Na začiatku 90. rokov výraznou mierou prispel k procesom štátotvornosti. Bol to práve jeho ateliér, kde sa sformulovala iniciatíva Za zvrchované Slovensko. Tá nás po druhýkrát v našej histórii priviedla k samostatnej a zvrchovanej republike.

Spravili ste obrovský kus práce pre Slovensko a pre náš národ. Nie toľko ľudí, ako by ste si zaslúžili, o tom vie. A tento dlh, ktorý cítim, chcem aspoň v rámci toho rozhovoru čiastočne vyrovnať. Čo bolo impulzom k vášmu rozhodnutiu formovať a udržať našu národnú identitu? Lebo sme tu mali socializmus, ale národoveckú a vlasteneckú líniu až tak veľmi nevyzdvihovali a nepodporovali. A dnes je to ešte podstatne horšie.

Minulý internacionalistický režim riadili ľudia toho istého typu, akí riadia aj súčasný svet. To sú takí istí ľudia, je to ten istý rukopis. Či je to Marx alebo sú to terajší ideológovia. Cítim spoločný rukopis v tom, že sú to tí, ktorí majú záujem – a už veky vekúce, tisíc, dvetisíc, tritisíc rokov – riadiť náš svet, ovládať ho a vnucovať mu svoje idey. Považujem sa za prirodzenú a organickú súčasť slovenskej spoločnosti a jej hodnotového systému. A keďže rodičia sa správali tak, že hoci sme bývali štyria v jednoizbovom pavlačovom byte, zobrali sme si ešte babku a aj sirotu sesternicu. Bol som privyknutý deliť sa, rozdávať, pomáhať ľuďom. Predstavte si izbu 5 x 5 metrov a tam je 6 ľudí. Od viac ako osemdesiatročnej babky po šesťročného brata. No tak sme tam ležali jeden pri druhom ako sardinky v škatuľke. Napriek tomu som nikdy nezažil, že by niekto niekomu niečo vyčítal. Na druhej strane nie som nejaký klinec zatlčený do dreva, že som so všetkým spokojný. Už môj dedo z otcovej strany Martin Hornáček bol veľmi sebavedomý a aj múdry, hoci bol obyčajným bírešom na majeri. Prežil veľmi tvrdý osud, ale vychovali ho tak, že to bol človek nesmierne rovný, čestný, priamy, hocikomu povedal, čo si myslí, so všetkými následkami, ktoré z toho boli. Jeho názor a slovo však mali autoritu v celej dedine. A tak aj môj otec Michal bol uznávanou autoritou. Takže nosím v sebe určité vlastnosti zo svojho prostredia a výchovy a tvrdím, že prostredie a výchova sú limitujúcimi faktormi pre vývoj osobnosti. Hádam aj dôležitejším ako zdedené vlohy. Toto sa mi zišlo po štyridsiatke, keď som sa stal predsedom Spoločnosti slovenskej inteligencie. Dovtedy som bol skôr bohém. Maľovanie, básne, muzika, hrám na sedem nástrojov, som primášom, ale aj rybárom a poľovníkom. A vtedy prišla výzva doby a ozvali sa vo mne pre túto dobu potrebné vlastnosti ako zodpovednosť, cieľavedomosť, vytrvalosť. V tej prelomovej dobe by sa spolkov ako Korene zišlo aj sto. Mal som sen, aj sme to projektovali, že v každej dedine by malo byť združenie inteligencie, čo i len 5-6 ľudí. Starosta, učiteľ či riaditeľ, lekár, inžinier. No aj obyčajní, ale inteligentní a múdri ľudia ako prirodzené autority. A stretávať sa pravidelne v jeden deň, jednu hodinu, ako to bolo tu v mojom ateliéri – vždy streda o 18. hodine. Niekedy prišlo 12 ľudí, niekedy 40, niekedy aj 60. A keď sme vyhlásili súčasnú Slovenskú republiku, nemali sme si ako štrngať, lebo sme museli mať ruky pri sebe – také to tu bolo plné, až sa čudujem, že sme nespadli dolu na prízemie! Do štrnástich rokov som chcel byť námorníkom, cestovateľom, teda človekom, ktorý korene nemá. Neskôr, keď sa pre Spoločnosť slovenskej inteligencie hľadal názov, pozval som veľkú skupinu ľudí, medzi ktorými bol okrem iných aj majster Rúfus. Vtedy som navrhol názov Korene. A to Korene doslova zažiarilo, a povedali: „Áno, to je dobrý názov.“ Potom na to gravitačné jadro plné osobností aj autorít ako Milan Rúfus, Hvezdoň Kočtúch, Milan Laluha či Augustín Marián Húska, prof. Ján Doruľa naviazali ďalší. Zažil som s nimi búrlivé diskusie v roku 1968, keď nás okupovali vojská Varšavskej zmluvy, vtedy ako odbojný 18-ročný študent. A tých 20 rokov tzv. normalizácie som s nimi prežil ako ich verný mladší druh. Kulich ma za to chcel v 5. ročníku vyhodiť z akadémie. A potom, keď už oni zas nechceli ísť do tohto – hoci aj išli, ale už nie na čelo, ujal som sa toho čela, zvolili si ma. A oni mi robili – nazývam to: morálny štít. Korene boli mojou univerzitou, kde som sa vzdelal od skutočných autorít vo všetkom, čo pre život aj službu národu potrebujem. Vidíte, aj teraz robím petíciu Slovania za mier! A keď tam máte autority, napríklad Július Binder či Štefan Kvietik, s dôverou sa podpisujú aj ďalší. Ale keď tam máte jednu muchu v polievke, ako hovorím tým, ktorí nás kompromitujú, je to zle, lebo sa narobíte, urobíte polievku a niekto vám tam napľuje alebo hodí muchu a všetko úsilie je zničené. Som presvedčený, že čistý celok možno vytvoriť iba z čistých súčastí. Špina tam miesto nemá!

Práve v tomto ateliéri sa vlastne tvorila Deklarácia zvrchovanosti. Zaujíma ma atmosféra tej doby, ako to tu prebiehalo?

Šťastím Koreňov bolo, že na ich čele boli prirodzené autority, teda osobnosti, ktorých slová a skutky tvorili jednotu. Aj to, že si na jar 1990 – konečne už našu slovenskú jar! – napísali do programového vyhlásenia, že sme spoločnosťou nielen akademicky vzdelaných, ale v širšom zmysle všetkých duševne pracujúcich ľudí, činných publicisticky, vedecky, umelecky, osvetovo, organizačne či inak. Pôsobiacich vo všetkých sférach slovenského národného života na území Slovenskej republiky a v zahraničí. Tituly nerozhodovali. Otvorili sme sa, a zároveň zastrešili všetko a všetkých, ktorí chceli pomôcť našej národnej emancipácii. Nieže ľavicoví, pravicoví či len ekonómovia alebo len umelci. Dokonca nemuseli byť ani akademicky vzdelaní. Veď určite aj vy ste stretli ľudí, ktorí majú základných 9 tried a sú múdrejší ako desiatky ministrov alebo predsedov vlád. Inteligencia sa určite neučí na vysokých školách. Pracovali tu pre svoj národ ľudia, až by som povedal bigotní kresťania, so svätožiarou, až takí. A pracovali tu s nimi tvrdí ateisti. Ľavičiari aj pravičiari. Boli a sú tu východniari aj západniari, Stredoslováci… V rôznych obmenách ľudia chodili, odchádzali, obmieňali sa. Bolo treba, aby sa vykryštalizovala spoločenská mienka. Vysielali sme najmä zo Slovenského rozhlasu. Bohuš Piatko ešte žije, bol redaktorom Popoludnia s rozhlasom. To sa vysielalo okolo 16.30, ľudia prišli z práce, varili si kávu, pustili si rádio. Veľmi sledovaný čas. A Bohuš povedal: „Tlačí na mňa vedenie, a tak na jedného Hornáčka musím dať aspoň štyroch Fedorov Gálov!“ To hovorí o vtedajších pomeroch za všetko. Predsa sme však mali aspoň jedna ku štyrom.

Teraz už to tak nie je.

Teraz sa do verejnoprávnych RTVS už vôbec nedostaneme. Úplne nás prestrihli.

Nula ku desať.

Áno, aj sto ku nula. Úplne na nulu! Pracovalo sa na najvyššie obrátky, ale boli aj rôzne vnútorné pnutia. Napríklad pri jazykovom zákone. Predsedu MS Markuša sme na 11 schôdzach museli presviedčať, aby sme urobili celonárodné zhromaždenie! Na ňom nás nechali „slovenskí“ politici trikrát kľaknúť pred SNR a prosiť za slovenčinu ako štátny jazyk SR bez výnimky! Viedol som to námestie spolu so Stanom Bajaníkom. No nie ja, ale Stano Bajaník, on bol iný ako ja, vyzval ľudí: „Kľaknite!“ Na SNR sa len pohli rolety, za ktorými boli poslanci, ale aj Mečiar, Kňažko, Mišo Kováč… Nikto sa neodvážil predstúpiť pred nás na naše námestie. Však si predstavte, tá anomália, že poslanci Slovenskej národnej rady neschvália vlastnému národu materinský jazyk ako štátny jazyk na území jeho odvekej vlasti. Vtedy som predsedovi Národnej rady Ferovi Mikloškovi povedal: „ Keď raz budem mať takú moc, dám urobiť veľkú tabuľu, na ktorej budú všetci tí, ktorí hlasovali za svoj národ, ale aj mená zradcov. Tie budú obrátené hore nohami, tak ako ste sa správali!“

…

Autor: Tibor Eliot Rostas

Mesačník ZEM&VEK si môžete predplatiť na: http://www.webareal.sk/sofian

Zopár slov o autorovi...