Rovnako ako cisár nezačal Prvú svetovú vojnu, ani Hitler nezačal Druhú svetovú vojnu. Práve naopak. Hitler robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby sa vyhol vojne s Britániou, Francúzskom a Spojenými štátmi. Aj počas vojny urobil Hitler niekoľko mierových ponúk, ktoré však boli buď odmietnuté alebo ignorované. Británia a Francúzsko vyhlásili vojnu Nemecku, nie naopak. Všetky vojnové aktivity Nemecka na západe, ako invázia do Nórska, invázia do Francúzska, okupácia Nizozemska atď. boli preventívnymi údermi, ktoré boli svojou povahou obranné. Aj invázia do Sovietskeho zväzu bola obrannej povahy. Ani s bombardovaním civilistov nezačalo Nemecko, ale Británia.

Ak si položíme otázku, vďaka čomu získal Hitler a nacisti takú hroznú povesť, odpoveďou bude stále „holokaust“. K holokaustu došlo až po začiatku vojny (ak vôbec) a bol to iba následok vojny. Napriek tomu boli nacisti vykresľovaní ako zlé príšery už dlho pred začiatkom vojny; ale na akom základe? Kým sa nezačala vojna, Židom sa nedialo nič zlého, s výnimkou niektorých obmedzení, a to napriek všetkým falošným obvineniam z brutálnych represií a predpovedí vyhladzovania, ktoré neustále chrlila židovská tlač. Čo sa nakoniec Židom stalo (ak vôbec) malo povahu sebanapĺňajúceho sa proroctva, ktoré mali na svedomí práve tí proroci.

Pre postoj nacistov k Židom existovali legitímne dôvody. Hitler a nacisti videli komunizmus ako existenčnú hrozbu nielen pre Nemecko, ale aj pre západnú civilizáciu. Židov a komunizmus videli ako jednu a tú istú vec. Spájanie komunizmu s judaizmom nebolo neopodstatnené. Predtým, ako bola v Nemecku Hitlerom zakázaná komunistická strana, jej členskú základňu tvorili na 78 % Židia. Nemcom bolo jasné aj to, že práve Židia prevzali moc v Sovietskom zväze počas komunistickej revolúcie, a že Židia zaviedli červený teror. Všetky komunistické revolúcie v Európe, vrátane revolúcie v Nemecku v roku 1918, boli podnecované a vedené Židmi, napr. Béla Kún v Maďarsku, Karl Liebknecht, Róza Luxemburgová, Kurt Eisner a Eugene Levine v Nemecku, či Amadeo Bordiga v Taliansku. Španielska občianska vojna v rokoch 1936-1939 bola v skutočnosti vyvolaná pokusom o prevzatie Španielska komunistami, a ako vo všetkých ostatných prípadoch pod vedením Židov a s podporou Sovietskeho zväzu.

Aby toho nebolo dosť, v roku 1934 – hneď potom, ako sa dostal Hitler a nacisti k moci – vyhlásilo svetové židovstvo „svätú vojnu“ proti Nemecku. Využili všetok svoj vplyv a moc po celom svete pri pokuse o ochromenie nemeckej ekonomiky. Totot sa stalo ešte skôr, ako mohol Hitler a nacisti podniknúť akúkoľvek akciu proti nemeckým Židom. Nasledovala neúprosná a vytrvalá propagandistická kampaň proti Nemecku a nacistom. Židia využili svoj vplyv na vodcov Británie a Spojených štátov, aby podnietili vojnu proti Nemecku. Židia chceli zničiť Nemecko. Nebola to žiadna prázdna hrozba. Židom sa už podarilo zlikvidovať svojho predošlého nepriateľa – cársky režim v Rusku, a úplne ovládli celú krajinu. Nasledovalo Nemecko. Organizovali a financovali komunistickú internacionálu (Kominternu), ktorej jediným cieľom bolo zvrhnutie existujúcich režimov v Európe vrátane Nemecka a nahradiť ich židovskými sovietskymi republikami.

Postoj svetového židovstva voči Nemecka bol priamo vyjadrený v nasledujúcom vyhlásení francúzskeho židovského profesora Alexandra Kulishera, ktoré bolo všeobecne známe. Kulisher napísal v roku 1937:

„Nemecko je nepriateľom judaizmu a musí byť prenasledované so smrteľnou nenávisťou. Cieľom súčasného judaizmu je: nemilosrdná kampaň proti všetkým Nemcom a úplné zničenie národa. Požadujeme úplnú obchodnú blokádu, zastavenie surovinového importu a odplatu každému Nemcovi, žene a dieťaťu.“

Dňa 3. decembra 1942 vydal Chaim Weizmann, prezident Svetového židovského kongresu, v New Yorku toto vyhlásenie: „Nepopierame, ani sa nebojíme priznať, že táto vojna je naša vojna a vedieme ju za oslobodenie židovstva … židovstvo je našim frontom, silnejším, než všetky ostatné fronty dokopy. Nepodporujeme túto vojnu iba našimi financiami, na ktorých je založená celá vojnová produkcia. Neposkytujeme iba plnú moc propagandy, ktorá je morálnou energiou, ktorá udržuje vojnu v chode. Zárukou víťazstva je hlavne oslabenie nepriateľských síl, zničenie týchto síl v ich vlastnej krajine, vlastným odbojom. A my sme trójskym koňom v nepriateľskej pevnosti. Tisíce Židov žijúcich v Európe sú hlavným faktorom porážky nášho nepriateľa. Teda, v skutočnosti je náš front tým najhodnotnejším príspevkom pre víťazstvo.“

Nemalo by teda byť prekvapením, že nacisti nahliadali na Židov ako na nepriateľov Nemecka a na Židov v Nemecku ako na „piatu kolónu“ pripravenú a ochotnú spolupracovať s inými nepriateľmi Nemecka.

Židia v Británii stáli rázne za Churchillovým volaním do vojny proti Nemecku. Židia v Amerike taktiež rozhodne podporovali Roosveltovo odhodlanie vstúpiť do vojny s Nemeckom. Mohol niekto očakávať niečo iné ako to, že sa nacistický režim pokúsi vykonať kroky na izoláciu Židov v Nemecku a ochráni tak nemecký štát? Veľké množstvo z nich skončilo v koncentračných táboroch. Podobne, ako Japonci zo západného pobrežia Spojených štátov po tom, ako začala vojna s Japonskom. Len s tým rozdielom, že Spojené štáty na to mali omnoho menej dôvodov než Nemci.

V marci 1944 obsadil Hitler Maďarsko, aby zabránil maďarskej vláde zmeniť strany a uzavrieť spojenectvo so Sovietskym zväzom. Spoločné nemecké a maďarské armády zahájili obranu Maďarska pred inváziou sovietskej armády, ktorá práve začala. Židovská populácia Maďarska sa otvorene postavila na stranu Sovietskeho zväzu a vytvorila v Maďarsku nebezpečnú „piatu kolónu“. Niet pochybností o tom, že po začatí bojov by urobili všetko pre to, aby sabotovali obranu maďarských a nemeckých jednotiek a tak pomohli sovietom. Boli to zúfalé časy. Zatýkanie Židov a ich deportovanie z Maďarska v roku 1944 nebolo ničím iným, ako sebaobranou zo strany Nemcov a Maďarov. Kam presne boli odoslaní a čo sa s nimi stalo je predmetom debaty medzi zastáncami „oficiálneho“ príbehu o holokauste a zastáncami holokaustových revizionistov. Prví tvrdia, že všetci zahynuli v Osvienčime, tí druhí, že boli presunutí na východ. V každom prípade, ak by im bolo umožnené zostať v Maďarsku, stali by sa pravdepodobne záškodníkmi v boji na život a na smrť so sovietskou armádou a to by bolo nerozumné riešenie.

Keď Hitler krátko po tom, ako sa stal kancelárom, postavil komunistickú stranu mimo zákon, pozatýkal ich a uväznil v Dachau, ukázalo sa, že väčšina z komunistov boli Židia. Títo komunisti sa zapájali do revolučných aktivít a snažili sa podkopať nemecký štát. Z pohľadu nacistov dávalo ich zatýkanie a väznenie dobrý zmysel. Židia po celom svete však hystericky vykrikovali, že sa jedná o neoprávnenú a nevyprovokovanú „perzekúciu“ nevinných Židov len za to, že boli Židia.

Od začiatku roka 1933 židovská propaganda tvrdila, že Nemci majú v úmysle „vyhladiť“ Židov a pokračovali v týchto nepodložených, ale hysterických tvrdeniach až do začiatku vojny. Po skončení vojny propaganda začala tvrdiť, že Židia boli skutočne vyhladzovaní, hoci neexistoval spôsob, ako to potvrdiť. S týmto tvrdením začal židovský minister financií Henry Morganthau Jr. so svojím asistentom Harry Dexterom Whiteom (Židom a komunistom). Taktiež to tvrdil Bernard Baruch, židovský poradca Roosevelta. Tieto klebety o vyhladení všetkých Židov v Európe sa začali počas vojny nekontrolovateľne šíriť vďaka židovskej propagande, aj keď naše vlastné ministerstvo zahraničia sa týmto správam smialo. Ako už bolo opísané v predchádzajúcej kapitole, predpovede o „vyhladzovaní“ sú už po stáročia súčasťou židovskej kultúry. Napriek tomu po skončení vojny tí istí židovskí propagandisti tvrdili, že všetky tie ich super ohnivé bombastické špekulácie sa udiali práve tak, ako po celý čas špekulovali. Pri absencii akýchkoľvek forenzných dôkazov, ktoré by tieto tvrdenia podporili, prišli na rad tisíce židovských „očitých svedkov“, ktorí popisovali mnoho spôsobov, ktorými nacisti vyhladzovali Židov, vrátane usmrcovania horúcou parou, hromadného vraždenia elektrinou, či vhadzovania do ohnivých jám a samozrejme – plynových komôr.

Od konca vojny urobili revizionisti holokaustu veľmi dobrú prácu. Niet pochýb o tom, že v Nemecku a po celej Európe boli Židia zatýkaní a deportovaní do koncentračných táborov, mnohí do „prestupných“ táborov, a mnohí Židia zostali v Nemecku bez následkov počas celej vojny. Niet pochýb o tom, že zatknutí Židia boli využívaní na nútené práce v pracovných táboroch v krutých podmienkach, ktoré boli rovnako kruté nielen pre Židov, ale aj pre všetkých ostatných zadržaných. Niet pochýb o tom, že mnoho Židov počas vojny zahynulo, aj keď ich počet sa určite neblíži k šiestim miliónom, ako sa tvrdí. Neexistuje však žiaden priamy dôkaz, že Nemecko plánovalo vyhubiť všetkých európskych Židov.

Nemecko urobilo niekoľko pokusov o mierové rokovania ako pred vojnou, tak aj počas nej. Zakaždým boli tieto návrhy na rokovania odmietnuté. Už v roku 1944 nadviazal Heinrich Himmler spojenie s Alanom Dullesom (z OSS, predchodca CIA) cez Švajčiarsko, aby sa pokúsil dojednať mierové ukončenie vojny. Samotný Dulles bol za mierovú dohodu, ale Roosevelt a Churchill stáli tvrdošijne na požiadavke bezpodmienečnej kapitulácie.

Nemecko, ktoré vojnu nechcelo, bolo v pasci a odsúdené na zničenie. Nič s tým nemohlo robiť, iba proti tomu bojovať. Veľká časť obetí vojny a vojnovej deštrukcie ide na vrub neľudskej požiadavke spojencov na bezpodmienečnú kapituláciu, na ktorú priamo nadväzoval genocídny Morgenthauov plán ihneď po bezpodmienečnej kapitulácii. Požiadavka bezpodmienečnej kapitulácie sa môže zdať ako hlúpa a kontraproduktívna politika, kým si neuvedomíme, že všetka tá smrť a ničenie, ku ktorému došlo v Nemecku, bolo presne to, čo chcel Roosvelt s Churchillom. Nechceli mier s Nemeckom. Chceli Nemecko zničiť. To je to, čo chcelo aj medzinárodné židovstvo.

Odhaduje sa, že počas vojny zomrelo viac ako 8 miliónov Nemcov. Ale po skončení vojny zahynulo ďalších 13 miliónov následkom deportácií, masových vrážd, brutálneho zaobchádzania, zimy a hladu. To by celkovo bolo 20 miliónov nemeckých obetí vojny. Počas vojny zahynulo na strane Spojených štátov odhadom 413 000 osôb, na strane Veľkej Británie asi 450 000 osôb. Tvrdenie, že v rukách nacistov zahynulo 6 miliónov Židov je zjavne absurdné. Skutočnou obeťou vojny bolo jednoznačne Nemecko.

Znásilňovanie a masakrovanie

Keď začali nemecké armády ustupovať do Ríše, Spojenci sa začali dopúšťať voči nim nevýslovných zverstiev bez ohľadu na obete. Všetky civilizované pravidlá prestali platiť proti vraždeniu Nemcov, či už vojakov alebo civilistov.

Douglas Bazata v knihe „Target Patton“ popisuje svoju prácu a prácu ďaľších „snajprov“ pre OSS (predchodcu CIA). Spolu s ďalšími ostreľovačmi bol vyslaný postupovať za nemeckou armádou pri ústupe z Francúzska do Nemecka a zabíjať oneskorencov, ktorí mali obrazne ruky nad hlavou – nemeckých vojakov, ktorí kvôli zraneniu alebo vyčerpaniu už nevládali ustupovať. Strieľali ich s ostreľovačskými puškami z veľkej diaľky, keď sa pomaly snažili dostať späť do Nemecka.

Zväzy bombardérov o tisícoch lietadiel pokračovali v ničení nemeckých miest až do konca vojny. Počas posledných mesiacov vojny bolo vyčlenených 1800 britských a amerických stíhačov s rozkazmi zničiť dopravný systém celého Nemecka. Každý deň, po celý deň, bola obloha zaplnená stíhačmi križujúcimi nad Nemeckom a ostreľujúcimi všetko čo sa hýbalo. Obzvlášť sa zameriavali na vlaky. Najprv sa snažili zasiahnuť lokomotívu tak, aby vybuchla, potom sa stočili dozadu a ostreľovali vozne vrátane osobných vozňov preplnených utečencami. Ostreľovali vozidlá na cestách, ľudí na bicykloch, alebo ľudí iba idúcich po ceste. Ostreľovali farmárov orajúcich polia a zabíjali dobytok. Strieľali do okien domov. Strieľali po civilistoch na uliciach. Obzvlášť sa zameriavali na kolóny utečencov utekajúcich pred postupujúcimi armádami. Vraždenie Nemcov sa stalo športom. Z Nemecka sa stali jatky, kde bolo legitímnym cieľom všetko, čo sa hýbalo. Vďaka tomuto ostreľovaniu nedokázali Nemci zásobovať potravinami svojich obyvateľov. Nedokázali kŕmiť väzňov v koncentračných táboroch. To vysvetľuje hromady vychudnutých mŕtvol, ktoré tak šokovali americké a britské armády, ktoré ich našli po príchode do Nemecka. Medzi oslabenými väzňami kruto šarapatili epidémie týfu.

Ale najhorší boli červenoarmejci. Keď vstúpili do východného Pruska, masovo znásilňovali nemecké ženy a vraždili Nemcov. Celé východné Prusko sa vydalo na cesty, utekalo pred postupujúcimi Rusmi a snažilo sa dostať do centra Nemecka.

„Katastrofa, ktorá postihla túto oblasť pri postupe sovietskych síl nemá obdoby v dejinách modernej Európy. Podľa existujúcich dôkazov existovali celé oblasti, v ktorých sotva ostal nažive muž, žena či dieťa po prechode prvosledových sovietskych síl.“ George F. Kennan, Memoirs, 1967

Keď koncom vojny vstúpili sovietske armády do Nemecka, židovský minister sovietskej propagandy Iľja Erenburg nechal vytlačiť milióny letákov, ktoré zhadzoval na sovietske jednotky a nabádal ich, čo majú robiť po vstupe do Nemecka: „Zabíjajte Nemcov, kdekoľvek ich nájdete! Každý Nemec je náš smrteľný nepriateľ. Nemajte zľutovania so ženami, deťmi, alebo starcami! Zabite každého Nemca – vymažte ich zo sveta!“

Obr 22.1: Stalinov židovský minister propagandy Iľja Erenburg vyzýval sovietskych vojakov na znásilňovanie nemeckých žien a vraždenie žien a detí

V inom letáku Erenburg podnecoval ruských vojakov: „Zabíjajte, zabíjajte statoční vojaci Červenej armády, zabíjajte. V Nemcoch nie je nič nevinného. Počúvajte rozkazy súdruha Stalina a zadupajte fašistické beštie do ich dier. Silou zlomte rasovú aroganciu nemeckých žien. Vezmite si ich ako svoju právoplatnú korisť. Zabíjajte, statoční vojaci Červenej armády, zabíjajte!“

A v ďalšom letáku: „Nemci nie sú ľudské bytosti. Odteraz pre nás znamená slovo Nemec najstrašnejšiu kliatbu. Odteraz bude slovo Nemec spúšťať vašu pušku. Už nebudeme viac rozprávať. Nebudeme sa vzrušovať. Budeme zabíjať. Ak ste počas dňa nezabili aspoň jedného Nemca, premárnili ste deň… Ak nemôžete zabiť Nemca guľkou, zabite ho bodákom. Ak je na tvojom úseku frontu pokoj, ak čakáš na útok, zabi Nemca ešte predtým. Ak necháte Nemca nažive, Nemec obesí Rusa a znásilní ruskú ženu. Keď zabijete jedného Nemca, zabite aj ďalšieho – nie je pre nás nič radostnejšieho, ako kopy nemeckých mŕtvol. Nepočítajte dni, nepočítajte kilometre. Počítajte iba Nemcov, ktorých ste zabili. Zabíjajte Nemcov – to je modlitba vašej starej mamy. Zabíjajte Nemcov – to je to, čo od vás chcú vaše deti. Zabíjajte Nemcov – to je krik vašej ruskej zeme. Nepochybujte. Neváhajte. Zabíjajte.“

Takéto letáky boli takmer každý deň zhadzované na ruské armády. Následkom tejto podoby pokrivenej rasovej nenávisti nie je divu, že Červená armáda páchala také strašné zverstvá.

„… podľa očitých svedkov toto drancovanie, plienenie, znásilňovanie, masové vraždenie a ľudské utrpenie patrí k jednej z najstrašnejších kapitol ľudských dejín.“ Senátor Eastland, 4. december, Kongresový záznam.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti