„Som sociálny demokrat! Ja zase pravicový libertarián! No a ja sa identifikujem ako národný socialista!“

Takmer každý z nás sa niekedy stretol s takýmito sebavedomými výrokmi či postojmi, ktoré majú druhej strane jasne demonštrovať ideologickú orientáciu dotyčného subjektu. Ľudia sa vo všeobecnosti radi a často zvyknú hlásiť k nejakej ideológii, k nejakému ideologickému balíčku, ktorý im podľa ich uváženia najlepšie vyhovuje. V nasledujúcim texte chcem písať o tom, prečo nie je tento prístup veľmi dobrý pri debatách a prečo je lepšie skôr fungovať ako „nezávislý mysliteľ“.

Obzvlášť problematickým je používanie ideologických nálepiek namiesto argumentov. Ľudia sa často budú skrývať za ideológie, aby lepšie prekonali svoje rozpaky či neistotu v diskusiách alebo pri prezentácii postojov, pretože sú si vedomí vlastnej nedostatočnosti.

Ako som už písal, ide o veľmi bežný prístup u väčšiny ľudí. Popravde, i ja sám som sa niekedy zvykol v debatách označiť rôznymi ideologickými prívlastkami.
Môže ísť aj o istý intelektuálny trik, kedy využijete suplovanie vašou predpokladanou identitou, aby ste zakryli skutočnú osobu, ktorá za nimi stojí, so všetkými jej omylmi, ale aj strachom, že nemusí byť akceptovaná v rámci skupiny.

V politických diskusiách budú nálepky často slúžiť k tomu, aby zakryli intelektuálnu prázdnotu alebo dokonca nedostatok sebavedomia a schopnosti poriadne artikulovať svoje postoje. Osoba, ktorá využíva ideologickú nálepku sa vlastne spolieha na to, čo daný ideologický pojem má znamenať pre ostatných ľudí, pričom jej poslúži ako náhrada za argument.

Treba si ale uvedomiť, že len čo sa v diskusii konkrétne ideologicky označíte – napr. za fašistu, marxistu, katolíckeho tradicionalistu, ľavicového libertariána, atď, atp. – tak tým de facto spájate svoju osobu s už predpripraveným balíčkom istých ideí či vier. Problém tu spočíva v tom, že tu nechávate druhej osobe príliš široký priestor, aby vyplnila chýbajúce miesta. Veľkou chybou býva najmä to, ak ste nedefinovali svoj termín a neprišli s argumentom.

Povedzme, že sa identifikujete ako kresťan. Lenže čo to znamená byť kresťanom? Znamená to pre vás to isté čo pre mňa? Ja si predsa pod pojmom kresťanstvo môžem predstavovať niečo radikálne odlišné než osoba na druhej strane. Ak mi poviete, že ste len kresťan bez toho, aby ste jasnejšie formulovali čomu presne veríte, potom dostávam do rúk dobré karty ja, pretože môžem definovať čo presne máte byť a následne vás nasmerovať do defenzívnej pozície, z ktorej je o dosť ťažšie argumentovať.

Treba si uvedomiť, že váš nepriateľ v skutočnosti chce, aby ste sa verejne označovali istými pojmami, pretože takto môžu na vás ľahšie útočiť využívajúc pripravené nálepky typu rasista, mizogýn, homofób, anti-semita, a pod. Len čo sa onálepkujete, tak môžete byť ľahko zaškatuľkovaný, pričom vaši oponenti budú pracovať na tom, aby ste nemali dostatok manévrovacieho priestoru. Aby ste si ho vytvorili budete musieť brzdiť a začať popierať, čo následne spôsobí, že budete pôsobiť pochabo a neisto.

Politické označenie tak predstavuje istý druh kazajky. Akýkoľvek váš následný argument bude musieť byť ešte dodatočne bránený nálepkou, ktorú ste si dali. A to obzvlášť v prípade, ak váš argument bude obsahovať čo i len jeden bod, ktorý je rozporný voči vami proklamovanej ideológii.

Keď si pripíšete konkrétnu ideológiu k svojej osobe namiesto toho, aby ste len prezentovali svoje konkrétne postoje k tej ktorej problematike, tak si dávate na chrbát príliš ťažký náklad. Je to istá forma hazardu, kde riskujete, že oponent na vás použije logický klam známy ako falošná stopa (red herring)

Budete musieť následne argumentovať, že nie ste tým za koho vás chcú označiť ako napr. v prípade prefláknutého slova rasista. Buď popriete, že ste rasista, alebo riskujete, že budete musieť povedať niečo na spôsob „ok, som rasista, ale…“. Riziko teda spočíva v tom, že vás môžu chytiť do pasce.

Poďme si však popísať nejaký konkrétny príklad. Povedzme, že sa niekto v diskusii označí za fašistu. Ja viem, v slovenských pomeroch sa s tým často nestretnete, ale poznám ľudí, ktorí sa budú takto identifikovať.

Treba to však povedať otvorene. Označiť sa verejne za fašistu vám prinesie množstvo konotácií, z ktorých mnohé pôsobia veľmi negatívne pre väčšinu ľudí, t.j. takmer pre kohokoľvek, kto nezdieľa toto ideologické označenie.

Problém nastáva predovšetkým vtedy, ak sa označíte za fašistu a zároveň neviete až tak veľa o tejto ideológii. Možno si myslíte, že to znie „cool“ a drsne alebo provokatívne, prípadne ste počuli iných nacionalistov hovoriť o sebe ako o fašistoch, a preto chcete byť aj vy za fašistu.

Nuž, dostanete sa však do problému, ak druhá strana, s ktorou si vymieňate argumenty, vie o fašizme viac než vy. Popravde, množstvo ľudí, ktorí sú schopní označovať sa za fašistov alebo národných socialistov by nebolo schopných ani len formulovať základné princípy týchto ideológií alebo dať vám aspoň ich stručnú a správnu definíciu.

Do úzkych sa dostanete vtedy, ak sa vás oponent začne pýtať, či súhlasíte s niektorými extrémnymi myšlienkami, ktoré sa vzťahujú k označeniu, ktoré ste na seba použili. Ďalej tiež môžu ľahko poukázať na nejaké inherentné rozpory.

Oponent vám môže napr. položiť túto otázku: Súhlasíte s tým, že je nežiaduce, keď vlády a médiá manipulujú verejnosťou skrz propagandu a pretláčajú zákony proti slobode slova?

A pokiaľ odpoviete, že s tým nesúhlasíte, potom oponent môže ľahko poukázať, že presne toto robili i fašisti.

Ďalej, môžete tvrdiť, že ste nacionalistom a fašistom, zatiaľ čo druhá strane bude argumentovať, že väčšina fašistických hnutí bola imperialistická. Nie je v tom rozpor? Nie je imperializmus v rozpore s nacionalizmom?

A ak sa začnete sťažovať na zlá či zločiny komunizmu, oponent môže ľahko poukázať na spoločné črty, prekrytie medzi komunizmom a fašizmom, ktoré tu je.
Pochopiteľne, to bolo len zopár príkladov. Nepochybujem, že šikovný a znalý človek by sa vedel voči vyššie spomenutým námietkam dobre vykecať, ale pointu ste dúfam pochopili.

V skratke, len čo sa ideologicky onálepkujete, tak oponentovi stačí nájsť čo i len jeden bod, s ktorým ste v rozpore s vašou deklarovanou ideológiou, aby vás následne donútil upustiť od deklarovaných ideálov a uviesť do rozpakov. V každom prípade budete v debate pôsobiť slabo a pravdepodobne ju prehráte, pretože ste urobili hneď na začiatku omyl v tom, že ste sa ideologicky jasne definovali.

Ako sa teda vyhnúť tejto pasci? Veľmi jednoducho. Odmietnite sa ideologicky definovať a ohraďte sa vždy, keď sa niekto pokúsi vám prisúdiť nejakú nálepku. Namiesto toho prezentujte svoje špecifické postoje k tej ktorej problematike a používajte reálne argumenty. Nedovoľte druhým, aby vás zaškatuľkovali, pretože takmer nikdy to nebude o tom, že budete na 100% súhlasiť so všetkým, čo daná ideológia predstavuje a ponúka, obzvlášť ak ide o ideológiu spojenú s istými špecifickými nálepkami.

Popravde, naozaj nevidím takmer nijakú výhodu v deklarovaní, že ste stúpencom nejakej ideológie – obzvlášť v debate s oponentom. Je to druh intelektuálnej lenivosti. Radšej zapracujte na sile svojich argumentov. Ťažko zmeníte postoj druhej strany používaním nejakých nálepiek. A ak chcete použiť nálepku pre zamaskovanie vašej nedostatočnej znalosti pri danej problematike, tak si aspoň dobre naštudujte, čo vami deklarované nálepky v skutočnosti znamenajú a naučte sa aké argumenty môžete použiť v danej chvíli v súlade s tou ktorou ideológiou. Dobre si vyjasnite, s ktorými bodmi danej ideológie súhlasíte a s ktorými nie.

Osobne sa odmietam definovať v diskusiách, minimálne len v prípade, ak mám možnosť sám si definovať termín, ktorý chcem použiť alebo bez námietky, že súhlasím iba s niektorými bodmi ideológie, ktorou som sa označil. Treba sa snažiť udržať moc vo svojich rukách – moc zadefinovať si termíny, ktorými sa popisujete, podľa seba.

Každopádne, ak ide o moju maličkosť, tak naozaj cítim, že žiaden štandardný ideologický termín ma nepopisuje dostatočne výstižne. Aj z tohto dôvodu preferujem ich nepoužívať. Zároveň to znamená, že ktokoľvek kto chce so mnou diskutovať o konkrétnej otázke by mal diskutovať výlučne o nej bez toho, aby mi prisudzoval isté ideologické označenia.

V niečom som veľmi konzervatívny, štandardne „pravicový“, ak teda budeme uvažovať o pravici v americkom zmysle (podporujem napr. trest smrti, právo nosiť zbraň, tradičnú rodinu a som pomerne dosť nacionalistický), v niečom však skôr liberál a ľavičiar (potraty, eutanázia, sociálna solidarita, neodmietanie demokracie, napríklad). Ideologicky som sa v poslednom čase vzdialil od tradicionalistických a kontrarevolučných myšlienok a autorov, a viac smerujem k paleoliberalizmu a socializmu, ale stále to všetko prebieha v rámci širšej nacionálno – konzervatívnej paradigmy. Pre niektorých som príliš radikálny, pre iných možno nedostatočne.

Autor: Aman, www.protiprudu.org