Keď Poľsko, Maďarsko, Česko a Slovensko vstúpili v máji 2004 do Európskej únie, architekti projektu zjednocovania Európy predpokladali, že majú stredoeurópsky priestor pokrytý a vojensky zabezpečený. Severoatlantický pakt pohltil Poľsko, Maďarsko a Česko už v marci 1999 a Slovensko v marci 2004. V oboch bruselských centrálach mali hlavné slovo vykonávatelia pokynov kapitálových skupín sídliacich v USA a tým, na rozdiel od predchádzajúcej generácie tvorcov peňazí, boli stredoeurópske reálie príliš vzdialené. Geograficky i historicky. Boli – a sú – zväčša absolventmi hŕstky snobských univerzít na severovýchode USA alebo vo Veľkej Británii, kde sa tradične nazerá na všetok priestor na východ od Nemecka ako na necivilizovaný, prevažne slovanský a menejcenný.

Mnohé západné vedecko-výskumné ústavy spoločenského zamerania sa po páde železnej opony dopúšťali chybného paušalizovania mentality a povahy národov strednej Európy. Podľahli opojnému duchu doby a teóriám o konci bipolárneho sveta.

Stredná Európa, Pobaltie a Balkán sú pre amerického Veľkého brata užitočnejšie, keď sa neotriasajú nepokojmi, ale iba za podmienky, že budú ústretovejšie voči USA než voči bruselskej centrále EÚ. Nátlakové metódy zámorskej veľmoci zvyknú byť také hrubozrnné, ako sa to javí potrebné. Bruselskí technokrati ešte nestihli vytvoriť vlastné intervenčné štruktúry na zvrhávanie neposlušných režimov v schengenskom priestore. Na vyhrážky môže dotknutá krajina odpovedať žiadosťou o vystúpenie z EÚ. Varšava neváha využívať túto slabosť Bruselu.

Autor: Patrik Sloboda

Mesačník ZEM&VEK si môžete predplatiť na: http://www.webareal.sk/sofian

Zopár slov o autorovi...