Krátko potom, ako sa Angela Merkelová rozhodla v roku 2015 vpustiť do Nemecka viac než milión migrantov, jej ministerský tím začal vysvetľovať motívy jej činov. Hoci na Merkelovej ospravedlnenie bolo vyslovených mnoho rôznych argumentov, v popredí kancelárkinho argumentovania bol obzvlášť jeden. Demografia.

Túto konkrétnu obranu Merkelovej politiky otvorených hraníc najlepšie zhrnul nemecký minister vnútra Thomas de Maiziere. V septembri 2015, kedy zdanlivo nekonečné prúdy migrantov bez odporu vstupovali do Nemecka, vyhlásil, „Potrebujeme ľudí. Potrebujeme mladých ľudí. Potrebujeme imigrantov… Vy všetci to viete, lebo máme primálo detí.“ Či už Maiziere úprimne veril tomu, čo hovorí, alebo len opakoval stranícku líniu, sa nikdy nedozvieme; ale tento názor sa napriek tomu opakoval po celom Nemecku. Hans Kundani, novinár pracujúci pre nemecko-americkú mimovládnu organizáciu, podobne vyhlásil, „Môžete sa na to pozerať tak, že Nemecko sleduje svoj národný záujem v zmysle, že Nemecko má dlhodobý demografický problém.“

Demografický problém, o ktorom sa obidvaja títo muži zmieňujú, nie je mýtus. V roku 2015 bola miera pôrodnosti v Nemecku 1,5 dieťaťa na ženu. To je pod priemerom EÚ a omnoho menej než je „miera náhrady“, teda 2,1. Do roku 2030 je podielu občanov v produktívnom veku v Nemecku predpovedaný pokles zo 61 percent na 54 percent.

Avšak hoci je pravda, že Nemecko vážne čelí problémom s demografiou, je masová imigrácia praktickým riešením tohto problému? Britský spisovateľ Douglas Murray v knihe The Strange Death of Europe (Zvláštna smrť Európy) uvádza neomylný argument proti logike Merkelovej. Murray nenecháva v mysli čitateľa žiadne pochybnosti o tom, že najmocnejšia politická predstaviteľka Európskej únie musí byť buď kriticky nekompetentná, alebo klamárka.

Za prvé, Merkelovej logika ignoruje fakt, tak jasne vysvetlený Murrayom, že samotní migranti starnú; čím vyvolávajú večnú potrebu po stále ďalších migrantoch v priebehu času. Ako migranti vstupujú do Nemecka, zaisťujú tým, že v budúcnosti bude potrebný ešte väčší počet migrantov; a teda proces sa bude opakovať s nepretržite rastúcou mierou imigrácie. Merkelovou zastávaná stratégia nie je z dlhodobého hľadiska udržateľná; bez ohľadu na skutočnosť, že mnohí migranti požadujú počas svojho života od štátu viacej peňazí, než koľkými by mohli prispieť v podobe daní.

Merkelovej názor k demografii tiež ignoruje základnú pravdu v pozadí nízkej miery pôrodnosti v Nemecku. Pri prvom hĺbaní o nízkej miere pôrodnosti vo vlastnej krajine by sa každý kompetentný svetový líder určite pozrel na to, ako odstrániť príčiny problému – namiesto toho, aby okamžite doviezol milión ľudí. Nízka miera pôrodnosti v Západnej Európe nie je príznačná pre kontinent, ktorý sa vyhol myšlienke detí, ale namiesto toho vykresľuje kontinent, na ktorom faktory životného štýlu viedli ženy k rozhodnutiu nemať veľké rodiny. Britský výskum, citovaný Murraym vo svojej knihe, zistil, že len 8 percent žien nechce deti, a len 4 percentá chcú jedno dieťa. Oproti tomu 55 percent chce dve deti; a zvyšok obyvateľstva tri alebo viac. Pre priemernú západoeurópsku ženu sú to životné okolnosti, ako strata príjmu pri narodení dieťaťa, ktoré ich odrádzajú od toho, aby mali toľko detí koľko chcú.

Keď Merkelová čelila v roku 2015 migračnej kríze, určite si bola vedomá tohto názoru vo svojej krajine. Keby mala trochu rozumu, tak by Merkelová vedela, že masová migrácia nie je životaschopným dlhodobým riešením, s ktorým by bolo treba počítať pri nízkej miere pôrodnosti v Nemecku. Keby vyriešila základné problémy, kvôli ktorým majú rodní Nemci menej detí, bola by nekonečne úspešnejšia pri riešení dlhodobého demografického deficitu krajiny. Programy ako štedrá materská dovolenka, hoci ich zavedenie je drahé, by do značnej miery znegovali akúkoľvek zdanlivú „nevyhnutnosť“ masovej imigrácie z tretieho sveta; a vyhlo by sa tak bedákaniu nad nákladmi a hrozbami pre sociálnu súdržnosť, ktoré sa ukazujú ako následok.

Aj keby Merkelová bola natoľko pomýlená, aby považovala masovú imigráciu za riešenie svojich demografických bolestí hlavy, tak to nevysvetľuje, prečo mala pocit, že imigrácia zo Stredného východu a severnej Afriky je nevyhnutná. V roku 2015 bola grécka nezamestnanosť 24,9 percenta a španielska nezamestnanosť 21,1 percenta. Portugalská bola 12,4 percenta a talianska 11,9 percenta. Nezamestnanosť mladých v týchto krajinách bola všeobecne omnoho vyššia a nezamestnanosť v určitých regiónoch, ako južné Taliansko, bola taktiež omnoho väčšia než národný priemer. Ak mala Merkelová úprimný zámer vyriešiť demografický deficit Nemecka imigráciou, omnoho rozumnejšou stratégiou by zaiste bola intenzívna snaha pritiahnuť nezamestnaných v produktívnom veku z regiónu Stredomoria. Presne toto tiež tvrdil Douglas Murray.

Stredomorské krajiny mali a stále majú veľkú nezamestnanú populáciu, ktorú by Nemecko dokázalo pritiahnuť; keby sa o to politickí činitelia v Berlíne úprimne pokúsili. Nemecko a krajiny Stredomoria sú v Európskej únii a taká stratégia by bola zhodná s tou vždy prítomnou mantrou EÚ o „ešte užšej únii“. Stredomorské krajiny by podobne boli potešené, keby videli, že počet ich nezamestnaných klesá; môžeme si len domyslieť, že značné sociálne dávky nepomáhajú ich aj tak ťažko skúšaným financiám.

Toto všetko treba zvážiť ešte pred diskusiou o kultúre. Hoci nie sú identické, nemecká kultúra má viacej spoločného s kultúrou Stredomoria než so štátmi Stredného východu alebo severnej Afriky. Uniknutý dokument nemeckej rozviedky, zverejnený po tom, ako začala masová migrácia, jasne demonštruje kultúrny dopad Merkelovej rozhodnutia na nemeckú spoločnosť. Tvrdí sa v ňom, „Dovážame islamský extrémizmus, arabský antisemitizmus, národné a etnické konflikty iných národov, rovnako ako odlišné chápanie spoločnosti a práva. Nemecké bezpečnostné agentúry si nedokážu poradiť s týmito importovanými bezpečnostnými problémami a následnými reakciami nemeckého obyvateľstva.“ Ani jeden z týchto problémov, ktoré musel niekto v Merkelovej poradnom tíme predvídať, by nebol pravdepodobný, keby migranti prúdiaci v roku 2015 do Nemecka boli grécki a španielski namiesto eritrejských či afganských.

Celkovo, dôkazy a zdôvodnenia Douglasa Murrayho, ktoré boli v tomto článku zopakované a parafrázované, demonštrujú buď veľkú neschopnosť na strane Angely Merkelovej, alebo vykalkulované klamanie zamerané na oklamanie nemeckej verejnosti. Merkelová buď vážne verila, že demografický problém jej krajiny by sa dal vyriešiť masovou migráciou prevažne nekvalifikovaných mladých mužov z tretieho sveta, pričom v takom prípade je skutočne nekompetentná, alebo sa skutočné Merkelovej zdôvodnenie odlišuje od tohto ospravedlnenia, s ktorým sa stotožnila. Ak je tomu tak a primárny dôvod, prečo si Merkelová myslela, že najlepšie bude vpustiť viac než milión neskontrolovaných imigrantov do Nemecka, viac súvisí napríklad so „súcitom“ či diverzitou, potom nemecká kancelárka zámerne oklamala vlastných občanov. Nechám nemeckých voličov rozhodnúť, čo je zlo a čo je pravda.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Oliver Friendship