Rázna politická aktivizácia nedospelej mládeže počas tohto mesiaca v oboch následníckych štátoch Československa vyvolala polemiku o tom, do akej miery ju možno pokladať za spontánnu, prirodzenú a nemanipulovanú. Otázky tohto druhu si kládli najmä rodičia maloletých žiakov základných škôl a neplnoletých stredoškolákov v Českej republike, kde prebehol 15. marca výstražný študentský štrajk. Dostal názov Výjdi ven.

„Nemá být jednorázovou akcí“

Česká tlačová kancelária ČTK ho stručne chrakterizovala takto: „Studenti ze zhruba 300 vysokých a středních škol po celé zemi se dnes v poledne připojili k půlhodinové výstražné stávce na obranu společenských a ústavních hodnot. Před školami a na protestních demonstracích v Praze, Brně, Ostravě, Plzni, Českých Budějovicích, Olomouci, Hradci Králové a dalších větších městech se sešly celkem tisíce mladých lidí. V projevech, na transparentech i prostřednictvím sociálních sítí studenti kritizovali přístup vrcholných politiků k ústavě či vůči médiím, zejména ze strany prezidenta Miloše Zemana a premiéra v demisi Andreje Babiše (ANO).„

Bol to skúšobný balónik na na otestovanie spoločenskej atmosféry z hľadiska prijateľnosti takýchto akcií ako nátlakových nástrojov na politickú reprezentáciu štátu. Overovali aj odozvu rodičov a tí globalistických sociálnych inžinierov príliš nepotešili. Šomrali, pretože ich znepokojovalo odcudzenie detí a predovšetkým riziko majdanizácie spočiatku tichých, disciplinovaných a nenásilných pouličných akcií. Tí rozhľadenejší okamžite poukazovali na paralely s prípravou tzv. farebných revolúcií v bývalých sovietskych republikách alebo v arabskom svete.

O pokoj na duši ich oberala aj táto jednovetová zmienka ČTK: „Dnešní protest nemá být jednorázovou akcí, ale dlouhodobou snahou studentů usilovat o lepší politickou kulturu v zemi.“ Ak sa protivládne demonštrácie detí a mládeže začnú opakovať, čo býva zvykom na úvod všetkých farebných revolúcií, budú sa stupňovať aj požiadavky a vyostrovať ich tón pri ich predkladaní. Zhustne napätie a poriadkové sily budú musieť byť nahradené na uliciach a námestiach bezpečnostnými policajnými útvarmi so zálohami, s výbavou a technikou na udržanie poriadku i za cenu použitia násilia.

Pubertálna mládež ako nástroj

Študentské protesty vysokoškolákov nie sú pre európske krajiny ničím novým. Vťahovanie stredoškolskej mládeže a dokonca žiakov základných škôl do pouličných politických akcií, na aké vedomostne, hodnotovo, mentálne a emocionálne nedozreli, je ale pre stredoeurópsky priestor 21. storočia nóvum. Najmä keď vidno, že nie je výsledkom domáceho kultúrno-civilizačného vývoja, ale produktom politickej manipulácie aktivistických skupín a hnutí, ktoré globálne koordinujú svoju činnosť.

Na ilustráciu spomeňme zaoceánsku veľmoc, kde prebiehali v sobotu 25. marca masové protestné pochody s názvom March for Our Lives (Pochod za naše životy). Konali sa vo vyše osemsto mestách USA. Bola to náročná, určite nie lacná, ani nie amatérska, či improvizovaná kampaň s globálnym rozsahom. Oficiálne na znak spolupatričnosti s Američanmi (vraj) ohrozovanými strelnými zbraňami svojich spoluobčanov. Spolunáležite sa pochodovalo a rečnilo vo veľkomestách Ázie, Európy, Oceánie a Južnej Ameriky. Kampaň March for Our Lives má vlastnú webovú stránku www.MarchForOurLives.com a na anglickojazyčnej Wikipédii jej evidujú 317 referenčných zdrojov.

Bola to operácia celosvetovo synchronizovaných pouličných demonštrácií na podporu požiadaviek aktivistov – pôvodne stredoškolákov z Parklandu na Floride – za sprísnenie predpisov o predaji a vlastníctve zbraní v USA. V polovici minulého mesiaca tam 19-ročný strelec zavraždil sedemnásť spolužiakov a učiteľov.

Tento masaker v areáli školy bol jeden z mnohých za ostatné roky. Každý z nich stupňoval mediálno-spoločenskú ofenzívu za výrazné obmedzenie ústavného práva Američanov na kúpu a držbu zbraní. Už roky sa do nej zapájajú televízne stanice hlavného prúdu, akademici, rodičovské združenia, mimovládne organizácie, umelci, celebrity z bulváru a politici, vrátane neúspešnej uchádzačky o prezidentský post Hillary Clintonovej. Porazil ju Donald Trump, ktorý pociťuje od prvého dňa v úrade zdrvujúcu moc profesionálne organizovaných a riadených rozhnevaných slniečkárskych hnutí na vlastnej koži. Do vedenia politicko-spoločenskej kampane proti nemu nasadili poprvýkrát vo veľkom nedospelú mládež.

Stredoškolákov preto, že sú nedostatočne rozhľadení a ľahšie manipulovateľní ako vysokoškoláci. Bežná populácia v dospelom veku je voči propagovaniu a vnucovaniu pseudohodnôt, čo sa priečia tradíciám, zdravému rozumu, logike a vkusu, odolnejšia a imúnnejšia ako pubertálny dorast.

Teenageri sú jedinou vekovou skupinou, ktorú môže súčasná novodobá totalita nasadzovať na obranu proti čoraz vzdorujúcejšiemu majoritnému obyvateľstvu v postdemokratickej fáze západnej civilizácie. Demokracia prináša globalistickým mocipánom masovú nevôľu na oboch brehoch Atlantiku. Takýto populizmus je pre nich nežiadúci a potrebujú ho potlačiť, alebo aspoň neutralizovať a prehlušiť. Hoci aj pubertálnymi vekovými kategóriami so stádovitým správaním vycvičeným na počúvanie pípania Twitteru a nabádanie „kamošov“ zo sociálnych sietí.

Prvou krajinou v EÚ, kde znížili vekovú hranicu pre účasť na celoštátnych voľbách, bolo vlani na jeseň nebezpečne euroskeptické Rakúsko. Druhou, s dosahom aj na voľby do Európskeho parlamentu 2019, sa stala 5. marca Malta, zaplavená nezvanými afro-ázijskými migrantmi.

Nič nového pod slnkom

Celá takáto súčasná juvenilizácia politického rozhodovania nie je ničím novým. Rozvášnené a vhodne indoktrinované deti boli v uplynulých desaťročiach využívané viacerými totalitnými režimami. Slúžili svojim manipulátorom ako jeden z nástrojov na získanie, rozšírenie, alebo udržanie moci. Novodobých detských nespokojencov na uliciach amerických a európskych miest možno do istej miery porovnať s vyčíňaním Červených gárd v Číne.

Namiesto záveru pripájam ako odstrašujúce memento popis ich pôsobenia z Wikipédie:

„Rudé gardy byly založeny v květnu 1966 na pekingské střední škole Qīnghuá Dàxué Fùshŭ Zhōngxué. Organizátorkou Rudých gard byla profesorka Pekingské univerzity Nie Yuanzi. Gardy se šířily po celé zemi, kritizovaly vedení škol za konzervativní názory a dožadovaly se většího vlivu mladých na řízení společnosti, k agitaci využívaly velké ručně psané plakáty zvané dazibao. V srpnu 1966 podpořil Rudé gardy Mao Ce-tung, pro kterého byly masy oddaných mladých lidí ideálním nástrojem v boji proti jeho mocenským konkurentům. Vyhlásil proto heslo „Palte na štáby!“ a oznámil, že jen nezkažení mladí lidé mohou úspěšně bojovat proti čtyřem přežitkům – starému myšlení, staré kultuře, starým obyčejům a starým návykům. Po tomto požehnání z nejvyšších míst začaly oddíly zfanatizované mládeže v zelených uniformách s rudými páskami na rukávech terorizovat obyvatelstvo a ničit kulturní památky. Gardisté, mezi nimiž byly i desetileté děti, obviňovali své učitele, vlastní rodiče i vysoké funkcionáře z „kontrarevolučních názorů“, oběti byly ponižovány, mučeny a mnohdy i bez soudu zabíjeny. Počet gardistů údajně přesáhl jedenáct milionů.

V důsledku počínání Rudých gard zavládl v zemi chaos. Jednotlivé frakce gardistů bojovaly mezi sebou navzájem a mnohdy se obracely i proti armádě. Proto byl v únoru 1967 zahájen projekt posílání nejhorlivějších gardistů na venkov: oficiálně aby šířili revoluční myšlenky mezi rolnictvem, ve skutečnosti proto, aby se jich Mao zbavil. Vliv Rudých gard postupně slábl, od září 1967 byli zatýkáni a popravováni gardisté, kteří odmítali ukončit svoji činnost. V červenci 1968 byly Rudé gardy definitivně rozpuštěny.“

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.

Zopár slov o autorovi...