Základnou charakteristikou národného socializmu bolo jeho odmietanie cudzích názorov, zvykov a myšlienok v rámci nemeckej komunity. Držal sa presvedčenia, že národ tvorí krv a pôda: etnicky homogénni jednotlivci a zem, ktorú obrábajú, územie poskytujúce útočisko a potravu, zem, kde ležia ich predkovia. Prostredníctvom vlastného rozvoja ľudia môžu naplno realizovať svoj potenciál; vďaka povedomiu o svojej skutočnej identite generácie naplnia svoju úlohu určenú im ich prirodzenosťou a prozreteľnosťou. NSDAP sa držalo myšlienky, že každý národ má kolektívnu osobnosť. Vplyv cudzincov, ktorých životné skúsenosti, prostredie a pôvod formoval inak, má zlý vplyv na morálku národa a činí ho nemorálnym. Leers nazeral na zavlečenie liberalizmu a marxizmu do Nemecka počas 19. storočia ako na “hrozbu vedúcu k zničeniu našich vlastných hodnôt. … História nemeckého národa je históriou po stáročia trvajúcich bojov proti prenikaniu cudzieho ducha do politickej sféry, práva, tradícií a nášho spôsobu života, boja proti zničeniu našej rasy a zneucteniu našej duše.”[74] Trendy vedúce k nemeckej zvykovej a duchovnej nezávislosti sa stali hmatateľnejšími v 18. storočí. Prispeli k vlne nacionalizmu rozšírenému v novej Nemeckej ríši, ktorá bola založená v roku 1871. V 15. storočí bola znovu objavená dlho stratená publikácia Germania (dokončená v roku 98 n.l. rímskym historikom Corneliom Tacitom). Vďaka nej sa Nemci podrobne oboznámili so svojimi predkami. Tacitus napísal: “Národy Germánie neboli nikdy znečistené sobášmi s cudzincami, zostali čistej krvi na rozdiel od iných národov.”[75] Tacitus chválil starodávneho rímskeho protivníka za statočnosť a odvahu v boji, ženy za ich cnostnosť a za silné rodinné hodnoty: “V Germánii je účinnejšia dobrá morálka, ako inde dobré zákony.”[76] Tacitove spisy, spolu so spismi ďalších rímskych historikov, ukazujú dôvody neúspechu impéria pri pokusoch o dobytie Germánie. Tieto poznatky mali v sumári svoju hodnotu, pretože prispeli k nárastu nemeckého nacionalizmu počas 19. storočia a mali značný význam pre národno-socialistickú ideológiu. Rimania pomaly prenikali na germánske územia. Postupne kládli základy obchodu, stavali mestá a uzatvárali kmeňové spojenectvá. Mnoho domorodých obyvateľov s nimi obchodovalo, alebo sa pripojilo k pomocným armádnym zborom. Rím taktiež budoval vojenské posádky, presadzoval zákon a vyberal dane. Rímska ríša nebola náchylná ku kompromisom, vedomá si svojej vojenskej nadradenosti. Keď sa postavili pred niekoľkými desiatkami rokov v susednej Galii keltskí princovia na ozbrojený odpor, rímsky generál Julius Caesar nemilosrdne rozdrvil Galiu, pričom zabil alebo zotročil tretinu populácie.[77] Arminius, tiež známy aj ako Hermann, syn náčelníka klanu Cheruskan, viedol v roku 9 n.l. niekoľko veľkých germánskych kmeňov v boji proti Rimanom. Voľný národný zväzok približne troch miliónov roľníkov čelil skúsenej, dobre vybavenej armáde, podporovanej zdrojmi ríše, ktorá zahŕňala 60 miliónov obyvateľov.[78] Arminius presviedčal kmene, aby sa postavili proti cudzím zákonom, daniam, vojenským posádkam a osadám, ktoré sa postupne šírili v ich krajine. Pri útoku na letný tábor rímskeho guvernéra Quintilia Vara – ležiaceho pravdepodobne na mieste súčasného nemeckého mesta Horn – Cheruskani so svojimi spojencami zničili tri rímske légie.[79] Rímsky generál Drusus Germanicus vytiahol na trestnú výpravu v roku 15 n.l. a potom opäť nasledujúci rok. Podľa jeho slov mala armáda, ktorej velil, viac ako 80 tisíc mužov, “Táto vojna neskončí, kým nebude celý národ Germánov vyhladený.”[80] Légie na svojej ceste pomstychtivo masakrovali početné vidiecke obyvateľstvo, ale neboli schopné zajať Arminia. Zanedlho po začiatku oboch kampaní Germanicus svoje sily úplne stiahol po pravidelnej bitke s Germánmi. Okolnosť, ktorú Tacitus diskrétne zľahčil.[81] Rímsky cisár Tiberius odvolal inváziu v roku 16 n.l.. “Ťažké straty počas bojov v 15. a 16. roku n.l. zlomili rímsku vôľu ku vpádu a dobytiu. Zastavení pri ich ťažení boli Rimania od tej doby pravdepodobne v defenzíve.”[82] Tak bolo Nemecko ušetrené latinského vplyvu, ktorý dal tvar civilizáciám Talianska, Španielska, Francúzska, Veľkej Británie, Balkánu a Blízkeho Východu. Pre nacionalistov 19. storočia bol Arminius “prvým Nemcom”. Nahliadol za miestnu rivalitu, ktorá činila jeho ľudí náchylných k cudzej nadvláde. Zjednotil germánske kmene vo vojne za slobodu a zachovanie nezávislosti svojej krajiny na celé stáročia. Jeho život sa stal symbolom národnej solidarity a odporu voči cudzím hodnotám. Podľa názoru národných socialistov by dobytie Germánie Rímskym impériom navždy poškodilo nemecký národ.[83] Johannes von Leers uvádza: “deštruktívny vplyv na morálku … notorického klamania, podvodov, kalkulovanej krutosti, zrady, dvojakosti a pokrytectva tejto chorej, zmiešanej rasy, ktorá chcela vládnuť germánskym národom.”[84] Arminius zachránil Germániu pred osudom Galie, ako poznamenáva Germanisches Leitheft: “Vďaka činom Cheruskanského princa Hermanna … srdce Germánie bolo uchránené pred nasatím do chaotického rasového víru rozpadávajúceho sa Rímskeho impéria.”[85] Príbeh Arminia inšpiroval Nemcov už dávno pred 20. storočím a dával im pocit národnej jednoty a nezávislosti. Zostal populárnym aj pod Hitlerovou vládou, aj keď sa mu nedostávalo toľko pozornosti, ako osloboditeľským vojnám proti Napoleonovi. Tieto dve udalosti boli základnými piliermi postoja národného socializmu voči cudziemu vplyvu, či už po stránke vojenskej alebo ideologickej. Francúzsky liberalizmus bol vďaka svojmu medzinárodnému charakteru neustálou hrozbou. “Francúzska revolúcia bola pre Nemecko významná tým,” napísal Ganzer v Der Schulungsbrief, “že konala ako hnutie s poslaním. Prisvojila si právo klásť požiadavky v mene humanity. … Predložila koncept “svetoobčana” ako záväzný pre všetky národy a všetky rasy.” Ganzer dodáva, že francúzsky liberalizmus “už viac neuznáva platnosť prirodzeného pôvodu, etnickej harmónie a rasových rozdielov.”[86] Germánske kmene pod velením Arminia porážajú tri rímske légie vedené Varusom Z hľadiska národného socializmu boli niektoré udalosti medzinárodného charakteru prijateľné. Obchod, športové súťaže ako olympiáda, a humanitárne organizácie typu kresťanských charít alebo Červeného kríža, podporovali dobré vzťahy medzi civilizovanými národmi. Internacionalizmus bol iná vec. Die SA to vysvetľoval: “v spojení s určitými politickými cieľmi, ktoré v konečnom dôsledku roztrhnú vnútorné putá človeka k jeho národu, v prospech viery vo svetové ľudstvo a zaviazaniu sa k tzv. univerzálnym humanitárnym cieľom na úkor služieb pre vlastný národ. … Cieľom politického internacionalizmu nie je zavedenie mierových vzťahov medzi národmi, ale podkopávanie národnej vitality a vnútornej súdržnosti ľudí.“[87] NSDAP profitovalo zo silných nacionalistických prúdov, ktoré sa sformovali počas minulého storočia a boli bežné medzi veľmocami tej doby. Strana volala k hrdosti na nemecké dedičstvo a poukazovala na výhody nerušeného a prirodzeného historického vývoja krajiny. Tieto myšlienky boli šovinistické, ale boli aj politicky účelné; marxizmus bol skutočnou hrozbou nemeckej slobody. Podpora nacionalizmu bola účinnou protiváhou voči týmto deštruktívnym cudzím vplyvom. Preklad: ::prop, www.protiprudu.org Richard Tedor: Hitlerova revolúcia […]