Ilustračné foto: žobráčka s dieťaťom

V blízkosti stanice metra sedí istá žena so špinavou tvárou i vlasmi a hlavou sklonenou v smútku. Žena sedí na schodoch a vedľa seba má tašku. Do tašky jej ľudia hádžu peniaze. V jej rukách spí dvojročné dieťa. Má na sebe staré špinavé oblečenie a klobúk.

Doslova “Madonna s dieťaťom” – početní okoloidúci jej dávajú finančné dary. Ľudia nášho druhu – vždy nám je ľúto tých, ktorí majú menej šťastia. Sme pripravení dať nešťastným ľuďom naše posledné centy a nikdy nerozmýšľame o prípadnom probléme. Sme stvorení pre pomoc.

Prechádzal som okolo žobráčky mesiac. Nedal som jej žiadne peniaze, keďže som vedel, že ide o podvod, na ktorom sa podieľa organizovaný gang, a že peniaze zhromaždené žobrákom končia nakoniec u organizátorov skupiny. Títo ľudia vlastnia mnoho luxusných nehnuteľností a automobilov. Žobráčka tiež dostane niečo, samozrejme: “Fľašu vodky a jeden kebab,” píše autor pôvodného textu.

O mesiac neskôr, som opäť prechádzal okolo žobráčky. Šok, náhle ma udrela…. Stojím na rušnej križovatke a pozerám na to jej dieťa. Je oblečené, ako vždy, v špinavom oblečení. Uvedomil som si, že je to s ním zlé. Zakaždým, keď som to dieťa videl, vždy spalo. Nikdy nikdy sa nehýbalo ani nekričalo, vždy spalo a malo tvár otočenú smerom k žene.

Má niekto z vás, milí čitatelia, deti Pamätáte, ako často spali vo veku 1, 2 alebo 3 rokov? Hodinu, dve, maximálne tri. Celý mesiac, každý deň, keď som chodil na stanicu metra, nikdy som nevidel dieťa hore! Pozrel som bližšie na toho malého chlapca, potom na žobráčku a moje podozrenie sa postupne vyjasňovalo. “Prečo spí celý čas?” spýtal som sa a pozeral sa pri tom na dieťa. Žobráčka predstierala, že ma nepočuje. Sklopila oči a skryla tvár v golieri jej ošúchaného plášťa. Opakoval som túto otázku. Žena znova vzhliadla na mňa. Pozrela sa niekde za môj chrbát, úplne podráždene. Jej pohľad bol podobný tvorom z inej planéty.

“Choď preč,” zašepkali jej pery.

“Prečo spí?!” opýtal som sa takmer plačúc. Náhle niekto zozadu položil ruku na moje plece. Pozrel som sa späť. Pozeral sa na mňa nejaký starý muž a povedal: “Čo od nej chceš? Vidíš, aký tvrdý má život. Nie?”

Vložil ruku do vrecka, vybral pár mincí a hodil ich žobráčke. Tá ako gesto vďaky urobila rukou kríž. Ten muž dal dole ruku z môjho ramena a pokračoval do metra. Stavím sa, že doma, povie, ako bránil chudobnú, rozrušenú ženu pred bezduchým človekom na stanici.”

Nasledujúci deň som zavolal priateľa. Bol to vtipný muž so zelenými očami, bol rumunskej národnosti. Dokončil len tri a pól roka na škole. Jeho nedostatok vzdelania spôsobil to, že namiesto toho, aby sa premával po meste na drahom aute, žil v “malom” dome. Od tohto priateľa sa mi podarilo zistiť, že žobráčka je súčasťou istého podnikania. Napriek autentickému vzhľadu žobrákov ide jasne organizované konanie. Deti, ktoré žobrú s týmito ľuďmi sú “prenajaté” na niekoľko dní z rodín alkoholikov alebo sú jednoducho unesené.

Potreboval som dostať odpoveď na moju otázku – Prečo dieťa vždy spí? A zistil som to. Moja kamarátka mi to vysvetlila pokojným hlasom, ktorý ma šokoval, hovorila rovnako ako hovorí o počasí: “To dieťa je na heroine alebo vodke.”

Bol som ohromený. “Kto je na heroíne alebo vodke?!”

On odpovedala: “Dieťa, preto nekričí. Žena s ním takto môže sedieť celý deň, predstavte si, ako by sa mohlo nudiť…” Aby dieťa spalo celý deň, dávajú mu vodku alebo drogy. Samozrejme, detské telo sa nedokáže vyrovnať s takým šokom. A deti často zomierajú. Najhoršia vec – niekedy deti zomierajú počas “pracovného dňa”. A fiktívna matka musí držať mŕtve dieťa na svojich rukách až do večera. Toto sú ich pravidlá. A okoloidúci hádžu do vrecka týchto žien peniaze a veria, že sú morálni.

Nasledujúci deň som kráčal v blízkosti tej istej stanice metra. Vytvoril som si so ženou dôveru a bol pripravený na rozhovor. Ale rozhovor sa nekonal. Žena sedela na podlahe a v rukách držala iné dieťa. Spýtal som sa jej otázku, či ma nejaké doklady o dieťati, a čo je najdôležitejšie, kde bolo to dieťa zo včera. Jednoducho ma ignorovala. Moja otázka však nebola ignorovaná okoloidúcimi. Opäť som sa stal terčom moralistických rečí. Nakoniec som bol odsunutý zo stanice v hanbe. Jedinou vecou, ​​ktorá mi zostávala, bolo zavolať políciu. Keď prišla polícia, žobráčka s dieťaťom zmizla. Stál som tam s pocitom, že sa snažím bojovať s veternými mlynmi.

Keď uvidíte v metre, alebo na ulici, ženy s deťmi, prosím, premýšľajte skôr, než im dáte svoje peniaze. Premýšľajte o tom, že keby nebolo stovky tisíc “dobrovoľníkov”, takéto podnikanie by zomrelo. Nezákonné podnikanie by zomrelo, a nie deti, ktorým dávajú vodku alebo drogy. Nepozerajte na spiace dieťa s náklonnosťou… Pozrite sa na hrôzu… Keďže ste prečítali tento článok, viete, prečo dieťa takmer stále spí, keď je v rukách žobrákov.