V septembri 1941 som bol povolaný do Palazzo Venezia. Nevedel som si predstaviť, že samotný Mussolini by chcel so mnou rozprávať. [Alessandro] Pavolini ma k nemu doviedol a bol prítomný počas celého nášho rozhovoru. Mussolini mi povedal, že čítal moje dielo Sintesi di dottrina della Razza [Syntéza rasovej doktríny], ktoré bolo zverejnené vydavateľstvom Hoepli. Schvaľoval moje myšlienky a videl v nich základ pre formuláciu nezávislého a antimaterialistického fašistického rasizmu. Podľa jeho slov “To je presne ten druh knihy, ako potrebujeme.”

Aby bolo možné pochopiť význam týchto vyhlásení, treba si pripomenúť situáciu tej doby v Taliansku pokiaľ ide o rasizmus. Niekoľko mesiacov pred tým si Mussolini myslel, že je nevyhnutné zaujať stanovisko k rasovej otázke a tak sa zladiť v tejto veci so svojim nemeckým spojencom. Ale najbezprostrednejším motívom bola jeho túžba oživiť v Talianoch zmysel pre rasu a rasovú dôstojnosť s ohľadom na domorodcov v nových kolóniách Talianska. Ďalším dôvodom bol antifašistický postoj medzinárodného židovstva a najmä severoamerických Židov. Rasová otázka spája vnútorné, selektívne, kultúrne a etnické problémy. To bol dôvod, prečo sa Mussolini odhodlal zverejniť takzvaný “Manifest talianskeho rasizmu”, ktorý obsahoval približne desať bodov; bol založený časopis Difesa della Razza [Obrana rasy] a neskôr vznikli dva rasové úrady – jeden na Ministerstve populárnej kultúry, druhý na Ministerstve vnútra.

Bohužiaľ, v celku boli tieto opatrenia neuspokojivé. Nepredchádzala im vážna príprava a špecifické štúdie, rasové myšlienky boli pre talianskych “intelektuálov” kompletne nezmapovaným územím. To znamená, že skupina, ktorá písal “Manifest”, a dokonca aj zamestnanci Difesa della Razza boli heterogénni a iba v rýchlosti daní dokopy. Niektorí antropológovia starých prírodovedeckých smerov boli v tom istom vreci s oportunistickými novinármi a spisovateľmi, ktorí využili príležitosť a cez noc sa stali rasistami. Celkovo vznikal dojem jedného veľkého amatérizmu, príliš často malicherné spory a slogany prichádzali namiesto vážnej a jednotnej doktríny, doktríny, ktorá by sa nemala stratiť v biologickej špecializácii alebo vulgárnom antisemitizme, ale mala by v ideálnom prípade poskytnúť ucelený pohľad na svet a konať ako politicky a eticky formatívna myšlienka. Osobne som sledoval túto tému, pretože som zo zahraničia počul nelichotivé poznámky o fašistickej manipulácii s rasovou otázkou. Začal som s výberom z tradičných a aristokratických myšlienok, ktorých som sa držal, všetkým, čo mohlo byť z nich odvodené ako konkrétna aplikácia rasových otázok a teda by mohli tvoriť organickú rasovú doktrínu. Tak sa vo fašistických periodikách objavili prvé články a poznámky, neskôr vyššie uvedená kniha.

Centrálna téza, ktorú som obhajoval, v krátkosti pozostávala z nasledovného: s ohľadom na človeka rasová otázka nemôže byť prejednávaná tými istými termínmi, ani nemá ten istý význam, ako v prípade mačiek alebo čistokrvných koní. Skutoční muži, mimo biologických a telesných prvkov, pozostávajú aj osobnosti a ducha. Tak musí komplexný rasizmus brať do úvahy všetky tri prvky: telo, osobnosť a ducha. V závislosti na tom sa môže hovoriť o rasizme prvého stupňa, zaoberajúcim sa čisto biologickými, antropologickými a eugenickými otázkami. Rasizmus druhého stupňa sa zaoberá “rasovou osobnosťou”, inými slovami vnútornou formou ľudského charakteru a emočnými reakciami. Nakoniec to završuje “rasovým duchom”, ktorý sa zaoberá najvyššími hranicami, ktoré odlišujú ľudí a robia ich nerovných pri všeobecnom pohľade na svet, osud, život a skutky, inými slovami ich “najvyššie hodnoty”. Klasickým ideálom, rasovo interpretovaným, je harmónia a jednota týchto troch “rás” v nadradenom type.

Mussolini prijal tieto názory bez váhania. Nemôžem, ako to robia niektorí pisatelia biografií, citovať doslovne slová, ktoré vyslovil Duce. Avšak môžem vysloviť všeobecnú podstatu toho, čo mi povedal a pričom ukázal, ako bol pozoruhodne dobre informovaný. “Podstata trojčlenného rasizmu,” povedal Mussolini, “sa vyhýba zoologickej koncepcii a biologistickým chybám nemeckého rasizmu; zavádza primát duchovných hodnôt, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou našej tradície a myšlienky fašizmu. Okrem toho, že má veľkú politickú hodnotu, pretože ste korelovali tri aspekty problému rasy s tromi časťami ľudskej bytosti rozlišovanými Aristotelom. Ale bolo by vlastne lepšie odkazovať sa na Platóna [tu si trúfam povedať, že citujem Mussoliniho slovo za slovom], ktorý koreluje tieto tri časti s troma kastami sociálneho korpusu. Rasa tela korešponduje s masami, s “demos”, ‘ktorý sám o sebe nie je ničím, ale je to sila, prostredníctvom ktorej vládna moc koná’ [toto boli jeho presné slová]; rasová osobnosť korešponduje s Platónovými ‘bojovníkmi’ alebo ‘strážcami’, zatiaľ čo rasový duch koreluje s vrcholom, kastou mysliteľov, filozofov a umelcov.”

Vlastne, napriek varovným znakom súdruha [1] Pavoliniho, v tomto bode som si dovolil prerušiť Mussoliniho a povedať: “Nezabúdajme, Duce, že sám Platón by bol vykázaný z tohto štátu mysliteľov, filozofov a umelcov v modernom zmysle slova. Sú to mudrci – sophoi – niečo úplne iného, čo Platón umiestnil na vrchol ideálneho štátu, nie ‘intelektuáli’.”

“Tak teda dobre, nechajme hovoriť mudrcov,” s úsmevom povedal Mussolini.

Poznámka:

1. Evola píše “Amico”, “priateľ”, termín používaný fašistami namiesto termínu “súdruh”, ktorý bol spájaný s komunistami.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Zdroj: Julius Evola