Rozbité sklo mu zaškrípalo pod topánkami keď samopalom strčil do leštených dvier s nápisom „Minister“. Po hrubom perzskom koberci došiel k bohato zdobenému písaciemu stolu. Podľa toho, ako sa stáčala stena, vedel, že stojí v rohu budovy. Cez tri veľké krídlové okná mal výhľad na bočnú ulicu a rieku.

Pre Ladislasa Szolnokiho, ktorý vyštudoval históriu v roku 1928, to bol zvláštny pocit držať zbraň vo svojich rukách. Ale je november 1956, revolúcia trvá už týždeň a on bol poverený revolučným velením skontrolovať zakázanú baštu diktátorskej moci: ministerstvo vnútra.[1]

Benevolentný policajt stojaci v bočnej uličke ho vpustil za ťažké bronzové dvere zasadené do ružového žulového portika. Vstupná hala s dvojitým mramorovým schodiskom ticho ohromovala neobarokovou pompéznosťou a nádherou. Táto nádherná stavba kedysi patrila Komerčnej banke. Sídlilo v nej riaditeľstvo banky. Hlavným cieľom budovy bolo ohúriť návštevníkov bohatstvom a mocou. Znaky moci sú stále prítomné – dôkazom sú mreže z tepaného železa na oknách – ale bohatstvo všade v meste zmizlo ako snehová vločka na slnku.

Bohatstvo zmizlo všade – s výnimkou ministerských komnát. Pozlátko, lustre, koberce, toho všetkého je tu hojne.

Szolnoki zastane a pripáli si cigaretu. Prešiel desiatkami miestností plných neporiadku, ktorý tu v chvate zanechali prisluhovači zvrhnutej diktatúry. Guľomety boli chvatne postavené na lesklé dosky stolov, zásobníky s muníciou boli otvorené a pripravené na dlhé obliehanie. Prečo nebojovali? Porozhadzované poľné uniformy bezpečnostnej polície pokrývali miestnosti.

Museli ich vymeniť za obyčajné modré policajné uniformy, pretože je tu aj niekoľko modrých búnd a povaľujú sa tu aj nové kožené policajné čižmy. Ich novota by mohla vzbudiť podozrenie v pomstychtivom dave, stále sa preháňajúcom ulicami mesta.

Celý blok vyzerá opustený. Zazdalo sa niekedy londýnskym finančníkom, ktorí nechali postaviť túto horu kameňa a tehál pred päťdesiatimi rokmi, o pekelných strojoch a elektrických výmysloch, ktoré tu budú nainštalované v mene Marxa a Lenina? Dokázali si niekedy predstaviť bezvýrazných a nenápadných úradníkov, ktorí tu budú šliapať po parketách?

Pri kontrole galérie na prvom poschodí narazil Szolnoky na ministerské kancelárie. Na jednom stole našiel album fotografií západných diplomatov urobených skrytou kamerou. Pri každej fotografii bolo uvedené osobné zázemie a slabiny danej osoby. („Prejavuje sympatie bevianizmu“ svieti titulok pod fotografiou britského úradníka; jeho ďalšie slabiny sú intímnejšieho charakteru.) (Bevianisti boli ľavicové krídlo Labouristov, ovplyvnené Marxom – pozn. prekl.)

Koľkých porád konaných v panike boli svedkami múry budovy, keď desaťmiliónový národ povstal v svätom hneve proti týmto mužom? Aké plány tu boli predložené, koľko z nich zlyhalo – a koľko z nich stále v tichosti beží, sledujúc nejaký machiavelistický plán?

Ak ministerstvo bolo strojovňou policajného štátu, potom tento stôl bol jeho riadiacim panelom. Pušky a pištole ležia roztrúsené okolo nákladného fin-de-siècle nábytku. Niekto tu už musel byť pred ním. Zámky na stole boli povylamované. V zásuvkách zostali iba drobnosti – rutinné hlásenia a memorandá.

Zacítil pohľad niečích očí a nervózne sa rozhliadol. Vtom ich zazrel – oči zazerajúce spod krutého nízkeho čela Josifa Stalina z rozbitého obrazu opierajúceho sa o stenu. Aká irónia: ministerský režim sa pripojil k zúrivým protestom proti Stalinovi a vyhnal aj vlastného stalinistického tyrana Matyáša Rákošiho. Ale portréty oboch mužov doteraz visia v miestnostiach ministerstva.

Náhle začul kroky po rozbitom skle. Szolnoky je príliš prekvapený, aby siahol po zbrani. Našťastie vo dverách stojí iba kurič.

„Zostal som tu sám, iba so svojou družkou,“ predstaví sa chlapík a utrie si zaolejované ruky do montérok. „Tieto dubové obklady nájdete vo všetkých kanceláriách námestníkov ministra,“ komentuje s úsmevom. „Po dvadsiatom zjazde dostali všetci rovnaké výhody, ako minister. Tu nie je žiaden kult osobnosti!“

Kopol do portétu Stalina, aby ukázal, ako to myslí.

Szolnoki spolu s niekoľkými ozbrojenými povstalcami s páskami na rukávoch prehľadávali budovu tri dni. Podľa neoverených správ sa niekde v nej mali stále schovávať príslušníci tajnej polície – možno hore, v neprehliadnutom podkroví. Je tu aj niekoľko podzemných poschodí a labyrint vnútorných nádvorí. Niekoľkokrát sa Szolnoki dostal pred brány, ktoré boli uzamknuté zvnútra.

Postupne sa mu začína skladať pred očami plán rozloženia budovy. V jednom krídle sú stovky identických malých miestností podobných králikárňam, spojených vertikálne schodiskami a medzi sebou krátkymi koridormi. Prístup z jedného koridoru do druhého je možný len cez tri alebo štyri prepojené miestnosti. Oceľové priečky sú nové. Veľká časť peňazí bola vynaložená na koberce od steny k stene, moderný nábytok a neznáme technické vybavenie. Záhadou je, že všetky miestnosti sú identické do detailov, až po knihy na policiach.

Všade sú telefóny, niekdy aj štyri či päť na stole. Jeden z nich sa náhle rozdrnčí, práve keď ide Szolnoki okolo. Už natiahol ruku ku slúchadlu, keď sa mu zrazu pred očami objavila scéna zo sovietskeho vojnového filmu, v ktorom boli nacistickí dôstojníci okupujúci Kyjev roztrhaní na kusy, keď boli prilákaní v prázdnej budove ku zvoniacemu telefónu. Nechá ho zvoniť ďalej.

V mnohých miestnostiach sú dvere trezorov dokorán otvorené. Odhaľujú množstvo zvukových nahrávok a filmov. Elektrické svetlá všade svietia. Opäť ho zaplaví zvláštny pocit, že niekto naňho uprene pozerá – že táto budova vôbec nie je opustená a prázdna. Že je nevedomým hercom v dráme, v ktorej musí zohrať posledné dejstvo.

„Vidíte tieto oceľové bezpečnostné dvere s elektrickými zvončekmi?“ kričí kotolník z chodby. „Môj kamarát tu dostával výplatu. Bolo mu presne povedané, kedy má prísť a bez povolenia nesmel ísť nikam inam. Stále musel dávať pozor na svetlá. Ak sa niektoré z nich rozsvietilo, musel odísť.“

Kotolník postrehol, že si získal pozornosť. „Bol tu aj môj priateľ, elektrikár. A ten mi povedal, že jeho časť budovy bola rozdelená na podsekcie a on mohol vykonávať bežné údržbárske práce iba v určenom čase. A ak by ho zavolali mimo určeného času na nevyhnutnú opravu, musel tiež dávať pozor na tieto svetlá.“

Zahodil cigaretový ohorok a rozšliapol ho. „Ak sa ozval zvonček, všetci museli odísť z chodby a vrátiť sa do miestnosti, z ktorej vyšli.“

Pripojil sa k nim policajt. Zobral z poličky jednu knihu a začal v nej listovať. Náhle v nej narazil na nejaký druh záznamového zariadenia. Tá istá kniha je vo všetkých malých miestnostiach.

Szolnoki si začína kresliť plán tohto labyrintu. Každá dvanásta miestnosť je trocha lepšie vybavená, možno patrí šéfovi sekcie. Má trezor, dve skrine, niekoľko magnetofónov, pohovku, stôl, poličku a obrázok Felixa Dzeržinského. Bol otcom sovietskej tajnej polície – a jediným, ktorý až doteraz zomrel v posteli.

S kúskom kriedy v ruke Szolnoki čísluje každé schodisko a označuje každý koridor. Je už 3. novembra a bude to ešte trvať týždne, kým sa preskúma celá budova. Žiada Ústredný archív, aby prevzal nájdené dokumenty. Ale riaditeľovi sa nepáči myšlienka, že dokumenty by mali opustiť budovu ministerstva. Takže Szolnoki sa usadí v budove, aby si ich mohol prejsť.

Dokumenty sú pozoruhodné nedostatkom žargónu, ktorý otravuje oficiálne tačoviny režimu. Autormi sú jasne profesionáli píšuci pre profesionálov. V skutočnosti je tón tajných správ realistický a profesionálny.

Niektoré rezorty ministerstva sa zjavne začali hádať už pred niekoľkými týždňami. Szolnoki všade nachádza prázdne fľaše od šampanského a likérov. Nedokáže zabrániť úškrnu nad rozporuplným obrazom prísne sa tváriacich fotografií Lenina, Stalina a Dzeržinského, ktorí sa bezmocne mračia z rozbitých rámov na hromady alkoholom premočených pornografických fotografií, amerických erotických časopisov a špionážnych fotografií diplomatov a západných podnikateľov.

Sú tu tisíce magnetofónových pások, ktoré spôsobia nemalé bolenie hlavy budúcim historikom. Vyzerá to tak, že všetky operačné aktivity tajnej polície a vlády boli nahrávané skrytými mikrofónmi. Vyberá si náhodne jednu pásku a prehráva ju. Ide o banálnu konverzáciu úradníkov.

V pisárni stále znie z reproduktorov jemná hudba. Z otvoreného trezora vyberie pol tucta voľne položených dokumentov. Hneď prvý dokument ho na hodinu primrazil na mieste. Bol to prepis telefonických rozhovorov, podľa papiera zrejme iba nedávno prepísaných. Skutočný rozhovor bol zaznamenaný takmer pred desiatimi rokmi medzi Matyášom Rákoši – v tej dobe iba marxistickým poslancom, ale už manévrujúcim k absolútnej moci – a veľvyslanectvom vo Švajčiarsku.

Vtedajší premiér Ferenc Nagy navštívil Švajčiarsko a zaznamenaný rozhovor sa týkal platby 300 000 švajčiarskych frankov, ktoré požadoval vystrašený nekomunistický premiér ako cenu za to, že sa nikdy nevráti – za „útek“ na Západ. Ako historik Szolnoki vedel , tento útek otvoril Rákosimu dvere. Zarážajúcou je však otázka: prečo boli urobené prepisy iba nedávno?

Spolu so svojimi ľuďmi sa 3. novembra prepracoval do tretieho poschodia. Podobalo sa fabrike na rádiá. V strede nízkej haly sa nachádzajú pracovné stoly s dvadsiatimi piatimi sedadlami na oboch stranách; sú na nich oceľové skrinky, voňajúce teplým plastom a vydávajúce neustály šum. Na zariadení stále blikajú farebné lampy. Pozdĺž jednej steny stoja záhadné oceľové skrine s vetracími mriežkami. Sú to počítače? Stroje na lámanie kódov? Telefónne odpočúvacie systémy? Zajtra sa študenti z Polytechniky pokúsia otvoriť zariadenie a zistiť jeho účel.

V postrannej miestnosti nájde Szolnoki ešte viac záhadného vybavenia: napríklad dlhú, nízku konzolu vybavenú modelmi lietadiel pripevnenými na konce pák.

Na najvyššom poschodí s výhľadom na vnútorné nádvoria nájde telefónnu ústredňu. Vo vnútri každej oceľovej skrine je šesť dlhých valcovitých stĺpov, v každom je tridsať magntofónových pások. Kotúče sa pomaly otáčajú, zaznamenávajú rozhovory – ale koho a kde? A kde sú dokumenty, zložky?

V murovaných útrobách budovy, medzi starými bankovými trezormi, Szolnoki objavil takmer 800 metrov prázdnych regálov. Inde našiel dve hromady dokumentov, vysypaných z vozíkov na uhlie a pripravených na spálenie. Jedna hromada už bola poliata parafínom. Medzi dokumentami našiel informácie o policajných informátoroch a sledovacích operáciách.

Neskôr popoludní sa vrátil k trezorom, aby prehliadol hromady dokumentov. Spolu s kolegom zablúdili a keď sa vracali po schodoch, v jednom z tunelov začuli vzdialené kroky, ktoré ich po celý čas sledovali. Niekoľkokrát si všimol okolo seba mužov, ktorých nikdy predtým nevidel.

Okolo desiatej v noci sa odborníci z Polytechniky rozhodujú zavrieť budovu na noc. Szolnoki je tiež unavený a zamieri nahor po schodoch k východu. V majestátnej vstupnej hale zbadal ďalšieho neznámeho chodiaceho hore-dole, akoby čakal, až odíde. Za hlavným dvojitým schodiskom postáva ďalší muž, ktorý zamieri k východu do bočnej ulice.

Zajtrajšok by mal priniesť veľa odpovedí. Szolnoki našiel jedného z miestnych elektrikárov. Ten prisľúbil, že príde a vysvetlí elektroinštaláciu a všetko, čo bude vedieť o podivných zariadeniach. Zajtra bude 4. november 1956.

Pre túto revolúciu však zajtrajšok nikdy nepríde.

V noci z 3. na 4. novembra, keď sa Rusi začali valiť späť, z obkľúčeného hlavného mesta odletel na malom rakúskom lietadle Červeného kríža Paul Mathias – vysoký, elegantný zahraničný korešpondent Paris-Match. Cesta na letisko nebola jednoduchá.

Francúzsky minister odmietol pomoc. Ale Jean-Paul Boncour sa oženil s Mausi von Kleist – veľkou plavovlasou Brunhildou, ktorá bola rovnako odvážna a hrozivá, ako bol on slabochom. Bola dostatočne odvážna na to, aby polnočnými ulicami Budapešti odniesla do nemocnice fľašu koňaku Mathiasovmu smrteľne zranenému fotografovi Jean-Pierre Pedrazzinimu. Fotograf nevedel, aké vážne je jeho zranenie; donútil sa k úsmevu a povedal: „Ešte stále môžem urobiť veľa dobrých fotografií!“ Krátko nato sa rozleteli dvere na nemocnici a ozbrojení povstalci, ktorí zaútočili granátmi na komunistický hlavný stan, teraz hľadali peniaze medzi obeťami.

Bola to naozaj zvláštna revolúcia. Boncour, ktorý z okna veľvyslanectva sledoval davy valiace sa ulicami, poznamenal k Mathiasovi: „To nie je buržoázna revolúcia! Sám môžete vidieť, aká spodina to je, je to iba zberba!“[2]

„Sú to ľudia,“ odpovedal Mathias.

Teraz prichádzali Rusi. Mausi v sprievode talianskeho vicekonzula mieril nocou v malom konvoji troch áut na letisko. Nosidlá Pedrazziniho boli zapasované do kokpitu lietadla Červeného kríža. Mal rozstrieľaný žalúdok, k zraneniu prišiel počas bojov o komunistické veliteľstvo na Námestí republiky. Študent medicíny držal ticho fľašu s krvnou plazmou v nádeji, že tento let zachraňuje aj jeho život.

V nemocnici v Budapešti sa zdalo, že Pedrazziniho stav sa zlepšuje. So znepokojením sa pýtal Mathiasa: „Kde je auto? Paris-Match nikdy nezaplatí odškodnenie, ak bude poškodené.“

Ale teraz upadal do kómy.

Náhle zašepkal, bez toho, aby otvoril oči, „Je tu Mathias?“

Musel v duchu opäť začuť kultivovaný hlas ich priateľky, herečky Philippine de Rothschildovej, ktorá ho pred niekoľkými dňami telefonicky prosila: „Nenechávajte Mathiasa aby tam šiel!“ Bola to Paulova najlepšia priateľka. Pedrazzini ju upokojoval: „Neboj sa, dohliadnem, aby sa k tebe vrátil živý.“

„Je tu Mathias?“ zopakoval znova. Študent ho uistil, že Mathias je s ním v lietadle. Jean-Pierre znova upadol do bezvedomia. Priviezol svojho priateľ tak, ako sľúbil: živého.

V deň, keď Pedrazzini zomrel, francúzsky prezident Coty poslal pre Paula Mathiasa a spýtal sa ho: „Monsieur, teraz ste francúzsky občan, ale predtým ste bol Maďar. Povedzte mi, čo sa deje.“

Mathias odpovedal: „V Budapešti, meste s dvomi miliónmi ľudí, ľudia jednoducho zabudli čo je to strach.“

„A v akom rozpoložení sú?“

„Bolo by nesprávne hovoriť o nervovom zrútení, je to rozpad, monsieur le président. Jednoducho zdivočeli. Celé mesto, celá krajina zošalela hnevom!“

ZDROJE

[1] Interview pre Columbia University Oral History Project (CUOHP) 526, Ladislas (László) Szolnoki, dvadsaťosemročný slobodný historik, „veľmi inteligentný človek“.
[2] Rozhovor s Paulom Mathiasom, Paríž, jún 1978.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Autor: David Irving, „Povstanie! Nočná mora jednej krajiny: Maďarsko 1956“