Podľa článku 32 Ústavy Slovenskej republiky: „Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústredných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.“ Formulácia ohuruje, no zle slúži.

Právo na odpor sa priznáva občanom, teda fyzickým osobám, ktoré sú štátnymi príslušníkmi Slovenskej republiky. Uzákonením dvojitého štátneho občianstva sa otvorila otázka, či majú právo na odpor aj osoby s dvojitým štátnym občianstvom, ktoré môžu mať dosť rozdielny pohľad na to, kedy štát porušuje ich práva, aj zníženú trpezlivosť na porušovanie svojich práv Slovenskou republikou. Ako všeličo iné, ani túto otázku parlament nepoctil svojou legislatívnou pozornosťou. Prvý problém s právom na odpor je na obzore.

Právo na odpor je právo, ktorého kvalifikovaným nositeľom je skupina občanov. Jednotlivec sám osebe nemôže uplatňovať právo na odpor. Ak by napríklad prestal platiť dane s odkazom na protiústavné obmedzovanie svojich zá­kladných práv vládou či akýmkoľvek iným orgánom verejnej moci, nebolo by to uplatnenie práva na odpor.

Právo na odpor nie je právnym základom pre anarchiu. Právo na odpor vznikne až tam a vtedy, keď sa splnia dve ústavné podmienky:

1. je znemožnená činnosť ústavných orgánov SR,
2. je znemožnené účinné použitie zákonných prostriedkov.

Z oboch podmienok možno vyvodiť, že právo na odpor je krajný prostriedok, po ktorom môžu občania siahnuť iba vtedy, ak orgány verejnej moci nechcú zabezpečiť demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd. Štandardný výklad Ústavy SR podľa rozsahu podávaného výkladu je doslovný výklad.

Právo na odpor je vymedzené ochranou demokratického poriadku základných ľudských práv a slobôd. Pri uplatnení doslovného výkladu Ústavy SR by sa mala priznávať ochrana práv uvedených v druhom oddiele druhej hlavy (čl. 14 až 25), lebo iba tieto práva sú pomenované základné ľudské práva a slobody. Doslovný výklad je však protikladný k systematike druhej hlavy Ústavy SR, v ktorej sa právo na odpor radí k politickým právam priznaným v treťom oddiele druhej hlavy. Zo systematiky Ústavy SR možno vyvodiť, že pri vymedzovaní účelu práva na odpor treba doslovný výklad nahradiť extenzívnym (rozširujúcim) výkladom.

Rozširujúci výklad nemôže byť taký široký, aby zahrnul všetky základné práva a slobody priznané druhou hlavou Ústavy SR. Prekážkou je nevyhnutnosť zachovať ďalšie základné práva a slobody, ktoré sú príbuzné právu na odpor. Ide predovšetkým o právo na štrajk. V práve na odpor je zahrnuté oprávnenie použiť násilie v aktívnej forme aj v podobe pasívnej rezistencie. Použitie násilia v aktívnej aj pasívnej forme je zahrnuté aj v práve na štrajk. Miera tolerovaného násilia môže byť jedným zo znakov odlišujúcich odpor podľa čl. 32 od štrajku, no nejde o ozajstný rozdiel medzi oboma právami. Právo na štrajk slúži na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov, ochranu politických záujmov, na ochranu demokratického poriadku základných ľudských práv a slobôd.

Použitie odporu s iným cieľom ako v záujme ochrany demokratického poriadku základných ľudských práv a slobôd nepredstavuje uplatnenie práva na odpor, ale jeho zneužitie.

Pre uplatnenie práva na odpor v rovnakej miere ako pre uplatnenie všetkých ostatných základných práv a slobôd platí požiadavka zachovania spravodlivej rovnováhy medzi právom na odpor a ostatnými verejnými záujmami, ktoré sa dostanú do konfliktu s právom na odpor. Aj právo na odpor možno obmedziť podľa podmienok ustanovených v čl. 13 Ústavy SR.

AUTOR: JUDr. Ján Drgonec, DrSc.