Ako rozpoznám, že mnou niekto manipuluje? O chybách v uvažovaní a argumentačných fauloch

Táto časť obsahuje informácie o niektorých chybách v myslení, vrátane už spomenutého konfirmačného skreslenia, a desať argumentačných faulov, po ktorej nasleduje ďalšia zaujímavá časť zvaná „Prečo mi nikto nerozumie? O umení správne argumentovať a účinne prezentovať“, v ktorej sa píše čosi o neverbálnej komunikácii. Obidve časti obsahujú hodnotné informácie, ale niečo mi tam predsa len chýba. V tejto časti sa mohlo písať aj o metódach mediálnej propagandy, ale v takom prípade by sa presstitúti sami priznali ku svojim metódam. O tom viac v tomto článku. U nás sa písalo aj o 58 kognitívnych predsudkoch, ktoré prekrúcajú všetko, čo robíme. Potom prichádza na rad ďalšia časť stojaca za rozsiahlejšiu zmienku.

Mám povinnosť diskutovať s každým? O korektnej diskusii a facebookových hádkach

Táto časť je opäť pozoruhodná, lebo sa dá dosť ľahko obrátiť proti presstitútom. V jej úvode sa dočítame:

„Na to, aby diskusia bola konštruktívna a mala šancu viesť k zmysluplnému výsledku, musia byť splnené minimálne tri podmienky. Prvou a základnou podmienkou je, že diskutujúci majú k sebe rešpekt a nesprávajú sa k sebe nepriateľsky. Ak vás niekto uráža, určite nepočúva vaše argumenty, a preto presviedčať ho o čomkoľvek je zbytočné. Druhou podmienkou je ochota diskutujúcich meniť svoje názory. Ak diskutujúci nie sú ochotní uznať dobré argumenty protistrany, nevedú dialóg, ale niekoľko paralelných monológov. A treťou dôležitou podmienkou je, aby diskutujúci mali niečo spoločné, aby sa zhodli aspoň na niektorých základných veciach. Musíme si vzájomne rozumieť, používať pojmy v rovnakom význame, zhodnúť sa v niektorých základných hodnotách.“

So všetkými tromi bodmi súhlasím. Pozastavím sa len pri druhom a treťom bode. Pokiaľ ide o ochotu diskutujúcich meniť svoje názory, nie som si istý, či aj presstitúti sú ochotní ich meniť. V súkromí možno áno, ale vo svojich článkoch to najavo zrejme nedajú. Je tiež pozoruhodné, že všetci z nich majú rovnaký názor na Rusko, Putina, Asada, Irán, Izrael, Európsku úniu, USA, multikulturalizmus a ostatné horúce témy. Aj presstitúti musia platiť hypotéku a z niečoho vyžiť, preto nie je v ich záujme, aby prebehli k inému názorovému „táboru“. Nebolo by to ziskové. A niektorí sú o propagande, ktorú sami píšu, hlboko presvedčení.

Na treťom bode ma zaujalo, že diskutujúci by sa mali zhodnúť na základných veciach, a že by mali používať pojmy v rovnakom význame. Lenže v dobe politickej korektnosti, na ktorej si raz dejiny odpľujú (ako to robí autor tohto článku pravidelne), majú niektoré pojmy mätúci význam. A vôbec, kto tieto pojmy definuje? Ako píše Guillaume Faye v knihe Proč bojujeme, „Kto určuje pojmy, určuje myslenie“. Problémom je, že pojmy, ktoré používajú politici a presstitúti, majú pre nich iný význam ako pre bežných ľudí. Preto si ťažko vzájomne porozumieme. Ale aj to je možno v niekoho záujme, lebo pokiaľ si názorové tábory neporozumejú, nebudú medzi sebou viesť zmysluplné diskusie, čo budú môcť zainteresované tábory chápať tak, že nemajú názorových oponentov, a to ich zasa utvrdí v presvedčení, že majú pravdu. A pokiaľ budú ľudia z určitého tábora presvedčení, že majú pravdu, prečo by ešte s niekým diskutovali? Možno je to paranoidná úvaha, ale isté je, že politici nemajú záujem o diskusiu o principiálnych problémoch našej spoločnosti, teda o multikulturalizme, vymieraní bielych národov, islamizácii a podobne. Tak ako skepticizmus, aj diskusie sú v súčasnom systéme povolené len v rozmedzí určitých hraníc, za ktorými sa nachádzajú napríklad vyššie uvedené témy a za ktoré je nebezpečné ísť, lebo to so sebou prináša riziko v podobe nálepkovania, dehonestovania, uväznenia, straty zamestnania a v krajnom prípade i života. Ale, ako si mnoho ľudí uvedomuje, práve preto, že sa o problémoch nediskutuje, lebo by to bolo proti politickej korektnosti, sa tie problémy zhoršujú. Tým pádom v ľuďoch narastá frustrácia a následne sa akademici, politici a iné samozvané „elity“ čudujú, prečo sa spoločnosť „fašizuje“, popr. prečo v nej stúpajú „extrémistické“ nálady. A namiesto toho, aby sa riešili príčiny problémov, tak sú zavádzané ďalšie a ďalšie náhubkové zákony na umlčanie nespokojných hlasov. Práve tento začarovaný kruh deformuje a ohrozuje tzv. liberálnu demokraciu. Všetci, ktorí odmietajú uznať problémy a diskutovať o nich, sú súčasťou problému a celú situáciu len zhoršujú. Zhodou okolností sa jedná o ľudí, ktorí majú plné ústa ľudských práv, demokracie, slobody, rovnosti, liberalizmu a podobných pojmov. Pozorovateľom z iných civilizačných okruhov, napr. Číňanom, sa musí zdať, že sa naše elity zbláznili.

O pár odsekov ďalej sa nachádza podnadpis „Ohrozené menšiny“, kde sa dočítame:

„Rovnako máme povinnosť zastať sa ľudí, ktorí sú terčami nadávok či vyhrážok na sociálnych sieťach. Najčastejšími terčami nadávok a vyhrážok sú dnes na slovenskom internete rôzne menšiny: Rómovia, moslimovia, židia, LGBT komunita. Títo ľudia bohužiaľ musia znášať lavíny nenávisti dlhodobo a skoro každodenne.“

Keď už je táto príručka o kritickom myslení, tak by si jej autori mohli položiť otázku, prečo asi sú tieto menšiny terčami nadávok a vyhrážok. Je to nepochybne ťažká otázka, ktorú je nesmierne ťažké zodpovedať. Prečo by niekto nadával na kradnúcich Rómov, vraždiacich moslimov v Západnej Európe, židovskú lobby v USA či na pochody „gay pride“ LGBT komunity? Veď všetko je to také obohacujúce. O pár viet ďalej sa zasa píše:

„Nenávisti sa nevyhnú politici, nevyhnú sa jej ľudia pracujúci v mimovládnych organizáciách, novinári, nevyhne sa jej takmer nikto, kto sa rozhodne verejne prejavovať svoj názor.“

A opäť si môžeme položiť otázku, prečo by niekto nadával na politikov, ľudí z tretieho sektora či novinárov? Veď politici pracujú pre blaho národa, mimovládky suplujú vládu v rôznych prospešných činnostiach, z ktorých má väčšinové obyvateľstvo úžitok a novinári píšu čistú pravdu. Alebo nie? S nenávisťou sa však rozhodne stretne ten, kto sa rozhodne verejne prejaviť svoj politicky nekorektný názor. I teraz by sme si mohli položiť otázku, prečo presstitúti pľujú oheň a síru na ľudí, ktorí nezdieľajú ich názory? Nemali by sa s nimi snažiť diskutovať, ako to radí aj táto príručka? Alebo skutočne existuje patent na pravdu, ktorý, zhodou okolností, majú všetci presstitúti a naše tzv. elity, kým bežní ľudia sú nemysliaci plebs? Teraz prichádza ďalšia veselá časť.

Ako sa brániť trolom na internete

„Prezident Kiska v máji 2017 zverejnil súťaž o najlepší projekt, ktorý by bojoval proti nenávistným prejavom na internete. Túto súťaž vyhrala komunita #somtu, ktorej cieľom je čeliť extrémistom na internete spoločne. Skupina mala (v auguste 2017) viac ako 4 000 členov. Pridajte sa do nej, a ak na internete natrafíte na diskusiu, ktorá je urážlivá či nebezpečná, informujte o nej ostatných členov… Na somtu.sk je zároveň k dispozícii mnoho faktov o témach, ktoré sú častými predmetmi nenávistných diskusií.“

Akého máme skvelého prezidenta. Chce bojovať proti nenávistným prejavom na internete, dokonca vyhlásil súťaž o najlepší nápad, ako na to (lebo možno sám nemá čas lámať si hlavu nad takým ťažkým problémom). Výsledkom je stránka somtu.sk, na ktorej sa v čase písania tohto článku (29.1.2018) nenachádzajú žiadne fakty k jednotlivým tematickým okruhom, menovite Rómovia, EÚ, mimovládky, Židia, migranti, prezident, NATO, LGBT, parlament, Slovenský štát, ZŤP, demokracia, šikana a holokaust, ale skôr či neskôr sa tam zrejme objavia. Na stránke sa v čase písania článku nachádza táto správa:

„Obsah postupne dopĺňame — Približný harmonogram: 06/2017: EÚ, 07/2017: NATO, 08/2017: Rómovia, 09/2017: Demokracia Tento web bol vytvorený za účelom prezentácie pre Výzvu proti extrémizmu. Budeme ho postupne dopĺňať relevantným a objektívnym obsahom. K pripomienkam k obsahu budeme otvorení a radi uverejníme slušnú a vyargumentovanú oponentúru.“

Ako vidíte, sú to životne dôležité témy, bez ktorých ráno nevstanete z postele, takže môžeme byť radi, že táto stránka vznikla. Po druhý krát sa na nás usmialo šťastie. Tak ako pri stránke konspiratori.sk, aj teraz si niekto dá tú námahu, aby za nás zistil „fakty“ o týchto témach, nakrájal ich na drobno a podal nám ich stráviteľným spôsobom, pričom očakáva, že ich bez reptania spapkáme. Samozrejme, pokiaľ nám nebudú chutiť, tak je problém v nás, nie v tých faktoch. Presstitúti a sorosovskí mimovládkari nie sú ako čašníci a kuchári v reštauráciách. Tam platí, „náš hosť, náš pán“, a ak hosťovi jedlo nechutí, môže sa sťažovať u čašníka, že kuchár do neho niečo nedal, alebo doňho dal niečo iné než mal. U presstitútov a sorosovcov platí, „občan je vôl“, a ak občanovi nechutí ich videnie sveta, je to jeho vina, nie ich. Môžeme očakávať, že internetové diskusie budú čoskoro zaplavované slniečkárskymi Truhlíkmi (postavička z rozprávok Ondreja Sekoru známa svojim postojom „všade bol, všetko vie“ – pozn. red.) z tretieho sektora a inými užitočnými idiotmi, ktorí nám budú „vysvetľovať“, ako je to s kriminalitou Rómov (istý Peter Bárdy nás prednedávnom presviedčal, že rómska kriminalita je hlúposť), s výhodami nášho členstva v EÚ, so sorosovskými mimovládkami, s obohacovaním zo strany migrantov, že NATO je zárukou nášho mieru a samozrejme nebude chýbať povinná jazda na tému Slovenský štát a holokaust. Ľudia si predsa nevedia vytvoriť vlastný názor na vec, preto je lepšie, keď im bude rovno podsunutý.

Príručka ďalej uvádza tri paragrafy z trestného zákonníka, konkrétne:

§ 423 – Hanobenie národy, rasy a presvedčenia (samozrejme, výnimku tvoria Rusi, belosi a kresťania, popr. konzervatívci či komunisti);

§ 373 – Ohováranie: „Kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“ Tipnem si, že novodobé udavačstvo a nálepkovanie do extrémistu, fašistu, xenofóba atď. sem nespadá; a

§ 360 – Nebezpečné vyhrážanie.

Ďalej v príručke nasledujú aktivity pre študentov. Tu sa pozastavím len pri aktivite č. 10 s názvom Problematické statusy na Facebooku. Úloha je sprevádzaná fotkou z facebookovej stránky Hospodárskych novín, kde je článok o „obrovskej tragédii“ – o 50 mŕtvych utečencoch nájdených v slovenskej dodávke a pod článkom sú posmešné až oslavné diskusné príspevky diskutérov. Nad týmito príspevkami sa pohoršoval plátok Topky. Nevšimol som si však, že by sa Topky pohoršovali nad rovnako posmešnými príspevkami na adresu leteckého nešťastia Alexandrovcov. Asi aj pri obetiach platí dvojaký meter.

Sú politici klamári? O populizme a zodpovednosti

Táto časť bola do príručky zaradená zrejme kvôli Ficovi, Kotlebovi či iným politikom v nemilosti presstitútov, keďže sa tam výslovne spomínajú. V úvodnej časti sa píše o populizme a o tom, ako často politici klamú. Po nej nasleduje päť kritérií na rozoznanie zodpovedného politika.

Ako môžeme rozoznať zodpovedného politika od populistu?

V tejto časti je uvedená tabuľka s určitými kritériami. Skúsme im však podrobiť modlu všetkých presstitútov, prezidenta Andreja Kisku. Ako obstojí?

Prvé kritérium – zodpovedný politik nehádže vinu za problémy Slovákov na plecia niekoho iného: „Aj keď životy ľudí na Slovensku ovplyvňuje množstvo vonkajších faktorov, od rozhodnutí Európskej únie cez ceny ropy na svetových trhoch až po zmenu klímy, v najväčšej miere závisí to, ako sa nám na Slovensku žije, od nás samotných. Populisticky ladený politik má tendenciu hľadať nejakého vinníka, na ktorého hlavu by mohol zhodiť zodpovednosť za problémy Slovenska. Zodpovedný politik však nebude občanom zatajovať, že nesú spoluzodpovednosť za stav svojej krajiny.“

Sú to pekné myšlienky, ale nech posúdia sami čitatelia, či Kiska spĺňa túto podmienku.

Druhé kritérium – zodpovedný politik povzbudzuje ľudí, nestraší ich: „Najľahšie sa ovládajú ľudia, ktorí sa boja, ľudia bez sebavedomia, bez dôvery vo vlastné možnosti. Pre krajinu je však lepšie, aby v nej žili ľudia sebavedomí; ľudia, ktorí vo vlastné schopnosti veria. Populista bude ľudí strašiť, aby ich ľahšie ovládal, zodpovedný politik ich bude povzbudzovať do slobodných rozhodnutí, aj keď riskuje, že si ho nabudúce slobodne nezvolia.“

Kiska je autorom knihy Vezmi život do svojich rúk s podtitulom „Rady k úspechu a šťastiu od manažéra a filantropa, spoluzakladateľa Triangla, Quatra a Dobrého Anjela“, čo sa teoreticky dá chápať ako povzbudzovanie ľudí, lebo v popise knihy sa píše, „Mojou víziou je, aby Slovensko vyrástlo na sebavedomú, ekonomicky úspešnú krajinu, plnú talentovaných a šťastných ľudí, ktorí tu chcú prežiť svoj život. A budem sa o to snažiť zo všetkých síl.“ Ak je toto Kiskovou víziou, tak pre jej naplnenie toho veľa neurobil, lebo Slovensko je v rovnakom bahne, v akom aj bolo. Ak si odmyslímte túto knihu, tak nemám dojem, že by Kiska ľudí povzbudzoval, nehovoriac o jeho rečiach o hrozbe „fašizmu“ či ruskej propagandy. Ďalší bod je už jednoznačnejší.

Tretie kritérium – zodpovedný politik hľadá dohodu, nie konflikty: „Populista rád krajinu rozoštve, pretože potom sa môže stať miláčikom jednej z rozhádaných strán. Zodpovedný politik však nikdy nebude huckať jednu skupinu ľudí proti druhej, pretože si uvedomuje, že takáto hra s ohňom sa môže skončiť násilne i tragicky. Zvlášť bude chrániť menšiny, ktoré sa samy neubránia, keďže vždy budú stáť proti presile. Populista svojho politického protivníka maľuje takmer ako diabla. Nenechá na ňom nitku suchú, aby v kontraste k nemu on vyzeral ako záchranca. Zodpovedný politik je schopný pochváliť svojho politického protivníka, ak sa mu niečo podarí. Uvedomuje si totiž, že i týmito krokmi buduje súdržnosť krajiny.“

Rozoberme si to. Zodpovedný politik nikdy nebude huckať jednu skupinu ľudí proti druhej. Je pravda, že Kiska vyslovene nehucká jednu skupinu ľudí proti druhej, ale tým, že sa viackrát jednoznačne postavil na jednu stranu konfliktu, znechutil druhú stranu, čím prispel k narušeniu súdržnosti krajiny. Vezmime si ako príklad kauzu „umelca“ Lorenza, ktorý znehodnotil pamätník obetiam druhej svetovej vojny v Košiciach. Ako píše Denník N, „Lorenza sa zastal aj prezident Andrej Kiska. Štyri dni za mrežami kvôli tomu, že odstránil z pamätníka obetiam 2. svetovej vojny v Košiciach komunistické symboly – kosák a kladivo. Veľmi prísny postup polície a prokuratúry voči pánovi Lorenzovi je veľmi zvláštny najmä preto, že v mnohých iných prípadoch sa tak nepostupovalo. Nerozumiem tomu, napísal na Facebook.“ Tým len pobúril časť spoločnosti a prispel k jej ešte väčšiemu rozdeleniu.

Ako ďalší príklad si vezmime Kiskovo odsúdenie „útokov“ na islam. V článku sa píše, „Európa už má skúsenosti s tým, keď politici spájajú ohrozenie národa s konkrétnou skupinou ľudí, tvrdí vo svojom prejave prezident Andrej Kiska. ‚Máme takúto skúsenosť aj na Slovensku a dnes sa do nášho domáceho politického slovníka ako synonymum strachu a ohrozenia pridáva slovo moslim,‘ povedal prezident Kiska s tým, že takéto správanie voči jednej menšine do modernej Európy nepatrí.“ Ktovie, aký názor má Kiska na prenasledovanie kresťanov a iných náboženských menšín v moslimských krajinách. Tých ľudí prenasledujú práve moslimovia. Možno na to názor ešte nemá, ale jeho poradca, Martin Bútora, mu ho raz možno napíše. A možno bude Bútora vychádzať aj z informácií uvedených v knihe Katastrofa křesťanů, s podtitulom „Likvidace Arménů, Asyřanů a Řeků v Osmanské říši v letech 1914-1923“, od trojice českých autorov.

Kiska sa zastal aj utečencov a podporil tiež LGBTI agendu. Sú snáď toto veci, ktoré by ľudí spájali? Nie. Tieto témy spoločnosť rozdeľujú a tým, že sa Kiska v diskusii o nich jednoznačne postavil na jednu stranu, len sám prispel k rozdeleniu spoločnosti. Nie je to prezident všetkých ľudí, ako tvrdil vo svojom inauguračnom prejave, že bude.

Ďalšími bodmi sú stavanie sa na stranu menšín a maľovanie politického protivníka ako diabla. Stavať sa na stranu menšín sa ako prezident musí, ale nemal by to robiť poburujúcim spôsobom. A jeho odpor voči Kotlebovi, ktorého zjavne považuje za hrozbu, vrátane pohŕdania jeho voličmi (narážam na to, že Kotlebu odmietol po voľbách pozvať na povolebné rokovania), sú úplne skvelým príkladom správania nezodpovedného politika rozdeľujúceho spoločnosť.

Zaujímavá je tiež táto veta, „Zodpovedný politik je schopný pochváliť svojho politického protivníka, ak sa mu niečo podarí. Uvedomuje si totiž, že i týmito krokmi buduje súdržnosť krajiny.“ Buduje Kiska súdržnosť krajiny? Určite nie, práve naopak, ako som uviedol vyššie, spoločnosť skôr rozdeľuje.

Štvrté kritérium – zodpovedný politik pripúšťa svoju nevedomosť i nejednoznačnosť sveta: „Populistovi je vždy všetko jasné. Snaží sa, aby pred svojimi voličmi vyzeral ako Einstein, a predkladá im zjednodušené videnie sveta. Zodpovedný politik sa netvári, že všetkému rozumie, pretože to jednoducho nie je pravda. Ani sa netvári, že zložité a nejasné problémy (a tých je v súčasnej spoločnosti väčšina) sa dajú vyriešiť zajtra a naveky.“

Zjednodušené videnie sveta možno badať aj u Kisku, keďže celkom presne vie – rovnako ako naši presstitúti – že Rusko je zlé a EÚ s USA dobré, že Kotleba je zlý, ale Merkelová je dobrá, že „extrémizmus“ je hrozba, ale multukulturalizmus je obohatením a podobne. Zodpovedný politik sa síce netvári, že všetkému rozumie, ale Kiskove vyjadrenia, hoci zrejme nepochádzajú z jeho hlavy (jeho poradcom je okrem iných aj už spomínaný Martin Bútora), svedčia o tom, že v politickom dianí má trocha chaos. Označenie Turecka za ostrov stability či nepriamo nazvať Rusko naším vonkajším nepriateľom jednoducho nezodpovedá realite.

Piate kritérium – zodpovedný politik si vie priznať chybu, ospravedlniť sa: „Populista sa ospravedlní len vtedy, keď musí. A aj vtedy vyzerá jeho ospravedlnenie skôr ako vykrúcanie sa. Zodpovedný politik je pripravený prijať zodpovednosť. Ak urobí chybu, je ochotný to povedať nahlas. Ak urobí veľkú chybu, je pripravený odstúpiť i odísť z politiky. Vie totiž, že len tak je možné udržať zdravú politickú kultúru v krajine.“

Nie sú Kiskove kauzy dostatočným dôvodom na to, aby odstúpil a odišiel z politiky? Stránka ETREND priniesla zaujímavý článok o prípadoch odstúpenia rôznych zahraničných ministrov, zväčša pre drobnosti. Ako sa dozvedáme, lotyšský minister zdravotnícka Guntis Belévičs odstúpil v roku 2016 kvôli predbiehaniu sa u lekára, poľský minister dopravy Slawomir Nowak odstúpil v roku 2013 kvôli tomu, že vo svojom majetkovom priznaní neuviedol, že vlastní drahé náramkové hodinky a v roku 2012 odstúpil britský minister pre energetiku a klimatické zmeny Chris Huhne kvôli pokute za rýchlosť. Ostatné prípady tu nebudem uvádzať. Toto sú prípady odstúpenia ministrov. Čo potom prezident? On nemusí prijať zodpovednosť? Rôznych prešľapov urobil Kiska viacej, ale vždy sa len vykrúcal a vyhováral na druhých, či už Fica, Kaliňáka alebo niekoho iného.

Zhrnutie? Na základe kritérií uvedených v tejto príručke môžeme povedať, že Andrej Kiska je nezodpovedný politik. Ale keďže je politicky správne orientovaný a vyznáva tie správne „hodnoty“, tak bude od kritiky ušetrený, aj ak by spáchal masovú vraždu.

O pár riadkov ďalej sa v príručke píše:

„Poslanec za ĽSNS Milan Uhrík navrhol v roku 2016 označiť každú mimovládnu organizáciu, ktorá prijme grant či sponzorský dar zo zahraničia, za zahraničných agentov. Predstavte si napríklad organizáciu, ktorá sa stará o choré deti a dostane povedzme z Nemecka finančný príspevok na drahý lekársky prístroj. Má mať takáto organizácia podľa vás napísané na svojich letákoch a webových stránkach, že je zahraničným agentom?“

Odpoveď znie áno. Neprekvapuje ma, že v príručke je uvedený takýto príklad. Treba predsa brnkať na city a vzbudzovať súcit, ktorý sa následne dá využiť proti určitým ľuďom, v tomto prípade proti Uhríkovi a kotlebovcom. (Tu by som pripomenul inú časť tejto analýzy, v ktorej sa vyslovene hovorí o „brnkaní na city“, ktoré potláča kritické myslenie. Ďalšie protirečenie – pozn. red.) Lenže on nenavrhol tento zákon kvôli mimovládkam, ktoré sa starajú o choré deti, ale kvôli Sorosovým a iným, podobným organizáciám. Ďalším problémom, ktorý presstitúti ignorujú, ale o ktorom vedia mnohí bežní občania, je, že niektoré mimovládky financované zo zahraničia vyvíjajú na Slovensku aktivity, cieľom ktorých je ovplyvňovanie verejnej mienky a šírenie určitých myšlienok či podpora určitých trendov. Nezanedbateľnú úlohu zohrávajú niektoré mimovládky aj počas farebných revolúcií. A práve s takýmito organizáciami majú problém nielen radoví občania, ale aj niektorí politici. V Rusku, USA a Izraeli taktiež existujú zákony, na základe ktorých musia byť mimovládky financované zo zahraničia označené za zahraničných agentov. A aj tu narazíme na dvojaké metre. Kým takýto zákon v USA a Izraeli naši presstitúti nekritizujú, v prípade Ruska je to vážny problém. Ani u nás by takýto zákon neunikol kritike presstitútov, keby sa črtala šanca na jeho presadenie.

Slovníček

V ďalšej časti príručky je slovníček pojmov. Hneď prvým je extrémizmus, ktorý je definovaný takto:

„politický či náboženský postoj, ktorý sa vyznačuje príklonom k jednoznačným, tvrdým až násilným riešeniam. Extrémisti sa nechcú dohodnúť s tými, ktorí majú opačný názor. Obvykle veria, že vec, za ktorú bojujú, je natoľko dôležitá, že majú právo ostatných prinútiť, aby akceptovali ich videnie sveta.“

To je ale náhoda, že táto definícia úplne presne sedí na naše „elity“, presstitútov a niektorých mimovládkarov, rovnako ako na eurobyrokratov v Bruseli. Chcú sa eurohodnotoví politici a presstitúti dohodnúť s tými, ktorí majú opačný názor? Zrejme nie, keďže proti nim bojujú rôznymi spôsobmi, vrátane nálepkovanie a dehonestovania. A samozrejme, aj naše elity veria, že vec, za ktorú bojujú, je natoľko dôležitá, že majú právo ostatných prinútiť, aby akceptovali ich videnie sveta. Či už je to presadzovanie multikulturalizmu, migračné kvóty alebo akékoľvek iné podrazníctvo, elity si z nesúhlasného názoru väčšinovej spoločnosti nerobia ťažkú hlavu. Čo tam po demokracii, keď účel svätí prostriedky?

Ďalším pojmom v slovníčku je fašizmus, definovaný ako:

„pravicová nedemokratická ideológia. Fašisti sú presvedčení, že žijeme v časoch úpadku, a obvykle v mene očisty a ochrany národa presadzujú vládu jediného človeka či malej skupiny osôb. Tvrdo potláčajú opozíciu a ohrozujú národnostné, náboženské či sexuálne menšiny. Prvou fašistickou diktatúrou v Európe bolo Mussoliniho Taliansko v rokoch 1922 – 1943.“

Zvláštna definícia. Úplne presne sa hodí do propagandy šírenej našimi presstitútmi, keďže sa v nej výslovne spomínajú národnostné, náboženské či sexuálne menšiny. Anglická wikipédia ponúka iný pohľad na fašizmus. Prvá vec, ktorá mi udrela do očí je, že v článku na wikipédii je definícií fašizmu uvedených až 16. Ako sa v uvedenom článku píše, fašizmus ako ideológiu je ťažké definovať. Pôvodne sa tak vraj označovalo totalitné politické hnutie spojené s korporativizmom, ktoré existovalo v Taliansku v rokoch 1922 až 1943 za vlády Benita Mussoliniho. Pokiaľ je ťažké definovať fašizmus, nie je definícia uvedená v tejto príručke až príliš zjednodušujúca? A ak áno, je to náhoda, alebo pokus o manipuláciu čitateľa? Opäť som si spomenul na myšlienku Guillauma Fayea, „Kto určuje pojmy, určuje myslenie.“ Presstitúti určia, čiže si prispôsobia, význam vybraných pojmov, a tým určia, čiže zmanipulujú, myslenie čitateľov, aby ich svojimi definíciami a argumentmi napokon presvedčili o svojej pravde. Dobre vymyslené. Pokračujme ďalšou kapitolou.

O dôvere a pochybnostiach

V tejto časti sa autor zamýšľa nad tým, ako môže niekto neveriť ničomu a nikomu. Z textu ma zaujala napríklad táto časť:

„A podobne: ak uveríme, že nás všetci politici a všetky médiá klamú, sme pripravení sadnúť na lep prvému manipulátorovi, ktorý sa dokáže pekne usmiať a má peniaze na kampaň.“

Prečo mi to pripomína Kollára a Kisku?

Pokračovanie nabudúce.

Autor: zet, www.protiprudu.org