Poznámka prekladateľa – autor článku vysvetľuje politickú korektnosť v súvislosti s islamizáciou, ale jeho vysvetlenia a záver platia aj pre politickú korektnosť ohľadom všetkých ostatných negatívnych sprievodných javov multikulturalizmu

Islam a moslimská imigrácia do Európy majú mnoho očividných nevýhod.

Negatívne ekonomické efekty, stúpajúca kriminalita a menšia bezpečnosť, celé štvrte premenené na paralelné spoločnosti, často negatívny vplyv moslimských detí v školách a inštitúciách atď. – všetky tieto následky takým či onakým spôsobom ovplyvňujú život väčšiny detí a dospelých každý deň.

Mnohí z nás sa čudujú, preto stále existuje toľko ľudí – obyčajných ľudí, ľudí v médiách a politikov – ktorí nehovoria otvorene a možno si dokonca ani neuvedomujú tieto problémy.

Ako licencovaný psychológ s rokmi skúseností, ako verejne známy kritik islamu a moslimskej imigrácie a kultúry sa tu pokúsim uviesť tri psychologické vysvetlenia politickej korektnosti.

Ako vždy, kedy veľké skupiny ignorujú očividné problémy, je problém psychologický:

„Efekt prizerajúceho sa“

Efekt prizerajúceho sa je psychologický jav, ktorý vysvetľuje, prečo ľudia zostávajú počas mimoriadnych udalostí pasívnymi. Výskum tohto efektu sa začal v súvislosti s vraždou Kitty Genovese v roku 1964, kedy niekoľko susedov zostalo pasívnymi, zatiaľ čo sledovali, ako Genovese dobodali na smrť.

Príkladom psychologického výskumu efektu prizerajúceho sa je štúdia, v ktorej žena predstiera, že stratila vedomie. Ak je subjekt sám, pomôže žene v 70 % prípadov. Ak je prítomných niekoľko ľudí, pomôže jej len 40 % subjektov.

Kvôli efektu prizerajúceho sa majú pozorovatelia tendenciu sledovať reakciu ostatných – namiesto situácie samotnej – aby tak posúdili vážnosť situácie.

Keďže ľudia v mnohých prípadoch očakávajú reakciu niekoho iného namiesto toho, aby prevzali iniciatívu, výsledkom môže byť, že nikto nič neurobí – nakoľko všetci čakajú, či niekto iný niečo neurobí.

Ak ostatní neurobia nič, jednotlivec to považuje za znamenie, že ostatní nepovažujú zásah za potrebný. Toto ovplyvňuje náš vlastný úsudok a teda i našu reakciu. Reakcia väčšiny slúži ako „barometer“ pravdy.

Ak tento jav prevedieme na politickú korektnosť, znamená to, že ak väčšina nevyjadruje kritiku islamu, šaríe (taktiež nazývanou islamizácia) a moslimskej imigrácii, ľudia to považujú za „dôkaz“, že tieto veci netreba kritizovať.

Podmienky pre efekt prizerajúce sa sú preto zvlášť vhodné v prípadoch, kedy si ľudia nie sú istí, čo by bolo správne urobiť a následkom toho posudzujú situáciu podľa reakcií iných ľudí.

Najlepší spôsob, ako čeliť tomuto druhu správania, je dať ľuďom toľko informácií, aby boli schopní vlastných rozhodnutí. Navyše, je zjavne dôležité, aby čo najviac ľudí niečo urobilo, aby ľudia pod vplyvom efektu prizerajúceho sa pochopili realitu. Je psychologicky dôležité, aby ľudia, ktorí prevezmú iniciatívu, tak urobili spôsobom, s ktorým sa ostatní budú vedieť ľahko identifikovať – preto sa vyhnite hnevu a zbytočným provokáciám, preukážte svoju radosť a osobný optimizmus, buďte uvoľnený a hovorte o týchto veciach len vtedy, kedy je na to prirodzený dôvod (napr. keď sa o tejto téme zmieni samotná rodina alebo kolegovia).

„Pluralitná ignorancia“

Efekt prizerajúceho sa je často spojený s pluralitnou ignoranciou. Pluralitná ignorancia je sociálno-psychologický jav, kedy väčšina skupiny jednotlivo odmieta normu (napr. moslimskú imigráciu), ale zároveň predpokladá, že väčšina ju akceptuje. Ľudia kvôli túžbe byť väčšinovým obyvateľstvom vnímaní ako dobrí akceptujú nejakú normu, hoci tajne sú proti nej. Takto môže demokratický proces viesť k akceptácii noriem, ktoré väčšina v skutočnosti odmieta.

Uplatnenie teórie pluralitnej ignorancie na fenomén politickej korektnosti by znamenalo, že väčšina ľudí skutočne chce menej islamu, šaríe a moslimskej imigrácie, ale každý jednotlivec verí, že väčšina nie je proti nim. Preto, že sa ľudia neodvážia postaviť proti „iluzórnej väčšine“, odmietajú tieto veci otvorene kritizovať.

Strach z kritiky preto môže nútiť väčšinu k tomu, aby nevyjadrovala svoje názory – hoci by vďaka tomu mohli získať to, čo chcú, keby si všetci trúfli zodvihnúť svoje ruky a povedať, čo si myslia.

Pluralitná ignorancia je teda možná čiastočne vďaka nedostatku sebavedomia potrebného na podporu vlastného názoru a čiastočne kvôli zlému odhadu, čo si myslí väčšina.

Najlepším spôsobom na vyrovnanie sa s pluralitnou ignoranciu je preto dať ľuďom odvahu a ukázať im, že nie sú so svojím svetonázorom sami. To sa dá dosiahnuť v prvom rade ukázaním vlastného odvážneho príkladu. Navyše, je dôležité podporovať ostatných kritikov, aby sa necítili zraniteľní a osamotení. Napokon, je veľmi dôležité šíriť vedomosti a argumenty, ktoré ľuďom pomôžu čeliť kritike.

„Dobrí ľudia“

Tretie vysvetlenie pozostáva z mojej vlastnej teórie. Zakladá sa na predpoklade, že vo všetkých kultúrach a spoločnostiach existuje definícia, kto je „dobrý človek“.

Z túžby cítiť sa obľúbený a byť súčasťou spoločenstva má väčšina ľudí psychologický popud žiť v súlade s definíciou „dobrého človeka“. Ale definícia „dobrých ľudí“ je ovplyvnená množstvom vecí a mení sa.

V starom dánskom kresťanskom spoločenstve ste boli dobrým človekom, ak ste chodili do kostola každú nedeľu. V spoločnostiach so silnou pracovnou etikou sa za lepšie považuje starať sa o seba než žiť zo sociálnych dávok. V mnohých kruhoch sa dnes za „dobré“ považuje robiť si starosti o klímu či ekológiu – alebo je aspoň zlé, pokiaľ sú vám ukradnuté. Keď som bol v 70-tych rokoch dieťaťom, bolo moderné a ľavičiarske bojovať za slobodu žien, kritizovať sociálnu kontrolu uvalenú náboženstvom a spoločnosť a bojovať za právo kritizovať autority a náboženstvo.

Dnes je rozšíreným názor, že „dobrých ľudí“ charakterizuje „tolerancia a otvorenosť‘. Jeho súčasťou je dodatok, že kritika menšín a štandardov ostatných je „zlá“.

Preto sme skončili v situácii, kedy sa kritika moslimskej imigrácie a islamských náboženských a kultúrnych štandardov stala sociálne neprijateľnou.

Keďže len malá menšina ich kritizuje otvorene, kvôli efektu prizerajúceho sa si mnoho ľudí myslí, že problém neexistuje – alebo že nie je až taký veľký, aby bolo nevyhnutné o ňom hovoriť.

Tvrdá kritika, ktorej čelia kritici islamu (najmä v radoch samotných moslimov) zvyšuje rozsah pluralitnej ignorancie, lebo menej ľudí si trúfa vyjadriť sa otvorene. Hoci väčšina ľudí je voči islamu kritická, veria, že sú menšinou.

Ľudia s dobrým sebavedomým si lepšie dokážu uchovať vlastný úsudok svojho morálneho „dobra“, bez toho, aby ich ovplyvnila kritika ostatných alebo definície „dobrých ľudí“. Preto sú menej zraniteľní efektom prizerajúceho sa a pluralitnou ignoranciou.

Kto je neurotik?

Kritici islamu, šaríe a moslimskej imigrácie sú často nazývaní rasistami (prejavujú nepriateľstvo voči iným rasám), xenofóbmi (majú iracionálny strach z neznámeho) alebo islamofóbmi (majú iracionálny strach z islamu).

Ale islam a moslimovia nie sú rasa a ani islam ani moslimovia nie sú neznámi, keďže väčšina z nás sa s nimi stretáva alebo o nich číta takmer každý deň. A skutočne nie je nič iracionálne na strachu z islamu, keďže islamské sväté spisy hovoria, že moslimovia majú povinnosť potláčať či zabíjať všetkých nemosilmov a šíriť svoju vieru akýmikoľvek prostriedkami.

Čo islam a mnohí moslimovia taktiež robia, s láskavou pomocou všetkých ľudí, politikov a médií, ktoré sa nevyjadrujú proti islamu, šaríi a moslimskej imigrácii.

Nazývaním ľudí rasistami alebo ich diagnostikovaním sa politicky korektní milovníci multikultúry pokúšajú definovať kritikov islamu ako dysfunkčných ľudí alebo neurotikov. Ale to nie sme.

Proponenti islamu, šaríe a moslimskej imigrácie sú však skutočnými obeťami efektu prizerajúceho sa a pluralitnej ignorancie. A z dôvodu o bezpečnosť mnohí z nich nasledujú súčasné trendy a názory svojich rovesníkov na to, čo definuje „dobrých ľudí“.

Neexistuje dôvod báť sa takých intelektuálne slabých ľudí. Tak si len otvorte ústa a povedzte, čo si myslíte. Nie ste šialený, zlý či neurotik. Skôr naopak.

Vzhľadom k vyššie uvedeným sociálno-psychologickým teóriám je mojím záverom, že my, kritici islamu, sme lepšie informovaní a máme viac sebavedomia než mnohí ľudia, ktorým chýbajú vedomosti, odvaha a osobná autenticita, aby hovorili o očividných problémoch.

Nicolai Sennels je psychológ a autor knihy „Medzi kriminálnymi moslimami: Psychológova skúsenosť s municipalitou Copenhagen“.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Gates of Vienna