Slovensko: virtuálny klub bitkárov

Tak znie názov ďalej kapitoly príručky, ktorá sa začína esejou Martina Šimečku o jeho pohľade na zmenu sveta a spoločnosti za posledné desaťročia. Nájdeme v nej tiež článok o konšpiračných teóriách, v ktorom uvádza svoje názory Marek Jurkovič z SAV. Potom nasleduje ďalšia veľká kapitola.

Príručka pre stredné školy: Kritické myslenie

V tejto časti nám autori Ondrej Gažovič a Ján Markoš ponúkajú odpovede na otázky typu, načo je vlastne kritické myslenie dobré, komu máme veriť, ako nás mení mobil a sociálne siete a pár ďalších. V časti zvanej „Komu mám veriť?“ s podtitulom O hodnoverných a nedôveryhodných zdrojoch, je uvedených päť znakov nedôveryhodného textu.

Prvým je amatérizmus, čo znamená, ako sa píše v príručke, že text je nezvládnutý, nesedí gramatika ani štylistika, stránka, na ktorej sa text nachádza, je zle graficky spracovaná a má i funkčné chyby. Ako príklad je uvedená stránka New World Order Opposition. S týmito kritériami súhlasím. Ale problémom je, že kvalitná grafika webstránky či text bez gramatických chýb ešte nemusia znamenať, že daná stránka uvádza pravdu. Načo sú mainstreamovým médiám kvalitné webstránky, keď aj tak často zavádzajú a klamú? Kvalitná grafika im zlú reputáciu nenapraví.

Druhým znakom je brnkanie na city. Ako píšu autori:

„Text útočí na city. Snaží sa vyvolať silnú emocionálnu reakciu: hnev či strach, radosť, súcit či škodoradosť. V texte sa to hemží citovo zafarbenými slovami a výkričníkmi, niekedy i nadávkami. Hlavné je nenechať čitateľovi dostatok priestoru na to, aby s chladnou hlavou a odstupom zhodnotil, čo mu článok vlastne ponúka.“

Ako príklad je uvedený článok z bulvárnej stránky Topky. Ale prejdime si pár nadpisov z mainstreamových plátkov:

-Hrozba z Ruska je reálna, tvrdí bývalý člen maďarských tajných
-Nová hrozba z Ruska. Putin obnovuje program Studenej vojny
-Ruská hrozba: protivzdušná obrana a raketové systémy
-Znepokojujúce slová britského ministra obrany: Reálna hrozba z Ruska?!
-Ruská invázia v Nórsku? Nový seriál valcuje domácnosti, Moskva sa búri
-Zaútočí Rusko na Západ? Odpověď odhalují manévry
-Ako za Hitlera? Ruská armáda zaútočí na nemecký parlament

Na ukážku to stačí. Nie sú snáď toto nadpisy, ktoré vzbudzujú strach? A nie je to teda dôkaz, že mainstreamové médiá nie sú dôveryhodné, keďže brnkajú na city? Som rád, že to priznáva aj táto príručka a autorom som za to vďačný.

Tretím bodom je táranina. V príručke sa píše:

„Text je písaný zložitým vedeckým či úradníckym štýlom a pri prvom pohľade budí dôveru, ba úctu. Nedá sa mu však porozumieť, pretože vlastne žiadny obsah nemá. Je len neštruktúrovaným zhlukom slov bez zmyslu. Príklad: „Vzhľadom na uvedené okolnosti možno každý historický proces vždy presne opísať, lebo národy udržujú svoj rodný jazyk pomocou obsažných pojmov, nie ako médiá, ktoré zasadne používajú tie bezobsažné, teda ak neklamú doslovne v priamom prenose. V tom je výhoda spoločenskej pamäti, ktorá na výklad histórie nepotrebuje rôzne propagandistické a jazykové ústavy.“ vyhlásenie skupiny členov Neformálneho ekonomického fóra o migrácii“

Ak je toto bezobsažný text, čo potom floskule europoslancov i radových štandardných politikov o európskej integrácii, populizme, ekonomike a iných témach? A čo vyjadrenia slniečkarov a presstitútov o imigrácii, xenofóbii alebo extrémizme, ktoré nájdeme na ich stránkach a v ich výzvach či vyhláseniach? To nie sú táraniny? Majú nejaký obsah?

Štvrtý boj – zjednodušovanie. Autori píšu:

„Text ponúka až príliš jednoduché a jasné závery. Neponúka protiargumenty, nedáva priestor na vyjadrenie ľuďom, ktorí majú opačný názor. Nenecháva priestor na pochybnosti. Nezachytáva tak skutočnosti, o ktorých píše, v celej ich zložitosti, skôr maľuje ich karikatúru. Príklad: „Netvrdím, že všetci moslimovia sú teroristi, tvrdím, že všetci teroristi sú moslimovia.“ súčasný český prezident Miloš Zeman v rozhovore pre Reflex v roku 2011“

Až príliš jednoduché a jasné závery, žiadne protiargumenty, žiaden priestor na vyjadrenie ľuďom s opačným názorom, ani priestor na pochybnosti. Prečo mi to len pripomína spôsob, akým presstitúti informujú o dianí vo svete, najmä pokiaľ ide „ruskú hrozbu“? Prečo webstránky mainstreamových médií často zakazujú či mažú diskusie ku svojim článkom? Aj na „alternatívnych“ stránkach je viacej priestoru na diskusiu než na stránkach mainstreamových médií. Považujem to za ďalší dôkaz nedôveryhodnosti mainstreamu.

Piatym bodom (na tento som sa tešil) je skrytá manipulácia. Dočítame sa:

„Text sa navonok tvári ako nestranná správa, nenápadne však podsúva čitateľovi, čo si má myslieť, obvykle pomocou odvolávania sa na nekonkrétnu skupinu ľudí. V takomto texte nájdete slovné spojenia ako „všetci vieme“, „je zrejmé, že“, „je povinnosťou slušného občana“, „je vedecky dokázané“ a podobne. Úlohou týchto vsuviek je vzbudiť v čitateľovi pocit, že ak sa s textom nevie stotožniť, je problém v ňom a nie v texte.“

Je to náhoda, alebo presne toto sedí na niektoré správy z mainstreamových médií? Akurát, že presstitúti používajú aj iné čarovné formulky, ako tie uvedené vyššie. Uvediem pár príkladov.

Článok z Webnovín, „Rusko dodáva povstalcom zbrane a vojakov, tvrdí zdroj NATO“, uvádza, „Rusko stále dodáva povstalcom na východe Ukrajiny zbrane a do oblasti prichádza stále viac ruských vojakov. Pre nedeľňajšie vydanie nemeckého denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung to povedal nemenovaný zdroj z prostredia NATO.“

Plátok Topky v článku „NATO tvrdí, že Rusko má na Ukrajine ešte stále asi tisíc vojakov“ tvrdí, „Rusko má na východe Ukrajiny ešte stále asi 1000 svojich vojakov, uviedol dnes v Bruseli nemenovaný dôstojník NATO…“

Na Infosprávach nájdeme článok, „USA tvrdia, že Rusko napriek dohode rozmiestnilo nový raketový systém“ s vetou, „Rusko tajne rozmiestnilo na svojom území nové strely… Podľa agentúry Reuters to v utorok vyhlásil nemenovaný vysokopostavený predstaviteľ administratívy prezidenta USA Donalda Trumpa…“.

Za pozornosť stoja aj články typu, „Znepokojujúce slová britského ministra obrany: Reálna hrozba z Ruska?!“, zo stránky bulvárneho plátku Čas, v ktorom sa píše, „Podľa Williamsona by Rusko mohlo na Britániu zaútočiť…“ O pár viet ďalej sa píše, „Po tom, čo Rusko spôsobí „takýto chaos“, stiahne sa, povedal britský minister obrany a dodal, že túto hrozbu pokladá za „reálnu“.“ Takéto formulácie nájdeme niekedy i v nadpise, ako je tomu v prípade článku, „Z Madridu hlásia falošné správy, za ktorými by mohlo stáť Rusko“ zo stránky ETREND.

Ďalej tu máme článok zo stránky denníka Pravda, „Rusko by mohlo zvýšiť počet svojich rakiet na Pobaltí“.

Čarovná formulka, či skôr zaklínadlo, „Rusko by mohlo“, je zjavne veľmi populárne. Toľko ku skrytej manipulácii. Príručka pokračuje bodom „Kto je v pozadí textu?“.

Píše sa tam:

„Podobne niekedy samotná podoba internetovej správy nenapovie, že sa v nej skrýva nekvalitný či lživý obsah. Všetko je naoko v poriadku: gramatika, štylistika i grafika. Vtedy je potrebné pozrieť sa podrobnejšie na pozadie danej správy: jej autora a médium, v ktorom bola uverejnená. Je článok podpísaný? Ak nie je, nemusíme ho ani čítať; tvorba anonymov nemá dobrú povesť. Ak podpísaný je, je dobré si meno autora vygoogliť. Dá sa k menu nájsť fotka a životný príbeh? Ak nie, zrejme pôjde len o pseudonym. Povedzme však, že sme našli reálneho autora článku. Pátrajme ďalej: pôsobil v minulosti v politike alebo biznise? Sú s jeho menom spojené kauzy či škandály? Môže mať osobný záujem na téme, o ktorej píše? Ak áno, mali by sme tento fakt vziať pri zvažovaní hodnovernosti článku do úvahy.“

K anonymite či neanonymite by sa dalo uviesť pár pripomienok. V prvom rade a predovšetkým, podpis či jeho absencia pod článkom nemajú na charakter, kvalitu či konzistenciu tvrdení uvedených v článku nijaký vplyv. Pokiaľ sa v nejakom článku píšu očividné klamstvá – a v mainstreame takých nie je málo – tak podpis autora nezvýši jeho dôveryhodnosť. Navyše, anonymné články sa objavujú aj v mainstreame. Osobne je mi to jedno. Záleží snáď na tom, či nás klame Juraj Smatana alebo Jožko Mrkvička? Klamstvo je stále klamstvo, aj keď sa pod ním niekto podpíše.

Na alternatívnych stránkach je ľudí vystupujúcich pod pseudonymom alebo v anonymite viac, pretože musia rátať s rizikom, že po nich niekto bude sliediť a udá ich, napríklad ich zamestnávateľovi, čo by u nich mohlo viesť až k existenčným problémom. (Viď aktivistických donášačov typu Ján Benčík – pozn. red.) Jedným z paradoxov dnešnej doby je, že ľudia, ktorí majú plnú hubu slobody slova, neváhajú proti tejto slobode bojovať čisto totalitnými metódami, vrátane udavačstva a ohovárania. Títo ľudia by svojich názorových oponentov neváhali aj fyzicky likvidovať, keby na to mali možnosť. A najsmutnejšie je, že niektorí z nich sú za to oceňovaní, doma i v zahraničí.

Pokiaľ ide o podpísané články, môže sa stať, že ani na internete k dotyčnému autorovi nenájdeme relevantné informácie, vrátane životného príbehu a fotky. A nemusí sa nevyhnutne jednať o pseudonym.

Čo sa týka podpísaných a známych autorov ako Štefan Hríb, Juraj Smatana, Lukáš Krivošík a im podobné „esá“, ich články by som bral s veľkou rezervou, keďže títo páni sú svojou „objektívnosťou“ a „nestrannosťou“ vychýrení. Majú títo ľudia osobný záujem na téme, o ktorej píšu? Dá sa povedať že áno, lebo od toho, čo napíšu, závisí možno aj ich kariérny postup. Ak by niekto z vyššie uvedených pánov napísal niečo proruské, alebo aspoň niečo neutrálne o Rusku, asi by si tým u svojho zamestnávateľa, resp. majiteľa média, pre ktoré píšu, nešplhol. Ale presstitúti sú často oceňovaní napriek tomu, či skôr práve pre to, že píšu drísty. Nemali by sme tento fakt vziať pri zvažovaní hodnovernosti ich článkov do úvahy?

Príručka pokračuje:

„Obráťme teraz pozornosť na médium, ktoré správu vydalo. Ako dlho funguje? Čím je médium staršie, tým skôr sa mu dá dôverovať.“

Nie je pravda, že čím je médium staršie, tým skôr sa mu dá dôverovať. Reuters, CNN či BBC sú staré niekoľko desaťročí, no nedá sa povedať, že by boli dôveryhodné, keďže najmä v čase konfliktov, v ktorých sa angažujú USA, píšu zaujato, či už to bola vojna v Juhoslávii, v Iraku, v Afganistane, tzv. Arabská jar alebo vojna na Ukrajine. Platí to samozrejme aj o slovenských médiách. Na druhej strane, keby sme pristúpili na túto logiku, tak by sme nemali dôverovať ani Denníku N, ktorý vznikol len v roku 2014. Vek média jednoducho nie je ukazovateľom jeho dôveryhodnosti. Novšie médium môže svojou objektívnosťou pokojne prevalcovať aj staršie. Na rad prichádza zábavnejšia časť textu.

„Na to, aby ste sa pri surfovaní slovenským internetom vyhli najväčším omylom, nepotrebujete byť znalcami podozrivých a pochybných webov. Stačí, ak si pomôžete zoznamom na stránke https://www.konspiratori.sk, ktorá sleduje najnedôveryhodnejšie weby za vás.“ (web konspiratori.sk má jediný cieľ – znížiť únik príjmov z reklamy, na ktorý si v N-ku a SME zvykli, a ktorý im pravdepodobne vďaka alternatívnym médiám značne poklesol. Na túto tému som sa oficiálne vyjadril v HNonline, a svoj postoj som nezmenil. Preto, ak chcete „mienkotvorné denníky“ zasiahnuť tam, kde ich to bolí, klikajte na reklamy na našom, alebo inom alternatívnom webe. Každý klik zníži ich príjem a zvýši náš.