Konšpiračné teórie sa šíria dvetisíc rokov, teraz sa len šíria rýchlejšie

Táto časť príručky je, ako už názov napovedá, venovaná konšpiračným teóriám. Je v nej rozhovor s etnologičkou Zuzanou Paczovou, v ktorom je vysvetlený napríklad pôvod obľúbených konšpiračných teórií o slobodomurároch a iluminátoch. O čosi ďalej sama tvrdí, že vo všeobecnosti nemôžeme všetky konšpiračné teórie hodnotiť ako výmysly, lebo existujú aj prípady, kedy sa podozrenia ukázali byť pravdivé. Ako príklad uvádza aféru Watergate v USA začiatkom 70-tych rokov. Zo Slovenska uvádza ako príklad potvrdenej konšpiračnej teórie únos Michala Kováča mladšieho. Na inom mieste v rozhovore tvrdí, že fanúšikov konšpiračných teórií nemožno zovšeobecňovať. Ako sama hovorí:

„Napríklad teóriám o očkovaní môžu veriť ľudia, ktorí majú zlú skúsenosť s vakcínami alebo so zdravotnou starostlivosťou, tých ale už nemusia nevyhnutne zaujímať témy mimozemských civilizácií alebo Kennedyho vraždy. Ďalej môžeme naraziť na ľudí, ktorí sú jednoducho naštvaní na ‚systém‘ a šíria hocičo, čo tento ‚systém‘ spochybňuje. Potom sú tu ľudia, ktorých vyložene fascinuje okultizmus, tajné spolky a cielene si o tom vyhľadávajú informácie.“

Týmito vyjadreniami presstitútov asi nepotešila, keďže oni radi hádžu všetky konšpiračné teórie – aj s ich fanúšikmi – do jedného vreca.

Potom nasleduje ďalšia časť.

Rozprával som na školách o hoaxoch a Kotlebovi

Reportér Vladimír Šnídl sa nám tu zdôveruje so svojimi skúsenosťami so žiakmi rôznych škôl, ktoré navštívil. Trápia ho totiž mladí ľudia voliaci Kotlebu a prechovávajúci „xenofóbne“ pocity. Prvá vtipnejšia časť jeho textu je táto:

„Po prezentácii ma tam oslovil mladík, ktorý sa priznal, že aj on sympatizoval s Kotlebom, ale zistil, že nič užitočné neponúka. Dobrý pocit z rozhovoru ma prešiel vo chvíli, keď som potom na Facebooku videl, že teraz podporuje Slovenské hnutie obrody – ešte väčších radikálov, než je Kotleba.“

Ktovie, či pán Šnídl pozná Rudolfa Vaského, ktorý sa ani netají túžbou umlátiť politikov na smrť roxorovými tyčami. Už z jeho YouTube kanálu musí ísť tretiemu sektoru mráz po chrbte. To, či je Slovenské hnutie obrody ešte radikálnejšie než Kotlebova strana, nechám na posúdenie čitateľom. Na ich stránke sa dočítame, napríklad, že pomáhajú ľuďom v rámci projektu Staráme sa, vďaka ktorému pomáhajú sociálne slabším domácnostiam. Ich vlastnými slovami:

„Okrem finančnej a potravinovej pomoci sa snažíme poskytnúť deťom aj rôzne možnosti aktívneho využitia voľného času. Napr. návštevy historických pamiatok, Medzinárodný deň detí, turistické vychádzky… Obroda národa i spoločnosti musí začať od nás samých. Dobrým a zodpovedným Slovákom nie je človek vyhovárajúci sa na nedostatok možností, ale ten, kto pomáha druhým. Ten, kto je svojím správaním príkladom pre ostatných.“

Keďže ešte nikomu neprispeli sumou 1488 eur, v mainstreamových médiách o nich nie je veľmi počuť. Pomoc obetiam súčasného systému z radov väčšinového bieleho obyvateľstva je zrejme výlučnou záležitosťou „extrémistov“, keďže dnešní eurohodnotoví demokrati a slniečkari si nikdy nič také nedovolili. Ich pomoc je totiž vyhradená len pre menšiny.

Ďalšia perla je už o pár riadkov ďalej:

„Žiaci sa pýtali na čokoľvek. ‚Prečo Denník N šíri liberálnu propagandu? Kto vás za toto platí?‘ boli niektoré z otázok. Hovoril som teda aj o tom, z čoho vlastne žijú slovenské médiá a že aj keď majú množstvo nedostatkov a robia chyby, nemôžu si dovoliť klamať.“

Ak si to nemôžu dovoliť, prečo to robia? Alebo snáď máme protiruskú propagandu plnú hoaxov a klamstiev chápať ako výnimku potvrdzujúcu pravidlo? Myslím si, že nie, lebo protiruská propaganda nie je jedinou, na ktorú v mediálnom mainstreame narazíme.

V texte je rozoberaný Kotleba a rôzne hoaxy týkajúce sa migrantov, raz sa tam spomína aj Kollár. Je tam ale jedna poznámka, citujem, „Pozitívne zistenie číslo dva: keď mladých kotlebovcov zahrniete faktmi, zneistejú. Dokonca by som povedal, že sa boja ozvať.“ A čo sa stane, keď zahrniete faktami presstitútov a slniečkarov? To ukázala stránka Slobodný výber vo svojom článku o tom, ako šokovali jedno slniečko nepríjemnou pravdou o NATO. Inak v tejto časti príručky nie je nič mimoriadne zaujímavé, čo by stálo za zmienku.

Deti neučíme pýtať sa, ale slepo poslúchať

Tak znie názov ďalšej časti. V jej úvode je zaujímavý článok Otakara Horáka o výučbe filozofie u detí na školách. Nasleduje ďalšia časť.

Youtuberi Selassie a Expl0ited bojujú proti hoaxom

V tejto časti sa píše o dvoch slovenských youtuberoch, ktorí majú dosah na desaťtisíce ľudí a ktorí sa rozhodli urobiť niečo v boji proti hoaxom. V texte sa však nachádza aj toto:

„Priblížiť vážnejšie spoločenské témy mladým cez ich obľúbeného youtubera sa vlani pokúsila aj Nadácia otvorenej spoločnosti. Aj tam si vybrali Selassieho, ktorý je tretí najpopulárnejší slovenský youtuber. Zobrali ho do rómskej osady či utečeneckého tábora a potom zorganizovali road show po Slovensku, kde o svojom príbehu rozprávala aj Rómka Irma Horváthová a novinár, pôvodom z Afganistanu, Azim Farhadi.“

Dojímavé. Škoda, že ho Nadácia otvorenej spoločnosti nezobrala do susedstva nejakej rómskej osady, aby tam natočil spolunažívanie s touto menšinou. Na to by ale bolo treba inú nadáciu a výsledné video by bolo zrejme aj tak označené za „extrémistický materiál“. Avšak aj medzi Rómami či Afgancami sa samozrejme nachádzajú normálni ľudia, ktorí chcú viesť normálny život.

Inak v tejto časti nie je nič zaujímavé, takže môžem prejsť ku záverečným slovám.

Veľké zhrnutie a záver

Príručka kritického myslenia Denníka N obsahuje, na moje prekvapenie, aj niekoľko hodnotných informácií, kvôli ktorým sa ju oplatí prečítať. Obsahuje však aj kopu perál, ktoré som nemohol neokomentovať, lebo si nimi presstitúti buď strelili vlastný gól, alebo jednoducho preto, že boli smiešne. Denník N sa pokúsil vtesnať do tejto príručky svoje videnie sveta, lenže práve ono si s kritickým (teda nie čiernobielym) pohľadom na svet protirečí. Prejavom kritického myslenia nie je ignorovanie či bagatelizácia očividných a reálnych problémov spoločnosti, ani strašenie neexistujúcimi hrozbami, ani zamieňanie príčin s následkami. To všetko sú skôr prejavy porúch myslenia a vnímania. A pokiaľ niekto takýmito problémami trpí, je otázne, či je spôsobilý na prácu v mainstreamových médiách.

Táto príručka usvedčila mainstreamové médiá z nedôveryhodnosti. Jednotlivé znaky nedôveryhodného textu totiž síce možno nájsť aj na mnohých „alternatívnych“ stránkach, no vyskytujú sa aj v mienkotvorných médiách, ktoré majú dosah na státisíce ľudí, na rozdiel od alternatívy, ktorá má dosah nanajvýš na pár desiatok tisíc ľudí. Ak sa chce niekto zdokonaliť v kritickom myslení, nemusí sa nevyhnutne spoliehať na príručku Denníka N (dostupnú, ešte raz, tu). Môže využiť príručku zo stránky pouzimerozum.sk a milovníci dlhých textov zasa ocenia 768-stranovú knihu Rozumnosť zo stránky bur.sk.

Denník N sa touto svojou príručkou, ktorá sa tvári veľmi seriózne, možno pokúsil vylepšiť si imidž, lebo čím lepším sa môže médium oháňať, pokiaľ si chce zvýšiť reputáciu, ak nie kritickým myslením a odhaľovaním pravdy (resp. vyvracaním hoaxov)? Iste, aj hoaxy a dezinformácie si presstitúti budú vyberať a budú vyvracať len tie, ktoré im zapadajú do propagandy, čiže všetky hoaxy ruskej propagandy a kotlebovcov, s čím sa aj budú chodiť chváliť žiakom na školách.

Presstitúti chcú, aby ľudia mali na všetko rovnaký názor ako oni sami, nie aby mali vlastný názor. V skutočnosti im nezáleží na diskusii, výmene názorov či kritickom myslení ako takom. Chcú len, aby im verili každé jedno slovo a prijali ich videnie sveta – Rusko je zlé, EÚ a USA dobré, Kiska je dobrý, Kotleba je zlý, patríme na Západ, liberálna demokracia je najlepší systém v dejinách, imigrácia nás obohacuje, nacionalizmus je zlo, islam je náboženstvo mieru, multikulturalizmus funguje, rasy neexistujú, tradičná rodina je prežitok, za problémy EÚ môže Rusko a tak ďalej. Kto si dovolí nesúhlasiť alebo mať iný názor, ten bude onálepkovaný či zosmiešňovaný. Taký človek pre nich nie je skeptik, ale konšpirátor. Skeptikom by bol pre nich vtedy, keby pochyboval o tom, čo sa píše na „dezinformačných“ weboch. Ak však pochybuje o tom, čo sa píše v mainstreamových, tzv. mienkotvorných médiách, považujú ho za konšpirátora.

Oháňanie sa skepticizmom a kritickým myslením, vedeckými výskumami a inými vecami je naozaj veľmi prešpekulovaným spôsobom manipulácie, lebo manipulátor si tak môže naoko zvýšiť vlastnú autoritu a dôveryhodnosť, bez ohľadu na to, koľko klamstiev predtým vyslovil. Tomuto spôsobu manipulácie môžu bežní smrteľníci ľahko padnúť za obeť.

Výskum manipulácie prebieha už desaťročia a boli o nej napísané desiatky kníh. Do slovenčiny a češtiny boli preložené niektoré z nich, napríklad knihy autorov ako Robert Cialdini, Andreas Edmüller, Henrik Fexeus, Dale Carnegie, David Lewis, Allan a Barbara Pease, Rintu Basu či James Borg, aby som spomenul aspoň zopár. Poznatky z oblasti manipulácie si dávno našli cestu nielen do marketingu, ale aj do médií. Tak ako televízna reklama na prací prášok či nové auto, aj mediálna propaganda sa snaží krok po kroku otvoriť ľudskú myseľ sugescii a potom v nej pomocou určitých informácií a obrazov vzbudiť želaný pocit – túžbu, súcit či odpor – ktorý môže byť znovu vyvolaný nielen počas nákupu v obchode, ale napríklad aj v čase volieb. Jedným zo spôsobov obrany proti (mediálnej) manipulácii by mohlo byť vzdelávanie sa o jej metódach, na čo môžu poslúžiť napríklad aj knihy vyššie uvedených autorov.

Ak máte vlastné pripomienky k príručke Denníka N, napíšte ich do komentárov.

Autor: zet, www.protiprudu.org

PS: Ak som svojimi sarkastickými otázkami a komentármi presstitútov urazil, tak sa im neospravedlňujem. Rozhodne nie som jediný, kto si dovolil ich denník „spochybniť“.