O dôležitosti chronológie. Čím bol v skutočnosti „mongolský vpád“ do Uhorska roku 1241 (údajne)? Paradoxy a kontroverzie obdobia Bela IV. Všeobecné hypotézy o uhorských, českých a poľských dejinách dejinách v svetle „Novej Chronológie“.

Byzantské, pred-mongolské obdobie ľahlo do osnov uhorského, poľského a českého letopisectva. Jeruzalemské kráľovstvo križiakov v sv. Zemi. Paralelizmy v uhorskej, anglickej a francúzskej histórii, Bela III – Richard I. Levie Srdce, Ondrej II. Jeruzalemský alias Ján II. Bezzemok, Magna Charta libertatis a Zlatá bula sicílska Andreja II. Merovejci – Moravania. Chlodovik – Koljada – VG, t.j. Boh. Vogézy, Remeš a Champagne, t.j. Chan-pagan. Vojaci Ríše, katari, bougres-ogres. O lingvistickej a psycho-historickej machinácii Vatikánu s našimi dejinami v období XVIII-XIX. Stor.n.l. O otvorení pamätníku pri r. Slaná, ideologický odkaz Európy.

„Slováci v stredoveku odrážali útoky moslimských Tatárov…“

Zdroj: Prejav A. Danka ku Dňu Ústavy, 3.9.2017.

Úvod

31. augusta 2017 uverejnili médiá mimoriadne zaujímavú správu o tom, ako vedci z University of New South Wales dešifrovali jednu „starobabylonskú“ klinopisnú hlinenú tabuľku. Údajný vek tejto tabuľky je odhadovaný na 3700 rokov (resp. z obdobia 1822 až 1762 pred Kristom – pozn.), pričom tento údaj figuruje aj vo väčšine titulkov.

http://www.hlavnespravy.sk/vedci-konecne-rozluskli-co-je-na-3700-rokov-starej-babylonskej-hlinenej-tabulke-objav-ich-zaskocil/1119284

Citujeme správu: „…[tabuľka] pochádza z obdobia rokov 1822 až 1762 pred Kristom a teraz sa nachádza v Knižnici unikátnych kníh a rukopisov na Kolumbijskej univerzite v New Yorku. Má štyri stĺpce a 15 riadkov čísiel napísaných (vrytých) v klinopise v šesťdesiatkovej (sexagesimálnej) číselnej sústave.

Náš výskum ukazuje, že Plimpton 322 (ako nazvali nález – pozn.) opisuje tvary pravouhlých trojuholníkov pomocou nového typu trigonometrie založeného na pomere, nie na uhloch a kruhoch. Je to fascinujúce matematické dielo, ktoré dokazuje nepochybnú genialitu,” uvádza nová štúdia Dr. Mansfielda a docenta UNSW Normana Wildbergera publikovaná v Historia Mathematica, oficiálnom časopise Medzinárodnej komisie pre dejiny matematiky.

“Plimpton 322 bol dôležitým nástrojom, ktorý mohol byť použitý na prieskum polí alebo na vytváranie architektonických výpočtov na budovanie palácov, chrámov alebo schodových pyramíd,” hovorí Dr. Mansfield. Na základe tejto trigonometrickej tabuľky stačí poznať jeden známy pomer strán pravouhlého trojuholníka na určenie ďalších dvoch neznámych pomerov.

Takže už Babylončania a nie až Gréci, používali trigonometriu pri výpočtoch trojuholníkových útvarov. Doteraz sa grécky astronóm Hipparchus, ktorý žil približne 120 rokov pred Kristom, považoval za otca trigonometrie. “Plimpton 322 predchádza Hipparcha o viac ako 1000 rokov,” hovorí Dr. Wildberger.

Táto správа je typický príklad toho, ako sa pri rádoby správnej interpretácii historických artefaktov robia NESPRÁVNE závery.

Takže vedci našli tabuľku. Ok. S dešifráciou (totiž, že sa jedná o trigonometrickú „matrjošku“) môžeme súhlasiť a nemusíme. Pripusťme, že výskumníci z University of New South Wales MAJÚ PRAVDU a skutočne ide o trigonometrickú pomôcku „starých“ Babyloňanov. V čom potom spočíva NESPRÁVNOSŤ ich záverov?

V CHRONOLÓGII, v nesprávnej datácii daného artefaktu. Kto a ako určil, že je 3700 rokov stará? O datačných metódach v článku nie je žiadna zmienka. Predpokladám dokonca, že je všetko oveľa jednoduchšie. Našli tabuľku v Iraku a usúdili, že patrí „starovekým“ Babyloňanom, a artefakt datovali mašinálne, automaticky ho priraďujúc k obdobiu, ktoré je „starovekým“ Babyloňanom určené globálnou chronológiou Scaligera-Petaviusa.

Ak však budeme s takýmto datovaním artefaktu súhlasiť, potom sa rúca samotná scaligerovská história „antiky“. Totiž – ako mohli „starovekí“ Babyloňania, ktorí údajne predchádzali grécku a rímsku „antiku“ o tisíc rokov, riešiť trigonometrické úlohy, keď ešte Pytagoras neprišiel so svojou slávnou vetou, popisujúcou pravoúhle trojuholníky? Keď ešte Euclides nepoložil začiatky axiomatickej logiky? To by potom znamenalo, že „starobabylonská“ múdrosť sa niekam záhadne vyparila a sprostí „starí“ Gréci museli základy geometrie a matematickej vedy vymýšľať odznova?

Vidíme, že takáto datácia predmetnej tabuľky stavia na hlavu samotnú scaligerovskú históriu vedy, staroveku a antiky. Reč je o tom, čo docent G.V. Nosovskij nazýva „logicky správnou dedukciou pri chronologicky neadekvátnych parametroch“.

Podľa nás je koreň úrazu v nasledovnom – vskutku môže ísť o trigonometrickú tabuľku, ale DATOVAŤ JU TREBA ÚPLNE INAK. Veda vždy je aj bola univerzálna. T.j. najprv musel prísť Pytagoras a Euclides, a po nich Babyloňania. Celé to je o chronológii. Keď fakty (trigonometria Babyloňanov) nezodpovedajú teórii (datovanie tabuľky v rámci scaligerovskej historickej chronológie), treba – ako je známe – meniť teóriu, a nie fakty. V rámci „Novej Chronológie“ táto tabuľka totiž nemôže mať viac, ako 600-700 rokov, rovnako aj Babyloňania sú v novochronologicky reinterpetovaných dejinách z neskoršieho obdobia, ako grécki patriarchovia geometrie.

Táto nekonzistentná scaligerovská chronológia dejín pritom tvorí „chrbticovú“ kosť historickej vedy, ktorej dnešný stav nie je, mierne povedané, uspokojivý. A nielen preto, že sa musí – voľky-nevoľky – popasovať s novonastupujúcimi ideovými trendmi a odpovedať na mnohoraké historické paradoxy, hojne sa vynárajúce v poslednej dobe, pred ktorými historický „mainstream“ schováva hlavu do piesku. Veď pri nezaujatom a objektívnom posúdení sa javí, že zrod týchto non-konformistických smerovaní sám o sebe poukazuje na pojmový a terminologický deficit vedy tradičnej. Oveľa horšie je však to, že namiesto toho, aby sa „mainstream“ aspoň trochu pokúsil o sebareflexiu a minimálne konštruktívnu diskusiu, všetky tieto novodobé ideologické trendy démonizuje a zosmiešňuje. Vzťah „akademických“ historikov k novým a perspektívnym vedeckým disciplínam ako Nová Chronológia je asi taký, ako vzťah mediálneho „mainstreamu“ voči alternatíve, resp. v poňatí slniečkárov a Eurokomisie – fake news.

Paralelne s tým prebieha profanácia „nových trendov“, predovšetkým v rámci matrice „Slovano-árijských véd“. Namiesto realizácie skutočných výskumov a systematického vedeckého bádania sa tu romantizuje obraz akýchsi „predkresťanských Slovanov“.V svojom dôsledku to vedie, okrem iného, aj k odlákaniu pozornosti do nikam, k vajtmarám, domnelým tisícročiam „parazitmi nerušených“ dejín starých občinných Slovanov a kozmickým priestorom. V prípade slovano-árijských véd ide o mimoriadne prefíkanú psycho-historickú manipuláciu Vatikánu, ktorej účelom bolo v predstihu inicializovať proces „pumpovaného psycho-historického kvasenia“ v spoločnosti, a to preto, aby sa maximálne chaotizovala verejná percepcia o histórii. Je pritom smerodajné, že tento proces prebiehal súbežne s publikáciami fundamentálnych prác autorského kolektívu „Novej Chronológie“ G.V. Nosovského a A.T. Fomenka v deväťdesiatych a nulových rokoch. Tu si vyhradzujem právo na pár poznámok.

Po prvé, NIKTO z týchto vedátorských fabulátorov nepovažuje za nutné spomínať – čo i len slovkom – „Novú Chronológiu“ (ďalej – NCH), hoci to boli práve akademik Fomenko a docent Nosovskij, ktorý stáli za fundamentálnymi, PRELOMOVÝMI objavmi v historickej vede, napríklad aj za datáciou „staroegyptských“ zodiakov (napr. Veľkého Denderského zodiaku), Ptolemaiovho „Almagestu“, správnou interpretáciou a datovaním obrovského množstva „antických“ a „starovekých“ písomných pamiatok. Nik zo súčasných „experimentátorov“ na poli histórie nepovažuje za nutné spomenúť, že práve „novochronológovia“ stoja za udomácnením v súčasnom historicko-terminologickom obehu pojmu „Tartária“, ktorej objektívnu existenciu ako eurázijsko-americkej ríše práve oni dvaja doložili a potvrdili na príklade „Encyclopedia Britannica“ z roku 1771.

Boli to práve oni, kto – pokračujúc v diele L.N. Gumileva – prvýkrát systematicky vyvrátil mýtus o „tatáro-mongolskom“ jarme na Rusi, vyhrabali z archívov a popularizovali dielo M. Orbiniho, dokázali veľký význam a zásluhy Slovanov v diele budovania svetovej civilizácie. Boli to práve oni, kto neodvolateľne „zlomil“ vatikánsku chronologickú matricu a posunuli level chápania ľudstva na novú úroveň. Povedané slovami sovietskeho filozofa-disidenta A. Zinovieva – „Nová Chronológia je najväčší vedecký objav XX. storočia.“

Okrem toho sa väčšina súčasných historikov-amatérov (v dobrom zmysle) snaží častokrát operovať novým pojmovým a metodologickým inventárom, opierajúc sa na obrovský plast nových faktov, zistených kolektívom „NCH“. Pritom sa NIKTO z tých, čo rečnia o Tartárii, neodvoláva na dvoch skromných moskovských matematikov, bez titanskej práce ktorých by tu dnes nebolo ani Véd, ani Levašova, ani Timuru. Človeku, ktorý je presvedčený a chce veriť, že Slovania tu žili údajne tisíce rokov dozadu a že kresťanstvo je to najväčšie zlo, napáchané na našom národe „parazitmi“, bude veľmi ťažké vysvetliť, že od Kristovej smrti uplynulo menej, než tisíc rokov a že pojem „SLOV-an“ či „SLAV-jan“ (rus.) bytostne súvisí s osobou a dielom Krista, ktorého volali aj Boh-Slovo (viď záver pohrebnej reči švédskeho kráľa Karola XI.) alebo Cár Slávy (viď doleuvedená ikona), ktorý hovoril našim jazykom a dal Slovanom ich prvé SLOVO, t.j. hlaholiku.

Je taktiež pozoruhodné, ako je na verejných diskusiách i v hlbokomyseľných argumentáciách našich vedátorov vehementne ignorovaná otázka chronológie, t.j. správnej datácie mnohých nálezov, o ktorých sa v súčasnosti tvrdí, že potvrdzujú mnohotisícročnú históriu Slovanov údajne ešte pred narodením Ježiša Krista. GP všeobecne začal v poslednej dobe maximálne chaotizovať ešte ako-tak existujúci väčšinový historický konsenzus ohľadne toho, čo považujeme za globálne dejiny vo všeobecnosti, a dejiny Slovanov a Slovenska v konkrétnosti. Táto práca ide ruka v ruke s priamou deštrukciou kultúrno-historického dedičstva ľudstva, ako vidíme na príklade zničenia chrámu Baal-Šamina, chrámu Bela a iných architektonických klenotov v Palmýre, ktoré v skutočnosti donášali – na úrovni architektonickej, symbolickej aj kultúrno-ideologickej, ako aj tzv. „druhej informačnej rady“ – posolstvo o stredovekom protokresťanskom kulte, ktorý vznikol, rozvíjal sa a vyznával v stredovekom Uhorsku a Byzancii, ako aj Strednej a Východnej Európe všeobecne.

Otázka chronológie je pritom pre objektívne a racionálne vnímanie dejín životne dôležitá, rovnako ako je nevyhnutné navrátenie elementárnej logiky do historického myslenia súčasnosti.

Poďme si teda skrz prizmu „Novej Chronológie“ posvietiť na jednu z najdôležitejších udalostí nášho uhorského Stredoveku – vpád Tatáro-Mongolov do Uhorska 1241/42. Práve na tomto príklade pochopíme, ako viedenskí a vatikánski tvorcovia našich dejín fušovali s chronológiou a mystifikovali našu minulosť.

Аkademická história predpokladá, že Európa nikdy nebola dobytá Mongolmi, že ich nápor bol pohltený staroruskými kniežatstvami, ktoré znášali hlavnú ťarchu mongolského útoku a ich nasledovného „jarma“. Podobný osud pripisuje tradičná história južným Slovanom v kontexte tureckých výbojov. Avšak tá istá tradičná história tvrdí, že roku 1241 počas tzv. „západnej výpravy“ Mongoli rozdrvili armádu Henricha Sliezskeho pri Wroclawe, vtrhli do Poľska a následne do Uhorska, Moravy a Sliezska. Tatári vtrhli do Uhorska skrz východokarpatské priesmyky roku 1241, a neskôr pokračovali pozdĺž rieky Tisy do vnútrozemia v dvoch prúdoch. V tom istom roku sa odohrala aj rozhodujúca bitka medzi Mongolo-Tatármi a uhorským kráľovským vojskom pri rieke Slaná. Spojené európske a uhorské vojsko pod velením Bela IV. (v bitke bojoval významný oddiel templárskych rytierov – pozn.) bolo Batuchánom na hlavu porazené, po čom Tatári bez väčšieho odporu napredovali krajinou, ničiac a rabujúc tak, že to zrejme nemalo v dovtedajších dejinách obdoby. V priebehu šiestich dní po osudovej bitke bola väčšina zvyšných bojaschopných uhorských a križiackych vojsk zničená a Mongoli dobyli Pešť. Roku 1242 vojská Batuchána dosiahli brehy Jadranu. Lev Gumilev v knihe „Stará Rus a Veľká Step“ uvádza nasledovné svedectvá – „Západnú Európu bola zachvátila panika, strach paralyzoval Nemecko, Francúzsko, Burgundsko a Španielsko a zapríčinil drastický pokles obchodu Anglicka s kontinentom…“. Niektorí historici tvrdia, že na hladomor a choroby, ktoré nasledovali po vpáde, zomrelo viac ľudí, než ich bolo pozabíjaných Mongolmi. Tvrdí sa, že Mongoli v zime 1241-42 prešli cez zamrznutý Dunaj a v dvoch prúdoch pokračovali na Moravu a Sliezsko, kde boli údajne porazení. Ako tvrdí tradičná história, krátko nato sa Mongoli dozvedeli o smrti ich veľkého chána v ďalekej stepi, a rozhodli sa len tak „s nepořízenou“ z Európy odtiahnuť. S veľkým lupom a korisťou, po tom, ako porazili kráľovské vojsko jedného z najvýznamnejších európskych panovníkov a prakticky obsadili jeho krajinu, kontrolujúcu druhý najdôležitejší európsky veľtok. Mongoli sa rozhodli odtiahnuť po toľkých snahách dolapiť samotného panovníka – Bela IV., ktorý pred Mongolmi utekal ako zajac a schovával sa na jadranských ostrovoch. Jednoducho – tradičná história chce, aby sme verili, že po tom, ako organizované profesionálne jazdecké vojsko Mongolov, najväčia dobyvateľská armáda stredoveku, počas trestno-dobyvateľskej výpravy porazilo uhorské kráľovské vojsko, obsadila krajinu a vytrvalo naháňala samotného kráľa, že po tom všetkom sa Mongoli navzdory elementárnej logike všetkých dobyvateľov rozhodli odísť z krajiny, ktorá im ležala pri nohách. Dobyvatelia sa takto nesprávajú. Nazvime tento paradox – PROTIREČENIE Č.1.

Tá istá tradičná/akademická história nám však zároveň tvrdí, že zakrátko po odchode Tatáro-Mongolov začal Bela IV., tento „nepolapiteľný Joe“ uhorských dejín, vo veľkom stavať v krajine početné hrady, ktoré sú čo do svojej mohutnosti a fenomenálnosti porovnateľné s egyptskými technológiami. Myslím, že aj v súčasnosti by bol takýto počin mimoriadne náročnou – materiálne i intelektuálne – záležitosťou. Nehovoriac už o stredovekej krajine, ktorú práve nevídane dobyli, vyplienili a – paradoxne – opustili najväčší dobyvatelia všetkých čias. V krajine, kde úradoval hladomor a spustošenie. Isteže, zástancovia „tradičnej/paradoxnej“ verzie dejín môžu tvrdiť, že Uhorsko malo veľa zlata a mohlo si to dovoliť, a že „demografický deficit“ po tejto mongolskej skaze neskôr Bela IV. vyplnil tým, že vo veľkom do krajiny pozýval Nemcov (ďalší paradox Mongolov, ktorí údajne opustili krajinu s 90% zásob európskeho zlata – pozn.). Každopádne, tak nám to tvrdia historici, reku – vďakabohu, že máme tých Nemcov. Ale príklad so slovenskými hradmi nie je jediný, ktorý poukazuje na paradoxnosť epochy a života Bela IV. Predovšetkým, ako je možné, že tento kráľ, ktorý nepadol v hrdinskom boji s nepriateľom, ako by sa na kráľa v jeho situácii patrilo, ktorý údajne ponižujúco utekal pred Tatármi hore-dole a prečkal katastrofu svojej krajiny a svojho ľudu kdesi na slnečnom Jadrane – ako je teda možné, že tento kráľ-looser po odtiahnutí Mongolov sa len tak vrátil do krajiny a bezproblémovo, fenomenálne rýchlo obnovil vtedajšiu štátnosť ako takú? Ako je možné, že ho vydesení a zdecimovaní obyvatelia nezlynčovali pri prvej možnej príležitosti ako kráľa, ktorý dopustil toľké nešťastia na ich hlavu? Ako je možné, že nikoho z inak koristníckych a mocibažných európskych panovníkov – súčasníkov Bela IV., nenapadlo priživiť sa na úkor zničeného Uhorska – územiami, zdrojmi či obyvateľstvom? Tradičná história nám teda tvrdí, že Bela IV. sa po odchode Mongolov bezproblémovo vrátil do krajiny a sťaby čarovným prútikom začal – pri pomyselnej blahosklonnej dobrosrdečnosti svojich korunovaných susedov – obnovovať štátnosť a mocenské štruktúry, oživovať hospodárstvo, bane a remeslá, pričom tak, že ešte za jeho života odštartoval jeden z najfenomenálnejších počinov v ľudských dejinách, porovnateľný snáď len s veľkým čínskym múrom, totiž – masívna stavba mocných uhorských hradov. Proste Bela IV. kúzelník! Len kde boli jeho kúzla v bitke pri Slanej? Nazvime to PROTIREČENÍM Č.2.

Zároveň, keď už hovoríme o tých Tatáro-Mongoloch, ktorí údajne z krajiny len tak odtiahli, je rozumné položiť si otázku, prečo máme na Slovensku tak veľa priezvísk – Tóth, Tatár, Kozák, Kasák, Kaščák, Kiska a Kuciak, Miháľ, Mihálik, Migaš? Prečo máme TATRY, MAGURU, GEMER, Kozárovce, Kosihy, Košice, Tatárovce? Je skutočne rozumné sa domnievať, že veci sa odohrávali tak, ako nám ich líči „tradičná história“ a Andrej Danko, teda že vpád Tatáro-Mongolov sa na našom húževnatom národe v dlhodobej perspektíve nijako neodrazil, a Tatári sa rozplynuli a zmizli z našich dejín rovnako zázračne, ako predtým dobyvateľské vlny Hunov a Avarov? Naviac, mnohí v histórii nepodkutí ľudia u nás a obzvlášť na Západe si stále pletú pojmy „Huns“ a „Hungarians“, asi tak, ako niekedy zamieňajú Slovensko so Slovinskom. V princípe sa tomu niet čo čudovať, horeopísané kategórie spája veľa spoločných prvkov, hoci akademická história tento proces „nomádskych vpádov a sťahovania národov“ roztiahla na bezmála osemsto rokov – od konca Západorímskej ríše (IV.-V. stor.n.l.) po Mongolský vpád do Uhorska (XIII. stor.n.l.). V svetle „Novej Chronológie“ však mnohé z horemenovaných protirečení miznú, ak predpokladáme, že:

I – Tatáro-Mongoli nikam neodtiahli, ale zostali tu, v dobytej krajine, pripojili Uhorsko k svojej ríši a práve s oporou na zdroje celej Mongolskej, t.j. „Veľkej“ (Megalé – veľký, gréc.) Ríše započali fenomenálnu stavbu slovenských (uhorských) hradov

II – Invázie Hunov, Avarov a starých Maďarov predstavujú zrejme fantómne duplikáty jednej a tej istej udalosti, totiž mongolského vpádu do stredovekého Uhorska a Európy všeobecne. Tieto procesy v rámci tzv. „sťahovania národov“ sú teda fantómnymi a antedatovanými historickými duplikátmi neskoršej originálnej udalosti, totiž – Veľkého („Mongolského“- pozn.) dobytia Euroázie, ktoré datujeme v skutočnosti XIV. stor.n.l. Tie informácie o Mongolskom vpáde, ktoré absentujú v tradičnom akademickom pojatí tejto kruciálnej udalosti našich dejín (kde sú zjavné snahy maximálne vyvrátiť zmysel a zahmliť podstatu skutočných udalostí – pozn.), pritom môžeme čerpať z „fantómnych duplikátov“, historických „miráží“ Mongolov – Hunov, Avarov, Gótov a starých Maďarov. Pojmy MAGYAR a MO(N)GOL sú len alternatívnym ozvučením jednotnej spoluhláskovej a pojmotvornej kostry, konkrétne MGL/MGR, čo znamená Veľký, Obrovský, Vyšší – megalé, major, resp. magor (k významovej zámene slova „magor“ na dnešné – sprostý, idiot – zrejme došlo neskôr, v post-reformačnom období na spôsob Slav ~ Slave, Bulgar ~ Vulgar; pozn.)Pritom treba mať na pamäti, že hlásky „J“ a „G“, ako aj „R“ a „L“ sa v mnohých jazykoch zamieňajú. Rezíduum tejto pojmotvornej kostry v našom jazyku je napríklad slovo „oHRoMný“ (HRM ~ MGR), resp. ruský ogromnyj, grom, chrám, t.j. všetko poňatia, späté s „vyššou mocou“.
Navyše, o príbuznosti, resp. duplicite kategórií Huni ~ Maďari svedčí známa mapa G. Hensela „Europa Polyglotta“ z roku 1741 (!!! – pozn.), ktorá uvádza medzi aktívnymi písomnými jazykmi z polovice XVIII. stor.n.l. aj tzv. Elementa Hunnorum, t.j. hunské písmo. Ktoré sa zrejme spolu s hlaholikou bežne používalo v Uhorsku v čase nástupu Márie Terézie. Ergo vidíme, že ešte v XVIII. stor.n.l. pojem „Huni“ znamenal to, čo Uhri, resp. v užšom zmysle – Maďari.

V pokračovaní štúdie si bližšie posvietime na horeuvedené intrigujúce aspekty našej histórie, potvrdíme historickú totožnosť vodcov Mongolov-Maďarov-Hunov – Batuchána/Arpáda/Attilu, zoštíhlime chronologickú radu a taktiež opodstatníme niekoľko sekundárnych hypotéz, ktoré vyplývajú z novochronologickej interpretácie uhorských dejín, ba čo viac, nachádzajú v nich priame potvrdenie. Hovoríme napríklad o tom, že:

- ak Mongoli-Maďari dobyli Uhorsko, muselo dôjsť k výmene dynastie; historickým echom, resp. odzrkadlením tejto skutočnosti je intronizácia cudzinca Karola Roberta z Anjou v XIV. stor.n.l, ktoré je, ako ukážeme, originálnou epochou datovania mongolského vpádu

- „mongolský vpád“ bol trestno-dobyvateľskou výpravou, čo znamená, že po tom, ako Mongoli dobyli Uhorsko, potrebovali upevniť nad ním svoju moc, čo vidíme na príklade budovania slovenských hradov a taktiež „valaskej kolonizácie“, kedy Valasi, o ktorých vieme, že boli pastieri (t.j. zrejme spojení s kočovným spôsobom života, s koňmi – pozn.) kolonizovali väčšinu hornatého slovenského vnútrozemia, lebo ako jediní dokázali efektívne hospodáriť v týchto podmienkach. Pred mongolským vpádom boli zrejme osídlené prevažne nížiny – viď napr. gigantické „prehistorické“ kamenné valy pri Kalnej n. Hronom, ktoré pravdepodobne predstavujú obrannú čiaru z „predmongolského“ obdobia, majúcu chrániť osídlenie nížin a širšieho povodia Dunaja. Navyše, je známe, že Valasi boli pravoslávni, resp. prináležali východnému obradu, a boli spravovaní na základe vlastného „valaského práva“, ktoré im dávalo v Uhorskom kráľovstve významné privilégiá. Pokiaľ tzv. „valaská kolonizácia“ XIV. stor.n.l. je v skutočnosti originálnym historickým echom „mongolského vpádu“, dávajú tieto „valaské privilégiá“ zmysel, veď boli kolonistami na dobytých územiach.

- Mongoli sa tým v svojich výbojoch po Európe nezastavili, ale pokračovali ďalej smerom na Západ. Poznáme to z dejín ako „nájazdy starých Maďarov“, Hunov a Gótov, ktorí údajne „spustošili“ (zrejme – dobyli…) celú Európu. S tým rozdielom, že – podobne ako vpád do Uhorska – neskončili tieto „vpády“ „odtiahnutím nomádov“, ale ich udomácnením sa na dobytých územiach, ich pripojením k Ríši a budovaním katarských hradov naprieč celou Európou (resp. normanských hradov v Anglicku). Katarov volali aj Bulgarmi, resp. bougres, ogres. Pojem „ogre“ je v dnešnej francúzštine synonymom „zlobrov“, resp. v argote, t.j. kriminálnom žargóne – čestný zlodej. V skutočnosti tento druhotný názov pre katarov, OGRES – znamená to isté, čo (H)O(N)GRES, t.j. UHRI po francúzsky. Takist aj bougres, t.j. BRG má ten istý koreň, čo pojem UGRIA/VGRIA, t.j. VGR/BRG (zámena B ~ V).

- tento vpád definitívne ukončil existenciu tzv. „Veľkej Moravy“, t.j. „Veľkej Romey“, prvého byzantsko-uhorského protokresťanského štátu v Európe, ktorého existencia je historicky hodnoverne potvrdená; o tom, že dejiny Arpádovcov sú minimálne do Bela III. v skutočnosti fantómnym duplikátom byzantských dejín predmetnej epochy, so zjavným paralelizmom medzi byzantskými cisármi a uhorskými kráľmi (Ján II. Komnén alias sv. Štefan-kráľ, Andronikus I. Komnén ako Andrej I. Biely, uhorský kráľ), a že len od Bela III. Arpádovca začína samostatný, „uhorský“ dynastický tok, sme písali tu a tu: http://www.nwoo.org/?s=Pr%C3%ADbeh+slovensk%C3%A9ho+dvojkr%C3%AD%C5%BEa Tamže sme uviedli svedectvá, že tzv. „svätoštefanská koruna“ uhorských kráľov je v skutočnosti korunou byzantských cisárov, ako to dosvedčuje freska Jána II. Komnéna a Ireny Uhorskej v Hagia Sophia.

- toto „predmongolské“, byzantsko-uhorské obdobie našich dejín, t.j. cca 150 rokov od pôsobenia a smrti Ježiša Krista (Andronika I. Komnéna, resp. Andreja I. Bieleho – pozn.) roku 1185 n.l. po „západnú výpravu“ Batuchána ~ Ivana Daniloviča Kality (viď tu: http://chronologia.org/seven4_1/0502.html) sa stalo matricou pre zostavenie budúcich národných dejín Poľska, Čiech, Uhorska, ako aj Francúzska, Anglicka a Nemecka. Spôsob, ako na základe byzantských kroník neskôr Vatikán kreoval „pred-mongolskú“ minulosť väčšine novovznikajúcich európskych „národných štátov“, si popíšeme nižšie. Ide o konkrétny, hmatateľný a merateľný fenomén, ktorý nazveme „účelovým nacionalistickým výkladom a priori globálnych dejín“.

O udalostiach v stredovýchodnej Európe, na Balkáne a v Byzancii v období pred „mongolským vpádom“ sa môžeme taktiež veľa dozvedieť z analýzy údajne „blízkovýchodného“ Jeruzalemského kráľovstva križiakov v Sv. Zemi. Nie nadarmo bol Ondrej II, uhorský kráľ a nasledovník Bela III, titulovaný aj „Jeruzalemský“. Nakoniec si všimnite významnú podobizeň medzi touto variáciou egyptského, resp. koptského kríža, jeruzalemským krížom, pápežským krížom a krížom grécko-katolíckej cirkvi.

Je jasné, že znamenajú symbolicky aj geometricky jedno a to isté, totiž trojitý kríž. Málokto však ide ďalej a zbadá v tomto symbole aj tzv. „Djed“, t.j. Dávidovu (Kristovu) palicu, symbol „staroegyptských“ faraónov. Konkrétne tri vodorovné priečky v „pápežskom kríži“ symbolizujú tri medzery medzi štyrmi článkami „staroegyptskej“ ogdoady. Ogdoada býva mylne interpretovaná ako odvodenina pojmu „oktos“ (osem), a údajne symbolizuje spojenie štyroch párov protichodných univerzálnych egyptských božstiev. Ak však pojem ogdoada interpretujeme v kontexte turkických jazykov, dostávame og + dod, čo značí „Boh Dávid“ (turkicky Daud, Dud, Dod). T.j. dostávame, že „pápežský kríž“, resp. „jeruzalemský“ kríž je symbolom Dávida-Krista, a bol od nepamäti spätý práve s Uhorskom a stredovýchodnou Európou, ako dosvedčuje táto mapa.

V očakávaní pokračovania predmetnej série o Maďaroch-Mongoloch Vás pozývame pokochať sa nad tzv. „uhorským zlatým“ ruského cára Ivana III. Vidíme na ňom náš slovenský (uhorský) dvojkríž.

Nehovoriac už o kniežatstve Jugra, ktoré figuruje aj v titule ruských cárov. Zrejme však pre ruských pred-romanovských cárov „Jugra“ stelesňovala úplne inú oblasť, než ktorá sa dnes tak volá. Každopádne, pre post-reformačných, habsburgsko-vatikánskych zostaviteľov našich dejín bolo potrebné čo možno najväčšmi zahmliť reálnú pamiatku na pôvodnú udalosť, maximálne vyvrátiť jej význam v zmysle – „Maslo zdraželo, Sovietsky Zväz sa rozpadol, Mongoli prišli, povystrájali a odišli. Raz darmo, barbari…“ No jasné, prišli sem najväčší dobyvatelia všetkých čias a ne solono chlebavši zrazu odtiahli. Navyše, reálne „mongolské“ udalosti zo XIV. stor.n.l. boli posunuté na časovej osi hlboko do minulosti, pretvorené do podoby „starých Hunov a Maďarov“ (údajne z IV. a IX. stor. n.l.), aby „psychologicky“ miernili dopad reálnej udalosti z nie tak dávnej minulosti – cca 650 rokov – na európskeho recipienta predmetnej informácie.