Človek je bytosť vedomá si vlastnej smrteľnosti, no myšlienky na ňu vytláča. Nikto si neželá umierať dlho a bolestivo. Väčšina z nás by si priala, aby zo sveta odišla, keď nastane čas, rýchlo a hladko.

Podľa možnosti tak, že srdce prestane tĺcť vo vyslobodzujúcom spánku. Vedú nás k tomu civilizačné a kultúrne vplyvy novej zmechanizovanej a zautomatizovanej éry, ktorá kladie dôraz na efektívny výkon všetkých činností. Aj tých biologických.

Obzvlášť vtedy, keď posledné chvíle pravdepodobne nestrávime doma v rodinnom kruhu, pretože rodinu súčasná dominantná pakultúra systematicky rozbíja, ale v nejakom zdravotnom alebo sociálnom zariadení. Rodíme sa v nemocniciach, a tam aj skonávame. Prestávame si sadať k lôžku umierajúceho a pobudnúť pri ňom a len tí šťastnejší z nás majú niekoho, kto by za nimi prichádzal, aby ich vyprevádzal na druhý svet. Túto funkciu supluje v nemocniciach a zariadeniach pre smrteľne chorých alebo starých školený personál. Zdravotník síce poskytne umierajúcemu odbornú opateru, ale jeho čas je normatívne obmedzený a zvyčajne nepostačuje na vytvorenie psychickej pohody. Tú môže zabezpečiť a predovšetkým udržiavať len niekto z úzkeho kruhu príbuzných alebo priateľov.

Predlžovanie života v dosluhujúcich alebo ťažko poškodených telesných schránkach ho naťahuje, komplikuje a odďaľuje koniec. Koniec života ľudských bytostí sa stáva predmetom kontrolovanej manipulácie. Odborný zdravotnícky personál dostáva do rúk takmer zázračné technické inštrumentárium vyhradené donedávna len bohom. Zároveň však berie na seba profesionálnu i zamestnaneckú zodpovednosť za odbornú asistenciu pri umieraní. Viaže ho povinnosť liečiť alebo aspoň zmierňovať utrpenie a predlžovať život. Otázkou je, ako a za akých podmienok.

Nie každý, za kým prichádza Zubatá, túži pred ňou donekonečna utekať a kľučkovať, keď pri tom príšerne trpí alebo mu už psychika neslúži, prestáva komunikovať i vnímať. Tu vstupuje do hry zastavenie toku života zásahom zvonka. Na žiadosť pacienta, príbuzných, ale aj – a to v čoraz väčšej miere – manažmentu toho-ktorého zdravotníckeho zariadenia plniaceho rámcové direktívy poisťovní, ktoré podnikajú, aby zarábali a zhodnocovali majiteľom zisky.

Takýto zásah sa hovorovo a paušálne označuje za eutanáziu. Ide o dávnoveký pojem s koreňmi v antike. Skladá sa z dvoch gréckych slov. Eu znamená dobrý a thanatos smrť. Doslovne dobrá smrť a prenesene milosrdná smrť, ktorá môže byť podľa okolností vyslobodením z utrpenia, ale aj samovraždou a za istých okolností vraždou. V súčasnej verejnej debate o eutanázii sa pod týmto pojmom obecne rozumie usmrtenie nevyliečiteľne chorého človeka v konečnej fáze, a to lekárom na žiadosť pacienta v presvedčení, že predlžovanie života by len predlžovalo utrpenie bez nádeje na zlepšenie. K takejto forme eutanázie, tzv. vyžiadanej, dochádza najčastejšie, ale existujú aj ďalšie.

…

Autor: Patrik Sloboda

Mesačník ZEM&VEK si môžete predplatiť na: http://www.webareal.sk/sofian

Zopár slov o autorovi...