Po smrti nás čaká dúhový most, na konci ktorého nás budú čakať všetci naši zvierací sprievodcovia. Aj naše milované psy a mačky, ale napríklad aj tiger, ktorého cítime vo svojej duši, ako hovorí indiánska legenda. Puto medzi človekom a psom patrí vôbec k najsilnejším.

Smrť domáceho zvieraťa – predovšetkým psa, najlepšieho priateľa človeka, patrí k najsmutnejším okamihom v živote. Niet smutnejšieho pohľadu ako vidieť psa tesne pred uspaním na operačnom stole na veterinárnej klinike. Vernosť psa k človeku poznáme z príbehov a fotografií ležiacich zvierat na hroboch svojich pánov. Veľakrát nás ich strata zabolí viac ako strata blízkych priateľov. „Milujú nás napriek všetkému. Strata takejto lásky môže byť ničiaca, najmä vtedy, ak nám niekde v našom živote láska chýba alebo je spútaná rôznymi podmienkami,“ píše v knihe Zvieratá ako učitelia a liečitelia Susan Chernak McElroyová. Zvieratá majú ku starnutiu a smrti zhovievavý postoj, nezaoberajú sa tým, tešia sa zo života až do poslednej chvíle, ak na nich ľudia nepremietajú svoje negatívne pocity a kvôli pripútanosti k človeku a človeka k nim. Cítia ľudskú úzkosť z danej situácie a v prípade ich spolužitia sa im umiera oveľa ťažšie ako v prírode, kde je smrť v neustálom kolobehu života oveľa prirodzenejšia. Všetko, čo sa narodilo, musí aj zomrieť. Každý sa stáva potravou iného, tak je to nastavené. Keď zviera odchádza, odíde do samoty, aby sa v pokoji pripravilo. Tento okamih vedia veľmi dobre vycítiť. Niektoré zvieratá podobne ako ľudia vtedy dávajú prednosť radšej pokojnej samote, ktorá im umožňuje ľahšie sa odpojiť. „Ak ste ochotní dívať sa na smrť ako na prirodzenú súčasť života s hlbším pochopením, je pre zviera oveľa ľahšie uvoľniť sa a buď sa uzdraviť, alebo pokojne umrieť. Dovoľte, aby smrť, tak ako život, bola obojstranne obohacujúcim procesom.

Dávame vzácny dar, keď živej bytosti akéhokoľvek živočíšneho druhu v okamihu jej narodenia, počas jej života aj vo chvíli smrti prejavujeme úctu a pomôžeme jej premeniť utrpenie na mier pokojom,“ spomína Penelope Smith v knihe Duša zvierat a ľudí. Oslobodenie sa od pripútanosti, odovzdanosť toku života a smrti je nepretržitý proces. David Michie v knihe Duše našich miláčikov odporúča v čase umierania tlmiť bolesť a zaistiť zvieraťu pohodlie, láskyplnú atmosféru, jeho odchod podporiť meditáciou a potom s ním ostať ešte aspoň hodinu, dve po smrti. Ak je to možné, v meditácii mu vysielať pozitívnu energiu. Na východe veria, že duša zvieraťa sa inkarnuje a môže sa narodiť ako človek a naopak, dôležitý je však stav mysle a karma. Myšlienky, ktoré práve v okamihu smrti vyvstanú, nás nasmerujú do nového prechodného stavu – barda, a odtiaľ do nového života. Z hľadiska budhizmu sa po fyzickej smrti nachádzajú v barde, vo svete myšlienok a pocitov, keď v tele ostáva jemná myseľ, ktorá ešte môže vnímať svoje okolie, najmä spirituálnu pomoc od nás, a vtedy sú veľmi vnímavé k meditáciám a modlitbám. Zvlášť každý siedmy deň po smrti až do 49. dňa, keď sa definitívne inkarnuje. Stav barda je možné prirovnať ku snu. Podrobne o tom pojednáva Tibetská kniha mŕtvych. Zviera niekoľko mesiacov pred smrťou začne vyhľadávať samotu alebo, naopak, náklonnosť, stráca orientáciu, prestáva piť, dlho spí. Slovami zakladateľky zvieracieho hospicu Bright Haven Gail Pope: „Nie je v živote väčší dar ako môcť na konci cesty deliť sa s niekým o lásku a robiť to dôstojne a s odvahou.“ V útulku Bright Haven tomu venujú až tri dni. Obklopujú ich obľúbenými hračkami, sviečkami a kvetmi, lúčia sa s nimi, meditujú, dokonca sa modlia. Akosi sme si zvykli uľahčovať život starému a chorému zvieraťu eutanáziou, ihlou, uspaním a spopolnením. Niežeby sme mali byť ako slávna svätica Matka Tereza, ktorá nechávala chorých úmyselne trpieť s odôvodnením, že tak sa približujú Kristovi.

AUTOR: Vladimír Líška