Koronavírusová hystéria zimnej sezóny 2021/2022 stavia verejnosť – tak ako pred rokom – do priamej konfrontácie s vládnymi garnitúrami ich domovských štátov. Európska únia stojí zdanlivo bokom, pretože základné práva a slobody občanom upiera na základe odporúčaní a smerníc biomedicínskeho komplexu a nie priamo bruselských eurokomisárov.

Tí však po skončení klimatického samitu OSN COP26 v Glasgowe dostávajú príležitosť zapojiť sa do plánov na dlhodobé oklieštenie voľnosti podriadeného obyvateľstva pod zámienkou boja proti klimatickým zmenám. Ak by sa im podarilo vybičovať paniku a koordinovať vyhlasovanie stavu klimatickej núdze, mohli by sa občania členských štátov dočkať čohosi, čo v nedávnej minulosti zažili: nadvlády komisárov.

Európanov zvierala v uplynulom storočí v dvoch podobách: sovietskej a veľkonemeckej. Obe boli ambiciózne, mesianistické a siahali i na ďalšie svetadiely. Centralisticky riadený sovietsky režim počas štyroch dekád 1917 – 1946 nenazýval svoju výkonnú zložku moci vládou, ale Radou ľudových komisárov. V ruštine niesla názov, od ktorého si odvodila skráteninu, v latinke Sovnarkom. Jej prvým predsedom nebol nik iný ako duchovný otec ruskej boľševickej revolúcie a realizátor štátnosti sovietskeho Ruska a následne Sovietskeho zväzu Vladimir Iľjič Lenin. Ak pre lepšiu zrozumiteľnosť pridelíme inštitúcii Sovnarkom funkčné označenie vlády a jej členom postavenie ministrov, nedopustíme sa príliš netaktného europeizmu. Radu ľudových komisárov totiž v marci 1946 premenovali práve na Radu ministrov. Viedol ju predseda Rady ministrov, čo bol aj na Západe zrozumiteľný post premiéra. Na jednej strane Západ rozpútal proti mladému porevolučnému Rusku horúcu, a potom proti Sovietskemu zväzu studenú vojnu. Na druhej strane sa oprávnene obával šírenia proletárskej revolúcie do európskych krajín, obzvlášť kým zastával funkciu ľudového komisára zahraničných vecí a ľudového komisára armády a námorníctva revolučný internacionalista s rozsiahlymi stykmi v zahraničí Lev Davidovič Trockij. Ostatní ľudoví komisári si plnili povinnosti členov vlády a do plánov na rozvrátenie Západu sa nepúšťali. Starosti mu robila kategória sovietskych politických komisárov.

Po vypuknutí občianskej vojny koncom roku 1917 ju začali tvoriť ideologic­ky preverení pracovníci poverení dozorom nad dôstojníckym zborom cárskych ozbrojených síl, ktorý prešiel do služieb Červenej armády. Mnohí neboli dôstojníkmi, a preto sa pre nich zaužívalo pomenovanie politický vedúci. V skrátenej podobe politruk pretrvalo desaťročia a po skončení druhej svetovej vojny sa udomácnilo v armádach krajín sovietskeho bloku. Ako približuje Wikipédia, funkcia existovala po roku 1945 i v tzv. ľudových demokraciách (sovietizovaných štátoch strednej a východnej Európy) a v Číne. V armáde ČSSR sa funkcia volala zástupca veliteľa pre veci politické. V praxi to znamenalo, že kasta politických komisárov podliehajúcich direktívam z Moskvy – alebo po roku 1956 i z Pekingu, držala pod palcom silové zložky spadajúce pod ministerstvá obrany a vnútra v širokom pásme takzvaných krajín svetového socialistického tábora. Kremeľské vedenie si poisťovalo súdržnosť európskych krajín sovietskeho bloku nasadzovaním svojich de facto politických komisárov ako „poradcov“ i do mnohých ich ministerstiev.

Moskva prehrávala studenú vojnu s Washingtonom na poli, ktoré bolo od polovice 50. rokov najviditeľnejšie: v súťaži o zvyšovanie životnej úrovne pracujúcej triedy. Hospodárska integrácia v zoskupení Rady vzájomnej hospodárskej pomoci si vyžadovala štrukturalizovať a dimenzovať priemyselné kapacity členských krajín pre potreby celého bloku. Ten si ich v moskovskom ústredí RVHP centrálne plánoval. Svetový obchod však prebiehal podľa pravidiel stanovených nadnárodným kapitálom, a ten zvýhodňoval hospodársky blok Európskeho spoločenstva a Európskeho združenia voľného obchodu.

AUTOR: Patrik Sloboda