Krymskí Tatári znášajú národnostný útlak a bojujú za vlastnú svojbytnosť už po celé stáročia.

Krymský chanát a prenasledovanie počas Stalinovej éry

Krymskí Tatári patria medzi turkické národy a na území Krymského polostrova sa začali usídľovať okolo 8. storočia. V roku 1441 si založili predfeudálny moslimský štát nazvaný Krymský chanát, pričom od roku 1478 uznávali osmanskú suverenitu nad jeho územím.

Chanát existoval viac ako tri storočia a v 16. a 17. storočí predstavoval jeden z najvýznamnejších štátnych útvarov východnej Európy. V čase existencie tohto štátneho útvaru zažívali krymskí Tatári najšťastnejšie obdobie v histórii. Rozvíjali svoju kultúru, budovali veľkolepé stavby, rozvíjali vzdelanosť a vynikali najmä v historiografii. Postavenie chanátu začalo upadať s oslabovaním moci Osmanov a expanziou Ruskej ríše.

Keď Katarína Veľká v roku 1783 ovládla Krym, celú oblasť začali pretvárať na ruský obraz. Krymskí Tatári, ktorí tvorili zhruba 80 % obyvateľstva polostrova, museli čeliť národnostnému útlaku, mnohí emigrovali a Rusi tu začali zakladať nové mestá, kde dominoval ruský architektonický vplyv, ako napríklad Sevastopol. Obzvlášť krutú rusifikáciu zažili krymskí Tatári pre svoje sympatie k Osmanskej ríši v 19. storočí. Útlak viedol k masovej emigrácii obyvateľstva a z odhadovaných 5 miliónov krymskotatárskych obyvateľov ich do konca 19. storočia ostalo na Kryme len okolo 300000, čím získalo ruské obyvateľstvo prevahu. Na túto skutočnosť reagovali krymskí Tatári založením intelektuálneho spoločenstva, ktoré bolo predobrazom neskoršieho Krymskotatárskeho národného hnutia. To vzniklo začiatkom 20. storočia.

Keď Rusko zasiahla séria revolúcií v roku 1917, mobilizovali sa aj krymskí Tatári a 26. decembra 1917 ich národné zhromaždenie, a zároveň najvyšší reprezentačný orgán, nazývaný Kurultaj, vyhlásil Krymskú ľudovú republiku. Avšak vpád boľševikov na územie Krymu zapríčinil zrušenie novej republiky už v januári 1918. Boľševici ani zďaleka nemali vyhraté. Narážali na jednotky tzv. bielej armády bojujúcej za obnovenie cisárstva.

Definitívnu výhru zaznamenali boľševici až v októbri 1921, keď na polostrove založili Krymskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku (KASSR) v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky. V tomto štátnom útvare vďaka vtedajšej sovietskej politike, založenej predovšetkým na spolupráci obyvateľov ZSSR bez ohľadu na národnostnú príslušnosť, mohli krymskí Tatári rozvíjať svoju kultúrnu identitu a zakladať školy, ako aj iné inštitúcie. Krymská tatárčina bola dokonca v tomto čase s ruštinou jedným z úradných jazykov KASSR. Boj štátnej moci voči kulakom, čiže stredným a bohatším roľníkom, zapríčinil zmenu v tomto vývoji, keď tisíce krymských Tatárov násilne deportovali do severného Ruska a na Ural.

Okrem kulakov počas Stalinovej diktatúry, hlavne koncom 30. rokov minulého storočia, prenasledovali aj intelektuálov, pričom mnohých z nich popravili. Stalin ako prevenciu proti islamskému fundamentalizmu pozatváral takmer všetky mešity na polostrove, čím krymským Tatárom znemožnil riadne vyznávať ich náboženstvo.

Keď sa na jeseň 1941 Krymu zmocnili nacisti, značná časť krymských Tatárov okupáciu uvítala. Nacistický útlak totiž v porovnaní so Stalinovým besnením považovali len za slabý odvar krutosti. Niektorí krymskí Tatári však radšej ostali verní Stalinovi a stáli na strane ruských partizánov, ktorí na polostrove formovali bojové oddiely. Ôsmi krymskí Tatári získali za túto vernosť a vojenské zásluhy najvyššie štátne vyznamenanie hrdina Sovietskeho zväzu.

Ale pre Stalina to jednoducho boli zradcovia a kolaboranti, ktorí si zaslúžia zomrieť. Po obnovení sovietskej nadvlády nad Krymom na jar 1944 naložili krymských Tatárov do vagónov pre dobytok a odviezli do vzdialených, izolovaných oblastí Strednej Ázie. Z desiatok tisíc násilne odvlečených krymských Tatárov (len počas prvej vlny ich deportovali viac ako 190000) zahynulo počas transportov a v prvých rokoch následkom nehostinných podmienok exilu asi 40 % deportovaných. Až po Stalinovej smrti, v miernejšej atmosfére vlády jeho nástupcu Nikitu Chruščova, ktorý sa za Stalinove zločiny dokonca verejne ospravedlnil obetiam jeho režimu, nastalo oživenie Krymskotatárskeho národného hnutia. Krymskí Tatári sa opäť začali zjednocovať a snívať o návrate do domoviny. Vládna moc im však dovolila vrátiť sa na Krym až v roku 1989.

AUTOR: Pavol Ičo