovaný a kto tú definíciu vymyslel? Čo je extrémizmus? Keď príslušník nemenovanej menšiny niekoho napadne a zabije, aby ho okradol o pár eur, alebo keď na takýto prípad niekto upozorní a je rozhorčený tým, že autority nič nerobia, aby sa ďalším takýmto prípadom zabránilo? Je extrémizmom to, keď chceme, aby na všetkých platil jeden meter?

Po tretie, čo majú „historické fakty“ spoločné so súčasnou vysokou kriminalitou Rómov, korupciou štandardných politikov, rozkrádaním majetku štátu, finančnými megapodvodmi, nezamestnanosťou a inými problémami dnešnej spoločnosti?

A čo sa týka samotných „historických faktov“, odkiaľ vieme, že sú spoľahlivé, keďže, ako vieme, dejiny píšu víťazi? Historické udalosti, aspoň niektoré, majú svoju, takpovediac, oficiálnu verziu, ktorá sa učí na dejepise. Problémom, ktorý si tisíce ľudí uvedomujú, no o ktorom presstitúti nenapíšu ani čiarku, je, že z oficiálnej verzie niektorých udalostí je vytĺkaný politický kapitál za účelom zachovania statusu quo, teda súčasného svetového poriadku. Preto vládnucim elitám a predstaviteľom súčasného svetového poriadku vadí revizionizmus druhej svetovej vojny a holokaustu. Ľudia ako Viktor Suvorov, Mark Solonin, James Bacque či Germar Rudolf sú novodobými kacírmi, ich knihy sú pálené a zakazované a ich autori prenasledovaní či zatváraní. Výnimku tvorí možno iba James Bacque, keďže on si posvietil iba na povojnový osud nemeckých vojakov. Zato poľský revizionista holokaustu Dariusz Ratajczak za svoju činnosť zaplatil najvyššiu cenu.

Skrátka a dobre – legitimita súčasného svetového poriadku je odvodená od oficiálnej verzie Druhej svetovej vojny a Holokaustu a keby niekto dokázal, že táto verzia je mylná, legitimita súčasného systému by bola ohrozená. Elitám by hrozilo, že ľudia zatúžia po zmene a zvrhnú ich, aby vytvorili nový systém. Preto je v záujme všetkých štandardných politikov, aby bol status quo zachovaný – im nejde ani tak o to, aby sme si pripomínali historické udalosti, ale aby sme verili ich oficiálnemu výkladu. Skepticizmus je povolený, ale len po určitú hranicu, v určitých mantineloch, ktoré stanoví systém a v rozmedzí ktorých nie je pre elity nebezpečný. Akékoľvek pokusy o prekročenie tejto hranice sú marené a označované najrôznejšími negatívnymi pojmami. Lenže ten, kto má argumenty, nepotrebuje nálepkovať svojich oponentov. Preto sa nikdy nestane, že by napríklad Rudolf, Suvorov a ostatní vyššie uvedení autori nálepkovali a dehonestovali mainstreamových historikov.

Po štvrté, pokiaľ ide o osobné príbehy ľudí, ktorí prežili holokaust, tak by sa dalo namietnuť, že hrajú na emócie a nepodnecujú kritické myslenie. Preto si mnoho ľudí nevšimne, že niektoré tvrdenia týchto ľudí sú niekedy v rozpore dokonca i s fyzikálnymi zákonmi a elementárnou ľudskou logikou. Nehovoriac o tom, že niektoré príbehy sú vymyslené, ako je tomu v prípade Josepha Hirta, ktorý si vymyslel, že bol poslaný do Osvienčimu, kde sa mal stretnúť s Jozefom Mengelem. Pokiaľ viem, Hirt nie je jediný, kto si vymýšľal.

Po piate, nápad, aby sa učiteľ zahral so žiakmi hru, kde sa im predstavia jednotlivé roly, aby „pocítili“, čo by sa im stalo, ak by boli Rómovia alebo homosexuáli, pretože v týchto rolách žiaci vraj precítia, že tam dochádza k nespravodlivosti, je zaujímavý, ale čo keby si učitelia a žiaci zahrali, ako sa žije Slovákom žijúcim v blízkosti cigánskych osád? Čo keby si zahrali hru, kde sa im predstavia roly radových, pracujúcich Slovákov, ktorí musia znášať teror niektorých cigánov, ktorí žijú od výplaty k výplate a ktorých tento štát všemožne zdiera a šikanuje? Nebolo by to zaujímavé? Ktovie, čo by na tento nápad povedali presstitúti, politici, „osobnosti“ a tretí sektor.

Zaujímavá je aj ďalšia pasáž z príručky.

„Môže byť humor a vtip efektívny spôsob, ako bojovať s extrémistickými názormi? Ak sa skupine neonacistov postaví skupina uvoľnených ľudí, ktorí kričia „Na pláž“, neukážu im, akí sú vlastne smiešni?

Osobne mi nevadí, ak je v politickom súboji alebo v spoločenskej diskusii použitý výsmech ako nástroj voči fašistom typu Kotleba. Zaslúžia si to.“

Fíha. Takže zosmiešňovanie a urážanie je zrazu v poriadku, hoci o pár riadkov vyššie sme sa mohli dočítať, že „je to práve dialóg, vďaka ktorému sa dá so žiakom pracovať efektívnejšie. Ak by som ho len vysmial a povedal, že je hlupák a autoritatívne mu oznámil, že múr nič nevyrieši a viac sa s ním o tom nebudem baviť, nič by som nedosiahol a žiaka by som skôr utvrdil v jeho presvedčeniach.“ Všimnite si tiež to nálepkovanie Kotlebu. Zaujímavé je aj to, že v ďalších riadkoch sa píše o tom, že existuje šanca získať si niektorých Kotlebových voličov, konkrétne tých, ktorí ho volili na poslednú chvíľu, lebo sa chceli vysmiať establišmentu. A „zabojovať“ sa o nich dá vraj tým, že im bude ponúknutá alternatíva, ktorá je funkčná. Potom si rovno položme otázku, čo je tou alternatívou? Súčasná liberálna demokracia? Tá nie je ani alternatívou a už vôbec nie funkčnou. Tak čo potom? A nemali by priestor na takúto diskusiu vytvárať práve médiá? Ak áno, prečo to nerobia a vsádzajú na zosmiešňovanie?

Aj ďalšia časť rozhovoru je dobrá. Píše sa v nej:

„Mali by sme sa snažiť pochopiť motiváciu ľudí, aby sme vedeli, prečo volia Kotlebu alebo sa spoliehajú na pochybné stránky o medicíne. Ak si takých ľudí vypočujeme a komunikujeme s nimi slušne a ľudsky, vieme lepšie odpovedať na ich potreby. Nemalo by to byť vedené z pozície tých, ktorí sa vysmievajú a zhadzujú. To je kontraproduktívne a nikam to nevedie.“

Takže „fašisti“ ako Kotleba si jednak zaslúžia výsmech, ale ten je zároveň kontraproduktívny a nikam nevedie. Samozrejme, že nikam nevedie, ale presstitúti Kotlebu a jeho voličov zosmiešňujú naďalej. Možno by si tiež mali prečítať túto príručku kritického myslenia, pretože jej autori ich v nej nepriamo usvedčujú z toho, že sú nečestní.

Pokračovanie nabudúce.

Autor: zet, www.protiprudu.org