O eugenike som v minulosti písal pomerne často. Bohužiaľ, dodnes nemám dojem, že by sa situácia ohľadne jej tabuizácie a nesprávneho výkladu v spoločnosti výraznejšie zlepšila a preto je na čase opäť túto tému otvoriť. Nedávno som sa rozhodol urobiť menší prieskum ohľadne tejto problematiky, v rámci ktorého som sa snažil nájsť na webe čo možno najviac kníh, článkov alebo i pamfletov, ktoré ju nejako propagovali, povedzme za obdobie posledných 100 i viac rokov. Pre mnohých, ktorí by sa podujali na obdobný prieskum, bude nepochybne fascinujúce vidieť aké myšlienky istú dobu prekvitali predovšetkým medzi americkými či britskými elitami/intelektuálnymi triedami pred 2. svetovou vojnou.

Zároveň veľmi pekne vidieť, že to bola práve 2. svetová vojna, ktorá tu zohrala rolu akéhosi bodu prerušenia. Myšlienky o eugenike, ktoré obiehali svetom boli pomerne dosť odlišné pred a po konci vojny.

Racionalizácia pre tento radikálny obrat vo vzťahu k eugenike, ktorú budete čítať alebo počuť v mainstreamových médiách sa zvykne krútiť okolo tvrdenia, že po porážke národného socializmu v Nemecku sa stalo očividným, že eugenika je ako veda i ako politika zdiskreditovaná. Došlo vyslovene k akémusi automatickému prepojeniu eugeniky s nacizmom napriek tomu, že národní socialisti neboli pôvodcami myšlienok eugeniky a už vôbec nie jedinými, kto ju praktikoval. Bola to práve britská a americká sféra – od USA cez Kanadu, VB až po Austráliu – ktorá prakticky stála za jej zrodom a masovejším presadením, čiže všetko de facto liberálno-demokratické režimy (hoci pred 2. svetovou vojnou samozrejme viac nacionalistické). Taktiež väčšina prác o eugenike pochádza z anglo – amerického sveta, rovnako ako i väčšina eugenického výskumu. Je preto nanajvýš čudné alebo i podozrivé, že mainstreamová verzia histórie sa tak často pokúša asociovať eugeniku s nemeckým NS. Z čoho vlastne pramení tento extrémne negatívny obraz o eugenike?

V zásade by malo platiť, že eugenika predstavuje istý druh nacionalistického programu, keďže cieľom eugeniky je vylepšiť genetický charakter alebo genetické schopnosti národa. Otázka teda znie: komu prospieva celkové zlepšenie genetického profilu národa? Pochopiteľne, viac ako tím, ktorí dnes žijú, pôjde skôr o budúce generácie. Benefity eugeniky národ poriadne pocíti až po uplynutí istého času – 20, 30, 50 a viac rokov – čiže inak povedané, v budúcnosti. Eugenika má potenciál stať sa mimoriadne príťažlivou, pretože len čo demonštrujete ľuďom výhody, ktoré prinesie, tak masy budú chcieť si ich udržať a tým i zabezpečiť prax eugeniky do budúcna. Eugeniku by som popísal svojim charakterom ako nacionalistickú investíciu. Nepôjde o nejakú „okamžitú výhru v súťaži“, ale ide o niečo, čo prináša svoje ovocie až v budúcnosti.

Každopádne späť k tomu, prečo došlo k obratu. Po skončení 2. svetovej vojny boli nacionalisticky orientované politické ideológie prakticky zdiskreditované, doslova rozomleté na prach. Boli zdiskreditované, pretože dve skupiny, ktoré vyhrali vojnu v zásade oponovali nacionalizmu. Zároveň vplyvné nacionalistické európske krajiny skončili na strane porazených a boli následne donútené prijať odlišné politické systémy. Víťaznými ideológiami, ktoré sa následne stali dominantnými boli západná liberálno-kapitalistická demokracia a internacionálny komunizmus. Obe tieto ideológie zo svojej ideologickej podstaty oponovali, resp. oponujú eugenickej politike.

V prípade liberálno-kapitalistickej demokracie sa stretávame s oponentúrou voči eugenike, pretože zásadným znakom tohto typu politického systému býva, že politické činy tu majú krátkodobý časový horizont. Politici sa tu natoľko nebudú zaujímať o zvýšenie kvality národa ako skupiny ľudí do budúcnosti, pretože ide o krátkodobých mysliteľov sledujúcich len krátkodobé ekonomické benefity a zvolenie do parlamentu v nasledujúcich voľbách. Jedným z najväčších problémov tohto typu systému je i jeho zraniteľnosť vo vzťahu k internacionálnemu ovládnutiu bankami/bankármi a veľkými korporáciami (a hmotnými záujmami ich elít).

Preto v západnej liberálno-kapitalistickej demokracii neexistuje u politických elít reálny záujem pracovať v mene dobrého vývoja národa do budúcna. A dôkaz máme rovno pred nosom. Západné liberálno-kapitalistické elity dnešného typu sú predsa dobre známe pre import nízkokvalifikovaných migrantov z tretieho sveta, ktorí znižujú mzdy pre pôvodnú populáciu a ktorých priemerné IQ je nižšie ako priemer európskych populácií. Ide teda o jasnú dysgeniku. Tieto elity sú známe i pre expanzívne vojenské dobrodružstvá, v ktorých sa posielajú mladí a zdraví muži ich národov v podstate na smrť pre „bohvieaké“ choré dôvody. Určite vás ešte napadne množstvo ďalších dobrých príkladov, ale pointa je jasná: nesleduje sa dlhodobý záujem národa. Západné liberálno-kapitalistické systémy nemajú záujem o eugenické praktiky, pretože eugenika zvýhodňuje národ a dnešné liberálno-kapitalistické demokracie sa jednoducho nestarajú o národ a jeho dobro. Zaujíma ich predovšetkým profit pre elity a obdobné záležitosti.

Ďalším víťazom vo vojne bol internacionálny komunizmus. Internacionálny komunizmus a všetky ostatné variácie nenacionalistického ľavičiarstva kompletne oponujú eugenike, pretože účelom eugeniky, ako som už spomenul, je zvýšiť genetické schopnosti, resp. zlepšiť genetické charakteristiky národa. Ak je však niekto internacionalistom, tak v jeho záujme nie je urobiť nejakú skupinu lepšou než sú ostatné. Naopak, cieľom je, aby všetky skupiny boli v istých bodoch rovnaké. Preto by nás rozhodne nemalo prekvapovať, že ľavičiarske NGO či všetci typickí „libtardi“ či „slniečkári“ nemajú záujem o to urobiť z národa niečo lepšie. Skôr sa budú zameriavať na tých, ktorí vykazujú slabé či slabšie výsledky a pokúsia sa ich posunúť vyššie. Ale ich metóda pre zlepšenie zvyčajne spočíva iba v transfere zdrojov, resp. peňazí od ľudí, ktorým sa darí lepšie smerom k ľuďom, ktorí nie sú až tak úspešní. Odmietanie eugeniky je však ich zásadným omylom, pretože práve tá v sebe ukrýva potenciál reálne pozdvihnúť znevýhodnené skupiny na úroveň “privilegovaných”.

Takže ešte raz, liberálno-kapitalistické demokracie a internacionálna ľavica majú obe tendenciu veriť a a propagovať to, čo by som nazval „rovnostárskym hoaxom“. Rovnostársky hoax sa vás v podstate snaží presvedčiť, že všetci ľudia sú rovnakí. A keďže sú rovnakí, tak je možné vytvoriť medzinárodný robotnícky raj alebo presadiť kapitalistickú demokraciu všade na svete. Bohužiaľ pre veriacich v tento hoax, máme tu mnohé výskumy, ktoré jasne ukazujú, že rovnosť je nemožná a ľudia nie sú rovnakí. Existuje tu teda konflikt medzi ľuďmi uskutočňujúcimi výskum ľudskej biodiverzity s využitím psychometrie a testovania IQ, ktoré ukazujú, že ľudia nie sú rovnakí a politických a intelektuálnych elít USA a západnej Európy, ktoré presadzujú tézy o rovnosti všetkých ľudí, t.j. že všade možno šíriť demokraciu alebo komunizmus, lebo všade je potenciál, že to bude fungovať.

V r. 1994 Charles Murray a Richard Herrnstein publikovali dnes už legendárnu knihu Bell Curve. Táto kniha predstavovala obrovský intelektuálny debakel pre ideologických egalitárov, pretože takmer všetkým z nich – od mainstreamových médií až po rôznych „slniečkárskych“ aktivistov – neostalo nič iné, než tvrdiť, že táto kniha je pseudovedecký nezmysel, ktorý bol vyvrátený, že je rasistická, zlá, atď. bez toho, aby si vôbec dali nejakú väčšiu námahu preskúmať tvrdenia a výsledky, ktoré kniha ponúkla. Táto kniha nám priniesla sumár množstva zaujímavých štúdií vyvracajúcich tézy rovnostárskeho hoaxu, pričom hlavný dôvod, prečo vyvolala také obrovské kontroverzie bol, že de facto vzkriesila rovnaký druh testovania a rovnaký druh výsledkov, ktoré už boli zadokumentované v mnohých štúdiách pred 2. svetovou vojnou či až do 60-tych rokov v západnom svete.

Takže ešte raz zhrnutie, každý, kto sa poriadne ponoril do štúdia histórie a praxe eugeniky vie, že to nikdy nebolo o tom, že by samotná agenda, výskum alebo myšlienky a ciele stojace za ňou boli zlé, ale predovšetkým o tom, kto vyhral 2.sv. vojnu. Stojí a padá to na skutočnosti, že skupiny, ktoré vyhrali a ktoré viac – menej kontrolujú dnešný svet nemali záujem rozvíjať takéto myšlienky a pokračovať v rámci nimi sledovanej politickej užitočnosti v takýchto programoch. A dôsledky tohto radikálneho a zlého rozhodnutia sa nám môžu v budúcnosti veľmi kruto vypomstiť.

Autor: Aman;