7. júna 1942 Japonci obsadili Attu, jeden z aljašských Aleutských ostrovov, uväzniac viac ako tri tucty občanov USA. Uväznení boli Aleuti, pôvodná populácia, ktorá osídlila tieto a Pribilovove ostrovy pred viac ako 8000 rokmi.

Americkí dešifrovači vedeli, že prichádza útok – prerušili japonskú operáciu niekedy v máji alebo júni 1942 – ale spojenecké sily v Európe dostali prioritu pred bitkou v Pacifiku. Napriek svojej zraniteľnej pozícii medzi Japonskom a kontinentálnymi Spojenými štátmi, Aljaška mala slabú obranu, a plány na evakuáciu jej občanov boli pripravené čiastočne a povrchne.

Len štyri dni po bombardovaní Atty Japonci začali 18 hodinový prepad ostrova Kiska, čo prinútilo vládu USA konať. O pár dní, v totálnom chaose, americká armáda začala evakuovať aleutské komunity. Lenže loď, ktorá priplávala zachrániť utečencov, ich presunula len do iného pekla. Neexistoval žiadny plán. Dokonca ani kapitán USAT Delarof nevedel, kam loď smeruje. Počas dvoch týždňov 560 evakuovaných ľudí z pribilovských miest St. George a St. Paul bolo uviaznutých na plavidle určenom pre 376 pasažierov, len s jedinou toaletou.

Cesta bola len začiatkom. V priebehu nasledujúcich troch rokov vláda USA odmietla povoliť Aleuťanom vrátiť sa domov, nedajúc im inú možnosť len žiť v špine v nevyhovujúcich internačných táboroch, v ktorých 10 percent populácie nemohlo prežiť. Za túto nespravodlivosť boli Aleuťanom uznané úbohé kompenzácie, ktoré prišli o desaťročia neskôr. Ich príbeh ukazuje americký postoj k pôvodným obyvateľom.

Konečne 24. júna 1942, dva týždne po nalodení na „záchrannú loď“, Delarof spustil kotvu vo Funter Bay, na Ostrove admirality v juhovýchodnej Aljaške. Počas plavby ministerstvo vnútra urobilo unáhlenú zmluvu s konzervárenskou spoločnosťou na prenájom opustenej konzervárne, na ubytovanie niektorých z evakuovaných.

Zvyšok neubytovali po viac ako dvanásť rokov, a konzerváreň bola v katastrofálnom stave. Hŕstka chatiek – s chýbajúcimi dverami a oknami bez kúrenia – mohla ubytovať časť Aleuťanov, ale väčšina bola nútená žiť v dvoch veľkých barakoch, kde padali cez zhnité drevené podlahy a spali na zmeny na pár metroch štvorcových. Elektroinštalácia a rozvod vody boli vytrhané, a veľký záchod postavený na pláži bol tak preplnený, že kanalizácia zaplavila pobrežie.

Druhá lokalita, asi kilometer cez vodu na Admiralty Alaska Gold Mine (tiež nazývanou Funter Bay Mine), bola domovom 180 Aleuťanov a zamestnancov U.S. Fish and Wildlife Service (Rybárska a poľovnícka agentúra USA) zo St. George. Podmienky boli len o málo lepšie než v konzervárni. Neboli tam vnútorné rozvody vody, ale internovaní mali jedinú sprchu, o ktorú sa delili. Dva šachtové záchody postavené na skládke nad plážou len ťažko udržiavali ľudský odpad. Vo svojej knihe Aleutské internácie v druhej svetovej vojne Russell W. Estlack zaznamenal list svojim nadriadeným od Daniela C. R. Bensona, pracovníka FWS, v ktorom konštatoval, že tmavé nevykúrené miestnosti nebudú vhodné pre život v zimných mesiacoch. Americká vláda neurobila vôbec nič.

Ďalší utečenci boli internovaní vo fabrike na haringy v Killisnoo, v konzervárni na Burnett Inlet, a vo veľkom internáte nazvanom Wrangellov inštitút (Wrangell Institute). Dvesto ľudí umiestnených vo Ward Lake, rekreačnej oblasti asi 10 km od Ketchikanu, v tom čase druhého najväčšieho mesta Aljašky, čelilo vážnej diskriminácii a zneužívaniu od miestnych ľudí. Boli často zatýkaní a pokutovaní za „opilstvo a nevhodné správanie“, obvinení z „infikovania verejných miest“ a opovrhovaní kvôli kontaminovaniu populárneho rekreačného územia fekáliami, dôsledkom nedostatočného septiku. O pár mesiacov po ich príchode do Ward Lake prepukli pohlavné choroby ako kvapavka a žltačka. V roku 1943 Ketchikanský výbor pre bezpečnosť, zdravie a hygienu dal tábor do karantény.

Internovaní boli nahnevaní na svoje životné podmienky. Skupina aleutských žien umiestnených v konzervárni Funter Bay protestovala formou petície: „Toto nie je miesto pre živú bytosť. Pijeme znečistenú vodu a potom ochorieme a deti majú kožné choroby, dokonca aj dospelí sú chorí z chladu. Jeme jedlo z jedálne a tá je blízko záchodu. Jeme smetie, čo letí okolo. Nemáme sa kde kúpať a prať si veci, alebo sušiť ich, keď prší.“

Štátne orgány venovali málo pozornosti protestom utečencov, veriac, že ich zachránili pred horším osudom na ich domovských ostrovoch. Claude M. Hirst, hlavný superintendant Úradu pre aljašských Indiánov, napísal v roku 1943: „Dokonca hoci títo evakuovaní možno dostávajú menej ako Japonci v koncentračných táboroch…som si istý, že väčšina z nich je spokojná so súčasnými podmienkami.“

Na rozdiel od Japoncov internovaných vládou USA v Lower 48, Aleuťania neboli nútení, aby zostávali v tábore, ale nemali kam ísť. Každý kto mal prostriedky na cestu, opustil Aleutské a Pribilovové ostrovy po varovaní o bombardovaní Pearl Harbouru. Počas nútenej evakuácie utečenci nemali dovolené vziať si takmer nič so sebou.

Sedemdesiatštyri Aleuťanov zomrelo počas internácie na nedostatok tepla, nevhodnú stravu, nedostatočnú zdravotnú starostlivosť a tuberkulózu. Zvyšok trpezlivo čakal v žalostných podmienkach na povolenie vlády vrátiť sa domov. Medzi marcom a májom 1944 William L. Thompson bol povolaný zo Seattle, aby vrátil obyvateľov ostrovov domov. Ďalší rok prešiel, kým sa vrátili Aleuťania na jar 1945. Obyvatelia z Biorky, Kashegy a Makushina už nikdy neuvideli svoj domov; tieto dediny boli trvalo opustené a ich obyvatelia násilne presídlení do Akutanu a Nikolski.

Hoci im bolo sľúbené, že ich domy a majetok budú chránené, kým budú preč, navrátivší sa Aleuťania nespoznali svoje obydlia. V St. Paul bola väčšina budov vyrabovaná armádou. Domy boli plné snehu a vody, a osobné veci boli vyplienené. V osadách Unalaska a Atka boli domy a hospodárske budovy spálené do tla. Vláda nespochybňovala vandalizmuz, ale až v 50-tych rokoch prezident Roosvelt podpísal celkovo 25 000 USD – asi 500 000 v dnešných dolároch  – z prezidentského fondu pre mimoriadne situácie, aby poskytol kompenzácie 881 Aleuťanom evakuovaných vládou.

Vláde USA trvalo celých 43 rokov, aby oficiálne uznala úsilie Aleuťanov o reštitúcie. V roku 1988 prezident Reagan podpísal zákon o reštitúciách Aleuťanov a Pribilovanov a vydal oficiálne ospravedlnenie. Za tri roky internácie proti ich vôli, tri roky žalostných podmienok s malým prístupom k zdravotnej starostlivosti alebo zamestnaniu – za tucty, ktoré zomreli a za roky rekonštrukcií dedín zničených americkou armádou – Kongres ocenil každého internovaného celkovou sumou 12 000 USD.

Zdroj: https://timeline.com/indigenous-alaskans-japanese-bombs-internment-wwii-cebe47860665

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Zopár slov o autorovi...