Aby sme mohli žiť v trvalom mieri na celom svete, museli by sme byť mestami anjelov. Sme však bytosťami nedokonalými a vo vnútri nás samých sa odohráva nekončiaca sága vojen, trýzne, hany, povzbudenia, mieru a opäť trýzne. Zo samotnej povahy je náš druh homo sapiens odsúdený na vznešenú dokonalosť a zasľúbenie v nadpozemskej čistote i mieri – ale vždy až kdesi potom, až zajtra, až v prísľuboch nebeskej púte všetkých národov na konci vekov a pozemských dní. Spolu s tým je naším osudom byť prikovaní k zúfalstvám a biedam včerajškov i dnešných dní vojen, utrpení, sebectiev a chamtivosti. Danteho peklo nie je kdesi mimo alebo hlboko pod zemou a v inom čase a inom svete. Je tu, na Zemi. V každom našom živote. Duše plné ideálov trhá na franforce bieda našich dní stvorená na odvrátenej strane tých istých duší. Je to naša rozpoltenosť, bytostná črta nedokonalých bytostí z mäsa a kostí, vedomých si seba samých, ktorá nás neustále hnetie ako na hrnčiarskom kruhu v túžbe žiť v láske i mieri spolu s túžbou pomstiť sa a prevládnuť nad tými druhými. A tak upierajúc pohľad na hviezdy meravo stojíme na šírych, sychravých pláňach z miliárd trblietavých kostier a lebiek, ktoré po sebe zanechali naše veľkolepé výpravy za majestátnymi ideálmi. Uvažujúc teda nad možnosťami mieru vo svete nekonečných vojen tvoriacich dejiny človeka, vnímajúc v plnej hĺbke všetky naše hranice, musíme spolu s Kantom povedať, že „mier medzi ľuďmi žijúcimi vedľa seba nie je prirodzený stav status naturalis; tým je skôr stav vojnový, teda stav, ktorý – hoc nie je vždy vzplanutím prejavov nepriateľstva, predsa len je neustálym ohrozením mieru“. Síce sa nádejame, že pokrok ľudstva so sebou privoláva aj stále prítomnejší výsledok rozvahy vládnucej nad žiadostivou časťou duše, posledné storočie nám potvrdilo pravý opak – po belle époque sme vstúpili do budúcnosti pospiatky. Victor Hugo predpovedal šťastné dvadsiate storočie, no ľudský um prenajatý univerzitami Západu priviedol na svet drážkovanú hlaveň, aby si guľka presnejšie našla kus ľudského mäsa pod uniformou, aby noblesne plávajúce zepelíny zhadzovali bomby aj na slnečné ulice miest, kde sa naháňajú deti, a aby preniknutie do tajomstiev hmoty porodilo záblesk tisícich sĺnk nad Hirošimou a Nagasaki. Totálna industrializácia ukovala totálnu vojnu. Olovo sadzačských písmen zvolávalo na titulkoch novín masy na krvavé orgie olova a pušného prachu. Všetky správy hlásia, že vojnu vždy – ale vždy – začínajú tí druhí. To je predsa archetyp kmeňa a jeho totemu. Veď už v jazykoch protonárodov znel výraz pre vlastný kmeň jednoducho človek – preto zabiť člena susedného kmeňa nie je žiadna vražda. Preto nečlovek vo vietnamskej džungli môže horieť v napalmovom daždi, nečlovek z Gazy môže tlieť v ohňostroji bieleho fosforu, nečloveka v Srbsku možno kynožiť ochudobneným uránom prilietavajúcim zo siedmeho neba v bombách humanity. Nikto z nich nie je predsa členom nášho kmeňa. Ten, kto nie je z nášho kmeňa, je protivník. Protivník je vinník.

Na našich kanónoch bolo predsa na výstrahu ako za čias Ľudovíta XIV. starostlivo vyryté Ultima ratio regum. Naše krajné prostriedky sú predsa v medzinárodnom práve ľudských bytostí uctievaným kánonom bona fide, našimi polobožskými dobrými úmyslami. Ten, ktorý donúti nepriateľa vyhĺbiť viac jám s krížmi, kde sa hompáľajú prestrelené prilby, je a bude vždy v práve. On zvíťazil! Tak rozhodli múdri muži v talároch so všivavými parochňami na ctihodných tribunáloch, kde odklepávajú rozsudky o prehratých víťazstvách ako viedenské rezne na predmestí v Haagu. Je to predsa spravodlivý trest za opovážlivosť vyrovnať sa v hospodárení tomu druhému. Aj v predvečer prvej svetovej vojny sa Nemecko svojím rastom opovážilo priblížiť k výške majetku Albiónu. A ak sa niečo také v dejinách stane, vždy zaklapne Thukydidova pasca, čím ohrozená krajina zláme väzy tej, ktorá ju predbieha. Aj ohrození Aténčania na vzmáhajúcich sa Méloťanov vtedy kričali: „Právo je uznávané len vtedy, keď sú obe strany rovnocenné, avšak kto je mocný, robí si, čo môže, a slabý ustúpi. Súdime totiž, že podľa prirodzeného zákona nariaďuje ten, kto je silnejší.“ A tak dali nariadiť, aby sa vyplienilo všetko, čo im v bohatom Mélose klalo oči.

Ľudskej závisti a chamtivosti ako pokrvným sestrám vojny sa najlepšie darí v zóne neviditeľna, v ktorom nemožno zočiť žiadneho z priesvitných architektov ľudských drám a tragédií. Tento najposvätnejší chrám tieňohier ponúka blaženosť intrigánom a komplotom proti právu, étosu a cnosti. V priamom súboji s nimi sa dá bojovať len tými najušľachtilejšími princípmi – čo je pre zákernosť prekážkou najvyššou.

Preto aj Kant vedel a burcoval: „Akékoľvek konania dotýkajúce sa práva iných ľudí, ktorých maxima sa nezlučuje so zverejnením, sú bezprávím.“ Práve preto je našou povinnosťou vytvoriť proti tajnej diplomacii kabinetov podmienky na to, aby neboli potrebné žiadne tajnosti ohrozujúce naše bytie. Inak sa budú snovať nové a nové pavučiny príbehov ľstí, v ktorých budú odpornosti ducha navonok krášliť cnosťami. Cnosťami od diabla, ktorý našepkáva, že máme právo viesť vojny ius ad bellum, vždy len tie spravodlivé vojny bellum iustum, na konci ktorých čaká božia spása pax spiritualis, pretože ten politický mier je len dočasný a nedokonalý pax temporalis, imperfecta. Avšak vzdialenosti, keď sa bojovník smel pozrieť do očí protivníkovi so štítom a mečom v ruke, sa stále viac predlžovali. Na dohodenie kopijou. Na dolet šípu. Na dostrel muškety, delovej strely, na dostrel hlavice a jej letu dokonale plochej dráhy. Napokon už len na jedno kliknutie myšou za desktopom v centrále v americkom Langley, odkiaľ sa už riadi dolet aj delete tých na opačnom konci Zeme. A tak sa na míle vzdialilo aj svedomie a možnosť prejaviť zľutovanie medzi ľuďmi. Aj preto si ju našli vo zvrátenosti pojednávajúcej o humanitárnom bombardovaní. Svet bipolárnej rovnováhy tkvel v apórii. Jediným riešením prežitia ľudstva v epoche inteligentného šialenstva sa stala neriešiteľnosť. Šialenstvo – MAD, Mutual Assured Destruction (vzájomne zabezpečené zničenie), je pre šialené ľudstvo jediným riešením. Atómová bomba s istotou zaisťujúca neistotu budúcnosti sa stáva bohyňou našej epochy. Nie, nukleárne zbrane nie sú zbraňami na vedenie vojny. Sú falickými, monštruóznymi obeliskami. Sú hrdzavejúcimi strašiakmi na vojnových poliach v hlavách generálnych štábov pomätených ideológií. Príliš veľa skepsy, príliš veľa beznádeje, príliš veľa slepých uličiek ako na konci všetkých jasnozrivých dní. Pritom stačí málo. Odmietnuť a nedovoliť svojmu fantómovému ja uposlúchnuť rozkaz berúci život inému. Odmietnuť slúžiť prekliatiu najväčšiemu – nadvláde cudzích peňazí, z ktorých sa platia jatky aj dividendy výrobcov mašín na rozsievanie smrti. Odmietnuť a zboriť všetky chrámy tieňohier a neviditeľna, kde sa kujú meče, ktorými sa navzájom prebodneme. Cesta k mieru vedie len cez územia bez lží. Všade tam žijeme my, dokonale nedokonalí.

Zopár slov o autorovi...