Údajný strojca všetkých vojen na Balkáne na konci minulého storočia, juhoslovanský prezident Slobodan Milošević zomrel v cele haagskeho tribunálu 11. marca 2006. Vtedajší predseda juhoslovanskej vlády Momir Bulatović je však na slobode. V čase obrannej vojny proti NATO vyhlásil vojnový stav. Žije v ústraní a v rozhovoreochotne porozprával o udalostiach z roku 1999, keď NATO surovo porušilo medzinárodné právo a bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN 78 dní „humanitárne“ bombardovalo Juhosláviu. Okrem tisícok ľudských, a najmä detských obetí zničilo 70 % infraštruktúry v krajine, cesty a priemysel, čím pripravilo o živobytie aj ďalšie generácie. Tých, ktorých nezabili bomby NATO, zabíjal a zabíja rádioaktívny urán z bômb, spôsobujúci rakovinu.

 Kedy ste dostali prvé vážne varovanie, že Juhoslovanskú zväzovú republiku budú bombardovať?

Ak očakávate, že vám poviem, že sme sa to dozvedeli vďaka špionáži alebo prostredníctvom diplomatických depeší, mýlite sa. V tom čase titulky všetkých svetových novín vyzývali NATO, aby svojou „autoritou“ zastavilo hrozné zločiny v Kosove. Tie síce neexistovali, ale verejnosť masírovali rozprávkou, že sme zajali stotisíc Albáncov na futbalovom štadióne a je len otázkou času, kedy ich popravíme. Takže NATO sa v tých istých svetových médiách začalo oháňať silovými prostriedkami. Mali sme spravodajské údaje, podľa ktorých malo zaútočiť už v polovici októbra 1998. Vtedy však k nám poslali na „misiu poslednej šance“ Richarda Holbrooka (novinár, bankár, vietnamský veterán a vyslanec USA v OSN, ale do Juhoslávie ho vyslali ako súkromnú osobu, žiadnu štátnu funkciu vtedy nezastával), ktorý mal rokovať s prezidentom Miloševićom. Vtedy som bol na samite prezidentov a premiérov krajín juhovýchodnej Európy v Turecku a všetci regionálni kolegovia sa ma vypytovali, kedy sa začne zásah NATO. Nikto o tom nepochyboval. V pamäti mi rezonuje najmä reakcia vtedajšieho bulharského premiéra. Veľmi sa vtedy rozčuľoval, že mu bombardovanie NATO ohrozí turistickú sezónu. Prosil ma, aby som s tým niečo spravil. Povedal som mu: „Človeče, my nechceme, aby nás bombardovali! Radšej sa za nás prihovorte u vašich priateľov, aby nás nebombardovali.“ Ale všetci len zalamovali rukami a odpovedali: „Vyriešte si to s Američanmi. Len oni rozhodujú.“ Našťastie, vtedy sme dosiahli dohodu a útok sa odložil.

 Čo robila vláda, aby bombardovaniu zabránila? Aký nápad mal Slobodan Milošević?

Spravili sme všetko, čo sme mohli. Začali sme rokovať s umiernenými Albáncami, ktorých viedol Ibrahim Rugova. Dialóg bol dlhý a pomalý, ale vnímali sme ho ako jediné riešenie. A vtedy Amerika rozhodla, že Rugovu z procesu vynechá. Ten zastupoval umiernených, v tom čase väčšinových Albáncov, ktorí nepodporovali ozbrojený konflikt a teroristické útoky. Američania na jeho miesto dosadili Ramuša Haradinaja a Hašima Thaciho (veliteľov ozbrojených bánd).

Američanom sme ponúkali aj základňu Bondsteel, ktorú im vlády Srbska a Juhoslá­vie boli ochotné odstúpiť za symbolický dolár. Ponúkli sme im aj správu nad nerastným bohatstvom v Kosove, lebo keď sme nedokázali nájsť spoločný jazyk s Albáncami, povedali sme si, nech to skúsi nejaká anglická alebo americká firma. Ponúkali sme im aj svoje členstvo v NATO, len aby nás nebombardovali.

 Vy ste Američanom ponúkli vstup do NATO?!

Áno. Ponúkli sme im všetko, len aby sme sa vyhli vojne. Existuje o tom oficiálna listina. Srbský prezident Milan Milutinović to ponúkol americkej ministerke zahraničných vecí Madeleine Albrightovej. Keď jej Milutinović povedal, že Srbsko je ochotné vstúpiť do NATO, najprv omdlela. Keď sa prebrala, nechcela uveriť, čo sme jej ponúkli. Nakoniec však povedala: „Nie, to nie je riešenie.“ Myslím si, že oveľa múdrejším ťahom by bolo, keby nás zobrali do NATO, než to, že nás bombardovali. Ale vojna bola pre Američanov nutná. Potrebovali ju.

Autor: Ratko Sudecký

Mesačník ZEM&VEK si môžete predplatiť na: http://www.webareal.sk/sofian

Zopár slov o autorovi...