Príbeh vdovy z Vrbového o viac ako 125 rokov zaujal Vladimíra Bzdušeka natoľko, že začal pátrať po dostupných údajoch a postupne sa mu podarilo vyskladať mozaiku životného príbehu tejto tajomnej ženy. Za svoju snahu získal v susednom Česku aj ocenenie.

Všetko začalo náhodným kliknutím na americkú stránku o dejinách mizandrie — chorobného odporu žien k mužom. Medzi kurióznymi a hroznými príbehmi bol aj článok o čiernej vdove z Vrbového, ktorá sa na sklonku devätnásteho storočia „preslávila" tým, že pochovala už siedmeho manžela.

Vladimír Bzdušek žije vo Vrbovom a zaujíma sa o históriu tohto mestečka. Napriek tomu o príbehu sedemnásobnej vdovy, ktorý sa dostal až za oceán nikdy pred tým nepočul. Jedinou stopou bol článok z augusta 1880 s názvom Much Married (Veľakrát vydatá), ktorý vyšiel v novinách Vermont Phoenix (Brattleboro, Vt.). „Ale ako a prečo sa takýto článok objavil na titulnej stránke lokálneho týždenníka v malom americkom mestečku Brattleboro? Niekto im to napísal? Niekto z Vrbového? Niekto tam mal rodinu?" kládol si otázky pán Bzdušek a následne začal pátrať v dobových rakúskych periodikách až sa dostal k vydaniu novín Liberálnej strany Tages-Post z 9. júla 1880. „Značná časť ich obsahu bola venovaná obchodom na burze a zámorským lodným dodávkam tovaru, čím je vysvetlené, prečo sa takéto noviny dostali aj do amerických prístavov. V rubrike „Správy dňa" je uvedený článok s názvom „Žena, ktorá pochovala sedem manželov". V tomto článku sú už uvedené aj mená všetkých siedmich manželov s ďalšími podrobnosťami a dátumami, a tie mená jednoznačne umožňujú zaradenie príbehu do Vrbového," hovorí Vrbovčan pre Sputnik.

Prežila siedmich manželov

Na základe tohto článku sa pánovi Bzdušekovi podarilo po kontrole v cirkevnej matrike upresniť jednotlivé údaje zo života Kataríny — dátumy sobášov, mená svedkov, dátumy pohrebov a podobne.

Tajomná Slovenka sa narodila v roku 1818 vo Vrbovom a v 24 rokoch sa vydala za čižmárskeho majstra Martina Bosáka. O necelé dva roky však Katarína ovdovela — jej manžel podľahol suchotám. V roku 1848 sa Chaszna vydala opäť, tentokrát za staručkého súkenníka Jána Kubíčka. Manželstvo s ním však, paradoxne, bolo Katarínino najdlhšie — Kubíček zomrel v roku 1860 na starobu: podľa matričných záznamov sa dožil 101 rokov. Bzdušek ale pripúšťa, že to nemusí byť presný údaj, nakoľko zápis o jeho narodení nenašiel. „Vtedy nebývalo bežné, aby ľudia vedeli presný rok, či dokonca deň narodenia. Nepotrebovali to. Narodeniny sa neoslavovali, len meno. V prípade úmrtia veľmi starých ľudí sa ich vek pri pohrebe mohol jednoducho zaokrúhliť," vysvetľuje.

Po smrti Kubíčka nasledovali ďalšie manželstvá. S Martinom Krchnákom (1860-1863), ktorý zomrel na vodnatieľku, Jurajom Nižnánskym (1867-1868), ktorý prišiel o život pri nešťastnom páde, Jozefom Marcinkom (1869-1875) — toho zase pripravil o život zápal podbrušnice. Pri jej ďalších manželoch — Jozefovi Tamaškovičovi (1877-1877) a Jozefovi Pilátovi (1879-1880) príčina smrti uvedená nebola. V roku 1883 si Katarína Chaszna vzala posledného muža. „Tento manžel, murár Anton Skácil, sa od predošlých manželov odlišoval nielen tým, že Katarínu prežil, ale aj tým, že nebol pôvodom z Vrbového, ale pochádzal z Tovačova na Morave," hovorí Bzdušek.

Viac sobášov nebolo nič výnimočné

Aj keď osem sobášov počas života vyvolával pozornosť okolia, dva či tri sobáše neboli podľa Bzdušeka v minulosti ničím výnimočným. Dôvody boli najmä pragmatické. Ľudia, ktorí ovdoveli vo vyššom veku si sobášom vzájomne pomohli k pokojnej a zabezpečenej starobe. Mladé vdovy s deťmi zase častokrát hľadali živiteľa rodiny, mladí vdovci, najmä v prípadoch smrti manželky pri pôrode, zase hľadali matky pre výchovu detí.

Vyššie počty sobášov však začínali vzbudzovať pozornosť. „Z formálno-právneho hľadiska nič nebránilo tomu, aby sa vdovec neoženil znova trebárs na druhý deň po pohrebe. U žien-vdov bola situácia trocha iná, niekedy sa vyžadovalo počkať určitý čas, kým nebolo isté, že nebola tehotná so zomrelým manželom. Aj keď neexistuje, a nikdy neexistoval právny limit na počet riadne uzavretých manželstiev, predsa len vyšší počet sobášov bol z neformálneho, spoločenského hľadiska akosi nežiadúci, „bilo" to do očí. Tiež boli určité nepísané pravidlá ohľadne „držania smútku" nejakú dobu po smutnej udalosti," dodáva nadšenec histórie Vrbového, ktorý za svoju snahu získal aj ocenenie. Pelhřimovská agentúra Dobrý den mu udelila certifikát o registrácii jeho bádania do Českej knihy rekordov.

V súčasnosti sa vo Vrbovom priezvisko Chaszna nevyskytuje. Dobové záznamy však uvádzajú niekoľko ľudí s týmto priezviskom, ktorí vo Vrbovom žili. „Podľa matričných zápisov sa jednalo o zámožnejších ľudí. Takisto povolania manželov Kataríny a svedkov pri sobáši hovoria o dobre situovaných osobách. Priezviská manželov sú tradičné, typicky vrbovské priezviská. A tým je asi tiež vysvetliteľný vysoký počet sobášov. Katarína bola jednoznačne dobrá partia," uvádza Bzdušek a dodáva, že pri bádaní v matrike sa mu podarilo nájsť aj deti Kataríny — s manželstiev s Martinom Bosákom, Jánom Kubíčkom, Martinom Krchnákom či Jurajom Nižnánskym, ich osudy však ďalej neskúmal. Je preto možné, že potomkovia tajomnej vdovy žijú vo Vrbovom dodnes.

Názor autora se nemusí shodovat s názorem redakce.