Medzi socializmom podľa Hitlera a marxistickým chápaním bol značný rozdiel. Die SA vysvetľoval, že cieľom socialistického štátu “nie je čo najväčšie šťastie jednotlivca, alebo konkrétnej strany, ale blaho celej spoločnosti.”[62] Marxov čisto ekonomický socializmus “stojí proti súkromnému majetku… a súkromnému vlastníctvu.”[63] Marx videl socializmus ako medzinárodný prvok zjednocujúci robotnícku triedu celého sveta, zjednocujúci všetkých robotníkov, ktorí boli sociálnymi páriami vo vlastnej krajine. Preto považoval nacionalizmus – zastupujúci záujmy a nezávislosť vlastného národa – za nezlučiteľný so socialistickými ideálmi. Die SA tvrdil, že zatiaľ čo socializmus naozaj znamená kolektívne blaho, “marxistický socializmus rozdeľuje ľudí a tým pochováva akékoľvek predpoklady na dosiahnutie skutočných cieľov socializmu.”[64] Hitler nahliadal na nacionalizmus ako na vlasteneckú myšlienku stavajúcu dobro krajiny nad osobné ambície. Socializmus bol politický, sociálny a ekonomický systém, ktorý požadoval rovnaké podriadenie vlastného záujmu v prospech komunity. Ako povedal Hitler v roku 1927, “Socializmus a nacionalizmus sú veľkými bojovníkmi za svoj vlastný druh. Sú to najtvrdší bojovníci v boji o prežitie na tejto zemi. Preto nie je medzi nimi potrebný žiaden ďalší boj.”[65] Die SA to zhrnulo: “Marxizmus rozdeľuje bohatých a chudobných. Aby bolo možné previesť všetko bohatstvo do vlastníctva verejnosti, je potrebné zničenie minulého. Národný socializmus kladie koncepciu národnej komunity do popredia… Kolektívny blahobyt národa nie je dosiahnutý povrchným rovnomerným prerozdelením všetkého majetku, ale prijatím zásady, že záujem národa je nad záujmami jednotlivca.“[66] Treba poznamenať, že v Sovietskom zväze – tejto vlajkovej lodi marxistického štátu – režim zaobchádzal s občanmi, ktorí nepatrili k proletariátu, omnoho krutejšie, ako bolo zaobchádzané s robotníkmi počas priemyselnej revolúcie v západných krajinách. Ako príklad môžeme uviesť pravidlá pre súdne procesy s disidentami, ktoré zostavil sovietsky policajný dôstojník Martyn Latsis: “Nehľadaj dôkazy o tom, či sa obvinený postavil alebo nepostavil proti sovietskemu zriadeniu slovom alebo zbraňou. Musíš sa najprv pýtať, ku ktorej triede patrí, akého je pôvodu, aké má vzdelanie a aké má povolanie. Tieto otázky rozhodujú o osude obžalovaného.“[67] Ruský historik Dimitri Volkogonov napísal, že sovietske čistky sa zameriavali na “najenergickejšie, najschopnejšie, skromné a nápadité” prvky v spoločnosti.[68] Systematické masové hladomory, väznenia, deportácie a popravy v tejto marxistickej utópii tak zdecimovali ruské obyvateľstvo, že sovietsky diktátor Josif Stalin zakázal zverejniť výsledky sčítania ľudu z roku 1937.[69] Der Schulungsbrief uviedol vo vydaní z roku 1942: “Nezmyselné vyhladenie inteligencie a talentovaných ľudí, potlačenie každého prejavu osobnej aktivity a jeho nahradenie pasívnou mentalitou stáda zničilo všetko prirodzené tvorivé nadanie” v Rusku.[70] Hitler považoval marxistickú ekonomickú politiku za rovnako odporujúcu skutočnému socializmu, ako koncept triedneho boja. Marx obhajoval zoštátnenie všetkej produkcie a majetku. Štátna kontrola mala údajne zaistiť spravodlivé prerozdelenie priemyselného tovaru a potravín a ochrániť obyvateľstvo pred kapitalistickým vykorisťovaním. Hitler obhajoval súkromné vlastníctvo a slobodné podnikanie. Veril, že hospodárska súťaž a príležitosti pre osobný rozvoj podporujú individuálnu iniciatívu. V roku 1934 povedal: “na jednej strane slobodné podnikanie musí byť zaručené čo najširším priestorom pre osobnú snahu, ako je to len možné. Na druhú stranu je potrebné zdôrazniť, že slobodné podnikanie musí udržať osobu v hraniciach spoločných cieľov, ktoré znamenajú ľud a národnú komunitu. Iba týmto spôsobom môžeme dosiahnuť … najvyššiu úroveň ľudského prospechu a produktivity.”[71] Der Schulungsbrief odmietol Marxove nesúvislé volanie po rovnomernom prerozdelení národných aktív a po rovnakej odmene za každú prácu ako udusenie osobnej motivácie: “Človek s väčšími schopnosťami nemá žiaden záujem na odovzdaní plného potenciálu keď vidí, že lenivý človek sediaci vedľa neho dostane rovnakú odmenu ako on sám… Akákoľvek snaha robiť viac a ochota prijať zodpovednosť môže len zahynúť v takomto systéme.”[72] Dlho predtým, než Hitler prevzal moc, bojoval proti marxistickým tendenciám vo svojom vlastnom hnutí. V novembri 1925 navrhovali okresní stranícki vodcovia z Hannoveru rozdelenie veľkých fariem a prerozdelenie pôdy medzi poľnohospodárskych robotníkov. Štát mal požadovať od každého poľnohospodárskeho zamestnanca vstup do družstva. Nezávislý predaj potravín by bol nezákonný. “Kritické odvetvia”, ako energetické spoločnosti, banky a zbrojovky mali odovzdať 51 % akcií do “vlastníctva národa” – inými slovami by sa stali ovládané štátom. Program tiež odporúčal, aby štát získal 49 % akcií z ďalších veľkých obchodných podnikov. V máji 1930 sa Hitler stretol so svojim berlínskym podriadeným Ottom Strasserom, ktorý podporoval podobný program. Hitler mu povedal, že jeho myšlienky sú “čistý marxizmus” a mohli by zničiť celú ekonomiku.[73] V júli Hitler vylúčil Strassera zo strany, čo podčiarklo jeho netoleranciu voči marxistickému socializmu. Hitler považoval možnosť získania bohatstva a majetku za podnet pre “večnú, priebojnú osobnú iniciatívu.” Priestor pre talentovaných jednotlivcov na plnú realizáciu ich potenciálu zároveň povzniesol aj spoločnosť, do ktorej patrili a ktorej slúžili. Preklad: ::prop, www.protiprudu.org Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah Referencie: [63] Ibid. [64] Ibid. [65] Zitelmann, Rainer, Hitler Selbstverständnis eines Revolutionär, s. 459 [66] Rehm, “Politisches Wörterbuch,” Die SA. #13/14, 1940, s. 11 [67] Papst, Martin, Roter Terror, s. 40 [68] Ibid, s. 60 [69] Ibid, s. 62 [70] Gross, Walter, “Sieg der Rassenkraft,” Der Schulungsbrief 11/12, 1942, s. 67 [71] Kaütter, Eberhard, “Das Sozialproblem,” Der Schulungsbrief 5/37, s. 185 [72] Ibid, s. 183 [73] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 18