„Po tri týždne prebiehala vojna na území Nemecka a všetci sme veľmi dobre vedeli, že ak narazíme na nemeckú ženu alebo dievča, bude znásilnená a potom zastrelená. Bola to takmer bojová povinnosť.“ Alexander Solženicyn ako vojak Červenej armády v hodnosti kapitána.

Nasledovný hororový príbeh bol uvedený v knihe Hansa Koppa „In Their Terror AH Were Alike“ z roku 1995. Tento príbeh vyrozprávala nemecko-brazílska občianka Leonora Greierová, vlastným menom Cavoa, narodená 22. októbra 1925 v brazílskom Sao Paulo. Leonora imigrovala do Nemecka pred vojnou a pracovala v Ženskej pracovnej službe ako pisárka v tábore pri meste Vilmsee v Neustettin, keď tade prechádzala sovietska armáda. Napísala:

„Ráno 16. februára 1945 obsadila ruská divízia ríšsky tábor Pracovnej služby vo Vilmsee v Neustettin. Komisár, ktorý hovoril dobre po nemecky, ma informoval, že tábor bol zrušený a keďže sme uniformovanou jednotkou budeme okamžite transportovaní do zberného tábora.

Keďže Brazília patrila k národom, ktoré mali uzavretú priateľskú zmluvu so Spojencami, komisár mi zveril velenie nad transportom do Neustettin, kde sa nachádzala zlieváreň železa. Bolo nás asi 500 dievčat z ríšskej Ženskej pracovnej služby.

Komisár bol k nám veľmi zdvorilý a pridelil nám ubytovanie v barákoch pre zahraničných robotníkov. Ale pridelený priestor bol veľmi malý a tak som sa išla o tom porozprávať s komisárom.

Povedal, že je to len dočasné usporiadanie a ponúkol mi, že môžem prísť do kancelárie pisárok, ak by ubytovňa bola príliš preplnená, čo som s radosťou prijala. Okamžite ma varoval, aby som sa vyhýbala akémukoľvek ďalšiemu kontaktu s ostatnými, pretože boli členmi ilegálnej armády. Moje protesty, že to nie je pravda, boli ihneď umlčané s poznámkou, že ak sa ich budem zastávať, budem zastrelená.

Zrazu som začula hlasný krik a vzápätí dvaja červenoarmejci priviedli päť dievčat. Komisár im prikázal, aby sa vyzliekli. Keď to z hanby odmietli, prikázal mi, aby som ich vyzliekla a aby sme ho nasledovali.

Prešli sme cez dvor do kuchyne, ktorá bola úplne prázdna okrem niekoľkých stolov pri okne. Bola hrozná zima a úbohé dievčatá sa klepali zimou. Vo veľkej vydláždenej miestnosti na nás čakalo niekoľko Rusov, ktorí si medzi sebou vymieňali poznámky. Pravdepodobne museli byť veľmi obscénne, pretože každá vyvolala salvy smiechu.

Komisár mi povedal, aby som sa pozerala a učila, ako sa mení panská rasa na ufňukané kúsky nešťastia. Vošli dvaja Poliaci oblečení iba v nohaviciach. Dievčatá začali kričať hneď ako ich zbadali. Rýchlo chytili jedno dievča a prehli ho chrbtom cez okraj stola až kým jej nepovolili kĺby. Takmer som od hrôzy zomrela, keď jeden z nich vytiahol nôž a pred očami ostatných dievčat jej odrezal pravý prsník. Chvíľu počkal a potom jej odrezal aj druhý.

Nikdy som nepočula nikoho kričať tak zúfalo ako tú dievčinu. Svoju mäsiarčinu Poliak zavŕšil niekoľkými bodnutiami nožom do brucha dievčiny za potlesku Rusov.

Ďalšie dievča kričalo o milosť, ale zbytočne. Zdalo sa, že príšerné mučenie sa dialo obzvlášť pomaly, pretože bola veľmi pekná. Posledné tri sa zrútili, volali svoje mamy a prosili o rýchlu smrť, ale čakal ich rovnaký osud.

Posledná z nich bola takmer ešte dieťa, s nevyvinutými prsníkmi. Doslova jej otrhali mäso z rebier, až kým sa neobjavili biele kosti.

Priviedli ďalších päť dievčat. Tentoraz boli starostlivo vybraté. Všetky boli dobre vyvinuté a pekné. Keď uvideli telá svojich predchodkýň, začali plakať a kričať. Zúfalo sa snažili brániť, ale nepomohlo im to a Poliaci boli ešte krutejší.

Telo jednej z nich zaživa pozdĺžne rozrezali a do rany naliali plechovku strojného oleja, ktorý sa pokúšali zapáliť. Ďalšie dievča strelil jeden z Rusov do genitálií ešte predtým, ako jej odrezali prsia.

Ozval sa divý rev, keď niekto objavil v bedničke na náradie pílku. Túto použili na rezanie prsníkov ďalších dievčat, čo spôsobilo, že zanedlho bola podlaha zaplavená krvou. Rusov zachvátil krvavý ošiaľ.

Stále privádzali ďalšie a ďalšie dievčatá. Tieto hrozné činy vidím ako cez červený opar. Znova a znova počujem hrozný krik pri rezaní pŕs a hlasné stenanie pri mrzačení genitálií.

Podlomili sa mi kolená a musela som si sadnúť. Komisár sa postaral, aby som všetko videla. Keď som sa odvrátila, dokonca prikázal zastaviť mučenie.

Jedno dievča nebolo kompletne vyzlečené, bola o trochu staršia než ostatné, ktorým bolo okolo 17 rokov. Poliali jej podprsenku bezínom a zapálili ju. Keď kričala, strčili jej do vagíny oceľovú tyč až kým nevyšla cez pupok.

Na nádvorí boli ubité na smrť celé skupiny dievčat. Najkrajšie z nich boli vybraté pre mučenie. Vzduch bol plný kriku stoviek dievčat. Ale v porovnaní s tým, čo sa dialo dnu, bola smrť na dvore takmer humánna.

Najhroznejšie bolo, že ani jedno z mrzačených dievčat neomdlelo. Každé z nich trpelo pri plnom vedomí. Pri týraní sa chovali rovnako: prosili o zľutovanie, kričali vysokým hlasom, keď im boli rezané prsia, a stonali, keď im boli poškodené genitálie.

Masaker bol niekoľkokrát prerušený, aby sa zmyla krv z podlahy a odniesli telá. Ten večer som podľahla vážnemu prípadu nervovej horúčky. Od tej chvíle si nepamätám nič, až kým som sa neocitla v poľnej nemocnici.

Nemeckým jednotkám sa dočasne podarilo znova obsadiť Neustettin a oslobodili nás. Ako som sa neskôr dozvedela, počas prvých troch dní ruskej okupácie bolo zavraždených približne 2 000 dievčat z RAD, BDM a iných táborov v okolí.“

(podpísaná) pani Leonora Geier, vlastným menom Cavoa

Obr 22.2: Masaker civilistov v Nemmersdorfe

Toto je iba jedno svedectvo z množstva podobných. Štvanie Iľju Erenburga ku znásilňovaniu a vraždám vyústilo do takej hrôzy, akú ešte Európa nikdy nezažila. Nemeckí civilisti, najmä ženy a dievčatá, boli považovaní za dobytok určený k porážke. Nasledujúce svedectvo o tom, čo sa dialo vo východnom Prusku po príchode Rusov, podal nemecký vojak, ktorý sa zúčastnil protiútoku nemeckých síl pri snahe zatlačiť Rusov a ochrániť civilné obyvateľstvo:

„Bol som pancierový granátnik vycvičený na najmodernejšom nemeckom tanku Panter. Zvyšky tankových posádok sa sústreďovali v Cottbuse a pripravovali na akciu.

V polovici januára sme sa presunuli do Frankfurtu nad Odrou a boli sme ubytovaní v budove školy. Jedného rána sme nafasovali pechotné zbrane, pancierové päste a samopaly.

Nasledujúci deň sme dostali príkaz pochodovať na Neustettin. Takmer sto kilometrov nás viezli nákladné autá, ďalších 150 km sme prekonali zrýchleným pochodom.

V lese západne od mesta Neustettin nás čakalo niekoľko tankov. Po pochode trvajúcom dva dni a noci sa do lesa tesne pred úsvitom dostalo desať posádok.

Dva tanky boli okamžite uvedené do pohotovosti a strážili cestu, kým si ostatné posádky po ťažkom pochode oddýchli. Do poludnia boli všetky tanky, ktorých bolo okolo 20, pripravené na akciu.

Naše rozkazy boli vytvoriť frontovú líniu a znovu obsadiť mestá a dediny, ktoré boli v rukách Rusov. Zaútočil som s oddielom troch tankov na predmestie s vlakovou stanicou. Po tom, ako sme zničili niekoľko protitankových diel, sa Rusi vzdali.

Čoraz viac ich vychádzalo z domov. Okolo 200 zajatcov sme sústredili na stanici, ktorá bola preplnená. Potom sa stalo niečo neočakávané.

Niekoľko nemeckých žien dobehlo k Rusom a začalo ich bodať nožmi a vidličkami. Našou povinnosťou bolo chrániť väzňov a nemohli sme to dovoliť. Ale ženy sme nedokázali zastaviť, až kým som nevypálil dávku z automatu do vzduchu. Ženy sa stiahli a začali nás preklínať za to, že chránime tie zvieratá. Vyzvali nás, aby sme išli do domov a pozreli sa na to, čo tam (Rusi) robili.

Niekoľko z nás sa išlo pozrieť a to, čo sme uvideli, nás úplne zničilo. Nikdy sme nič podobného nevideli, bolo to neuveriteľne obludné! V miestnostiach ležali mŕtvoly nahých žien. Do brucha mali vyrezané svastiky, z mnohých trčali črevá. Prsia mali odrezané, tváre mali rozbité na kašu.

Ďalšie boli priviazané k nábytku za ruky a nohy a umučené. Z vagíny jednej trčala násada na zmeták, z inej metla, atď. V tej dobe som bol mladý muž vo veku 24 rokov. Ten pohľad ma šokoval, nedokázal som pochopiť, čo vidím.

Potom ženy povedali svoje príbehy: matky sa museli prizerať, ako ich dcéry, niektoré vo veku iba 12 rokov, znásilnilo aj 20 mužov; dcéry sa zasa museli pozerať, ako boli znásilňované ich matky, dokonca aj babičky.

Ženy, ktoré sa pokúsili brániť, boli brutálne umučené na smrť. Žiadne milosrdenstvo. Mnoho žien nebolo miestnych; prišli z iných miest na úteku pred Rusmi.

Tiež nám povedali o osude dievčat z RAD, ktorých ubytovne obsadili Rusi. Keď Rusi začali jatky mladých dievčat, niekoľkým z nich sa podarilo schovať pod baráky. V noci sa im podarilo utiecť a povedali nám, čo videli. Boli tam tri z nich…

Ženy, ktoré sa nám podarilo oslobodiť, boli v stave ktorý nedokážem opísať. Boli vyhorené, ich výraz bol zmätený, prázdne pohľady v tvárach. Niektoré nekomunikovali, iba chodili sem a tam a opakovali tie isté vety stále dookola.

Keď sme videli následky tejto beštiálnej krutosti, boli sme veľmi rozrušení a odhodlaní bojovať. Vedeli sme, že vojna je prehraná, ale bolo našim záväzkom a svätou povinnosťou bojovať až do poslednej guľky…“

Táto beštialita bola priamym dôsledkom práce Stalinovho židovského propagandistu Iľju Erenburga, ktorý priviedol ruskú armádu do ošiaľu mučenia, vraždenia, znásilňovania a ničenia na území Nemecka. Kdekoľvek žili Nemci, podobné zverstvá sa stali bežnými.

Keď sa Nemci stiahli z Československa, začalo dochádzať k hrozivým zverstvám. „Mnoho Nemcov bolo zavesených za nohy z veľkých reklamných pútačov na Václavskom námestí [Praha]. Keď sa blížil veľký humanista [Edvard Beneš, bývalý prezident ČSR] ich telá nasiaknuté benzínom boli zapálené a zmenené na živé pochodne.“ Louis Marschalko

„Ženy a deti boli zhadzované z mostov do rieky. Nemci boli strieľaní na uliciach. Odhaduje sa, že bolo zabitých 2 – 3 000 ľudí.“ F.A Voigt, berlínsky korešpondent, Manchester Guardian

Tí Nemci, ktorým sa podarilo uniknúť vraždeniu, boli donútení zanechať všetok svoj majetok a opustiť krajinu, v ktorej ich predkovia žili tisíc rokov. „Oficiálny český register názvov dedín odhaľuje, že takmer 500 (nemeckých) dedín sa už v registri nezobrazuje, pretože doslova zmizli z krajiny.“ Mníchovský spravodaj, 1965

„Keď do nemeckého mesta Stuttgart vstúpili francúzske koloniálne (černošské) jednotky pod velením generála Eisenhowera, ‚zahnali nemecké ženy do metra a asi 2 000 znásilnili.‘ Dokonca aj reportér PM ‚neochotne potvrdil tento príbeh v hlavných detailoch.'“ Peace Action, júl 1945

Po kapitulácii Nemecka 8. mája 1945 začala krvavá žatva. Pätnásť miliónov Nemcov bolo donútených opustiť svoje domovy vo východnej Európe, vrátane nemeckého východného Pruska, častí Poľska, Československa, Juhoslávie, Maďarska a Rumunska. Tri milióny zahynuli na ceste do Nemecka následkom brutálnych útokov, masových vrážd, hromadného znásilňovania, hladovania a zimy.

„Bože, ako nenávidím Nemcov …“ napísal generál Eisenhower v septembri 1944 v liste svojej manželke a opakovane vyjadril tieto svoje pocity aj pred inými a nielen o nemeckej armáde, ale o všetkých Nemcoch. Päť a pol milióna nemeckých vojakov bolo za Eisenhowera zajatých Američanmi. Mesiac pred koncom vojny vydal Eisenhower špeciálne príkazy týkajúce sa zaobchádzania s nemeckými väzňami. V jeho rozkazoch bolo výslovne uvedené: „Priestory väzenia nesmú poskytovať žiaden úkryt alebo iný komfort.“ Nemeckí vojenskí zajatci boli umiestnení za obrovskými plotmi z ostnatého drátu na otvorených priestoroch popri rieke Rýn bez akýchkoľvek prístreškov. Taktiež nariadil, aby počas šiestich dní potom, ako boli zajatci nahnaní do táborov, nedostávali žiadne jedlo ani vodu a potom iba minimálne dávky, aj keď Američania mali k dispozícii obrovské zásoby jedla. Väzni spali na zemi v daždi aj snehu a nemali žiadnu zdravotnú starostlivosť. Odhaduje sa, že v americkom zajatí do roka zomrelo 1,7 milióna väzňov na hlad, gangrénu, omrzliny a zlé zaobchádzanie.

Židovská pomsta

Keď bolo Nemecko porazené a boje v Európe skončili, Židia prúdili v tisícoch do Nemecka aby sa pomstili a získali svoj podiel na koristi. Okamžite začala čiastočná realizácia Morgenthuovho plánu – židovského plánu na pomstu zničením nemeckej ekonomiky, rozdelením Nemecka na niekoľko menších štátov, zotročenie miliónov Nemcov a vyhladenie až 20 miliónov Nemcov. Napriek tomu, že plán bol zmiernený vďaka niekoľkým rozumným ľuďom, väčšina z neho bola implementovaná ako Smernica pre spojeneckých náčelníkov štábov (JCS 1067) a mala brutálne následky pre nemecký národ.

Židia zaplavili Norimberský proces a využili ho ako prostriedok na krutú pomstu voči nemeckému vedeniu. Norimberského súdu sa zúčastnilo okolo 3 000 ľudí, z toho bolo okolo 2 400 Židov. Za chrbtami nežidov si mohli robiť všetko čo chceli, zatiaľ čo porazení, hladní a bezmocní Nemci nemali nič na svoju obranu.

Židovská brigáda

V dnešnej dobe sa príliš nehovorí o existencii židovskej brigády a mnoho ľudí o nej vôbec nevie. Bola vytvorená v Palestíne, oblečená v uniformách britskej armády a jazdiaca na amerických džípoch, postupovala za Spojencami, keď vytláčali Nemcov z Talianska do Nemecka. Dôstojníci a poddôstojníci židovskej brigády boli britskí Židia, kým obyčajní vojaci boli Židia z Palestíny, veľký počet z nich bolo pôvodom z Nemecka. Príbeh židovskej brigády je nechutný a malo by sa o ňom viac hovoriť. Brigáda nebola založená na to, aby bojovala vo vojne, ale mala vstúpiť do Nemecka za britskou armádou, aby sa pomstila odzbrojeným a bezbranným Nemcom. Po vstupe do porazeného Nemecka vytvorili niečo, čo nazývali „oddiely pomsty“, ktoré stopovali a zabíjali nemeckých dôstojníkov. Židovská brigáda bola technicky súčasťou britskej ôsmej armády, ale operovala nezávisle a prijímala rozkazy od sionistických vodcov v Tel Avive.

Vďaka britským uniformám a dokladom mohli cestovať po Nemecku a Rakúsku a vraždiť vysokých nemeckých dôstojníkov. Židovská brigáda mala neobmedzenú logistickú podporu britskej armády, dostala všetko o čo požiadala a „oficiálne“ mohla cestovať kamkoľvek v Nemecku a Rakúsku, pričom sa vôbec nezodpovedala britskej armáde. Všetky oficiálne nemecké archívy boli teraz v rukách Spojencov a židovská brigáda k nim mala voľný prístup. Naviac jej príslušníci ovládali nemecký jazyk a mohli si všetko prečítať. Z dokumentov zistili adresy nemeckých dôstojníkov, prišli k nim na amerických džípoch, pričom sa predstavili ako britskí dôstojníci a keď našli nemeckých dôstojníkov, zavraždili ich. V tej dobe už nemecká armáda kapitulovala. Dôstojníci a vojaci, ktorí neskončili v zajateckých táboroch, zložili zbrane a vrátili sa domov. Boli neozbrojení a bezbranní.

Podľa Morrisa Beckmana v knihe „Židovská brigáda“: „Boli to prvé povojnové popravy vybraných najvyšších nacistov. Vykonávalo ich niekoľko desiatok ‚oddielov pomsty‘; odhaduje sa, že mohli vykonať až 1 500 popráv. Presný počet nebude nikdy známy.“ Proti zavraždeným nemeckým dôstojníkom neboli vznesené žiadne obvinenia, nekonal sa žiaden súd, nebol žiaden sudca; jednoducho boli zavraždení na základe rozmaru pomstu hľadajúcich Židov. Nemeckí dôstojníci boli považovaní za vinných, pretože boli nemeckými dôstojníkmi. Zabíjali kohokoľvek si zamanuli, všetko úplne beztrestne. Židia to označovali za „pomstu“, ale v skutočnosti to boli obyčajné vraždy bezbranných mužov, ktorí mohli ale nemuseli byť vinní z čohokoľvek okrem toho, že slúžili v nemeckej armáde a bránili svoju krajinu.

Israel Carmi, jeden zo židovských katov, vysvetľuje v Beckmannovej knihe, ako jednali so svojimi obeťami. „Keď sme prichádzali k domu podozrivého, nasadili sme si [britské] prilby vojenskej polície s bielymi pásmi a policajné pásky na ruky. Potom sme vošli do domu a naložili do auta podozrivého s tým, že ho potrebujeme vypočuť. Zvyčajne nastúpili bez odporu. V aute sme mu povedali kto sme a čo chceme. Niektorí priznali vinu. Iní mlčali. Urobili sme svoju prácu.“ To znamená, že ich zavraždili. Pokračoval:

„Nenávisť nás spaľovala. Vedeli sme, že náš národ by nám nikdy neodpustil, ak by sme nevyužili príležitosť zabiť nacistov.“

Izraelský Žid Michael Bar-Zohar napísal v roku 1967 knihu nazvanú „Pomstitelia“ (The Avengers), v ktorej popísal mnohé neuveriteľné zverstvá, ktoré spáchali Židia na bezbranných Nemcoch, ako vojakoch tak aj civilistoch, bezprostredne po vojne. Tieto masové vraždy boli tutlané americkou armádou, aby sa o nich nedozvedela nemecká verejnosť. Jedna z takýchto udalostí sa stala 15. apríla 1946, keď skupina východoeurópskych Židov v Nemecku (ktorí prišli do Nemecka na konci vojny) spolu so spolupáchateľmi židovského pôvodu z radov amerických vojakov otrávili 3 000 bochníkov chleba, ktoré smerovali do nemeckého zajateckého tábora. Jed bol našťastie príliš rozriedený a tak nezabil žiadneho väzňa, aj keď tisícky trpeli prudkou nevoľnosťou.

V ďalšej časti knihy Bar-Zohar opisuje nadšenie a radosť, ktorú cítili títo židovskí vojaci, keď sa chystali vstúpiť do Nemecka hneď po skončení vojnových operácií. Snívali o tom, čo urobia, keď vstúpia do Nemecka, ako budú zabíjať nemeckých civilistov a znásilňovať nemecké ženy: „Ale teraz už ideme do Nemecka! Chlapi sa rozprávajú o novinkách s veľkým vzrušením. Je to až príliš dobré na to, aby to bola pravda! ‚Dajte nám iba mesiac, stačí jediný mesiac,‘ hovorili si navzájom. ‚Dáme im niečo, na čo nikdy nezabudnú. Budú mať skutočné dôvody, prečo by nás mali nenávidieť. Spálime tisíc domov, zabijeme päťsto ľudí, znásilníme stovky žien.‘ A bolo počuť viac ako jedného mladého Žida hovoriť: ‚Musím chladnokrvne zabiť Nemca, musím. Musím znásilniť nemeckú ženu. To je náš vojnový cieľ, pomsta! Nie Rooseveltova sloboda, alebo väčšia sláva Britského impéria, alebo Stalinovej ideológie, ale pomsta, židovská pomsta.“

Viacerí dôstojníci britskej armády si boli vedomí toho, čo sa deje a niekoľko z nich sa to snažilo zastaviť, ale britské vojenské velenie odmietlo konať a zatváralo oči pri vraždení nemeckých dôstojníkov židovskou brigádou. „Velitelia ôsmej armády vedeli, čo sa deje, ale sympatizovali … s brigádou …,“ napísal Beckmann.

—

Všetky okupačné armády zaobchádzali po vojne s Nemcami veľmi brutálne a spôsobili smrť až 13 miliónov Nemcov. Až keď Západ začal vidieť v sovietoch hrozbu, správanie západných spojencov k Nemcom sa zmenilo. Nechali ich na pokoji len preto, lebo potrebovali mať Nemecko na svojej strane počas studenej vojny. Náhle sa zmenila aj pesnička o Nemcoch a odrazu sa stali neoddeliteľnou súčasťou západnej civilizácie. Odrazu to boli dobrí chlapci. Mýlili sme sa po celý ten čas? Generál Patton si to myslel. Po tom, ako sa po vojne stal vojenským guvernérom Bavorska, Patton úplne zmenil názor na Nemcov a začal si uvedomovať, že sme bojovali proti zlému nepriateľovi. Pattona z jeho guvernérskeho postu „vykopli nahor“ za to, že odmietal spolupracovať s Eisenhowerom na brutálnom zaobchádzaní s porazenými Nemcami. Zanedlho zahynul za záhadných a podozrivých okolností. Mnohí veria, že smrť bola následkom jeho neposlušnosti a vzdorovitosti.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Benton L. Bradberry: The Myth of German Villainy

Obsah

Ak sa vám kniha páči, môžete podporiť preklad finančným príspevkom. Podrobnosti