Vzhľadom k popularite mojej eseje “Kto otvoril hranice” som sa rozhodol, že pre vás – gójov – napíšem sériu článkov, ktoré vám bližšie predstavia knihu Kultúra kritiky. Články budú obsahovať resumé toho najpodstatnejšieho z uvedenej knihy. Napriek tomu vám pre širší obraz vrelo odporúčam prečítať si celú prácu Kevina MacDonalda.

Dve z najväčších lží 20. a 21.storočia sú, že ľudské bytosti sa rodia ako nepopísané dosky, pričom správanie je iba produktom nášho spoločenského prostredia, a že rasa vlastne neexistuje. Kvôli týmto lžiam sa musíme potýkať s množstvom problémov, akými sú napr. imigrácia z tretieho sveta, desegregácia, medzirasové násilie, rasové rozdiely, atď. Propagáciu týchto lží môžeme vysledovať k úpadku darwinizmu a vzostupu boasiánskej antropológie. Poďme si teda urobiť výlet do minulosti americkej antropológie.

Prvou otázkou, ktorú si treba položiť je, prečo by židovskí intelektuáli mali záujem bagatelizovať biologickú realitu rasy/etnicity? Jednou z motivácií citovaných mnohými antropológmi, o ktorých sa diskutuje v Kultúre kritiky, je ich túžba poraziť rasizmus a anti-semitizmus. Bagatelizovaním biologickej reality rasy a etnicity bude menej pravdepodobné, že ľudia budú na Židov nazerať ako na etnickú skupinu a zvýši sa pravdepodobnosť ich vnímania ako čisto náboženskej skupiny.

Franz Boas

Franz Boas je často považovaný za starého otca modernej antropológie. Bol zarytým anti-darwinistom a celú svoju kariéru zasvätil napádaniu myšlienky, že rasa bola hlavným zdrojom odlišností v mentálnych a spoločenských schopnostiach ľudských skupín. Boas rozvinul koncept kultúry, ktorá by vymazala rasu z literatúry spoločenských vied.

Boas bol vychovávaný v liberálnej židovskej domácnosti. Oženil sa v rámci svojej etnickej skupiny a bol hlboko znepokojený rastúcim anti-semitizmom. Často pociťoval odcudzenie a nepriateľstvo voči gójskej kultúre. Netreba dodávať, že Boasova silná židovská identita zohrala významnú rolu v jeho práci na poli antropológie. Pôsobil ako profesor antropológie na Kolumbijskej univerzite.

Boasovou najznámejšou prácou je štúdia z roku 1912, ktorá tvrdila, že tvar lebky (lebečnej formy) potomkov európskych imigrantov do Spojených štátov sa zmenil oproti pôvodným imigrantom. Boas neponúkol žiadne vysvetlenie prečo k takejto zmene došlo, avšak pokiaľ by tomu tak naozaj bolo, jeho zistenie by nabúralo myšlienku, že rasové a etnické typy sa líšia vo svojich pevných fyzických charakteristikách. Nicholas Wade z New York Times píše o tom, že dvaja antropológovia preskúmali Boasove dáta a zistili, že Boas urobil zopár “chýb”. Samuel Francis z VDARE však správne poznamenal, že v prípade Boasa nešlo iba o jednoduché pochybenie, ale o úmyselné klamstvo.

Boasove pohľady boli v rozpore s prevládajúcou teóriou civilizačného vývoja, ktorá bola silne spojená s rasou a tvrdila, že európska gójska civilizácia bola na najvyššej úrovni. Boasove teórie boli určené k tomu, aby porazili rasialistické teórie ľudí ako boli napr. Houston Stewart Chamberlain a Madison Grant. Grant tiež veril, že Židia boli zapojení do kampane zameranej na diskreditáciu rasového výskumu:

“Je takmer nemožné publikovať v amerických novinách akúkoľvek reflexiu o istých náboženstvách alebo rasách, ktoré sú hystericky citlivé dokonca i vtedy, keď iba spomeniem ich meno. V zahraničí sú podmienky rovnako zlé a máme tu i potvrdenie jedného z najvýznamnejších antropológov vo Francúzsku o tom, ako bola zbierka antropologických meraní a dát medzi francúzskymi brancami po vypuknutí 1.svetovej vojny uchránená pred židovským vplyvom, ktorého cieľom je potlačiť akýkoľvek náznak rasovej diferenciácie vo Francúzsku.”

Dôležitou technikou Boasiánskej školy bolo spochybňovanie všeobecných teórií ľudskej evolúcie zdôrazňovaním obrovskej rozmanitosti a chaotických maličkostí ľudského správania, ako i relativity noriem kultúrneho hodnotenia. Boas tiež oponoval výskumu ľudskej genetiky.

Boas a jeho študenti sa usilovali pretlačiť svoju ideologickú agendu v rámci americkej antropologickej profesie. A to sa im nakoniec i podarilo. V roku 1902 založil Franz Boas Americkú antropologickú asociáciu (AAA). V roku 1915 boasiáni kontrolovali AAA a tvorili dvojtretinovú väčšinu v jej výkonnej rade. V roku 1919 Boas hrdo prehlásil, že “väčšina antropologickej práce je v súčasnosti vykonávaná v Spojených štátoch jeho študentmi z Kolumbijskej univerzity”. V roku 1926 bolo každé hlavné oddelenie antropológie vedené Boasovými študentmi, z ktorých väčšinu tvorili Židia (aké prekvapenie!). V polovici 30-tych rokov mal boasiánsky pohľad na kultúrne vymedzenie ľudského správania silný vplyv na sociálnych vedcov.

Najvplyvnejšími Boasovými študentmi boli Ruth Benedict, Alexander Goldenweiser, Melville Herskovits, Alfred Kroeber, Robert Lowie, Margaret Mead, Paul Radin, Edward Sapir, Leslie Spier, Ashley Montagu, Alexander Lesser, Ruth Bunzel, Gene Weltfish, Esther Schiff Goldfrank a Ruth Landes. S výnimkou Margaret Mead, Ruth Benedict a Alfreda Kroebera, boli všetci Židmi. Všimnite si, že jeho najslávnejšími študentmi boli práve gójovia, Meadová a Benedictová. Ako v mnohých iných židovských intelektuálnych hnutiach, i tu boli gójovia vystavení očiam verejnosti. Boas prijal gójov do svojho hnutia z dôvodu, aby nevzniklo podozrenie, že jeho židovstvo robí z jeho vedy odboj a nebol tak ľahko demaskovaný.

Kultúrny kriticizmus bol ústrednou črtou dvoch najvýznamnejších Boasových prác: Dospievanie na Samoe od Margaret Meadovej a Vzorce kultúry od Ruth Benedictovej. Obe práce vykreslili primitívne kultúry ako oslobodené od vojen, vrážd a záujmu o hromadenie bohatstva. Deti v nich neboli disciplinované, sex bol príležitostný, bol tu slabý záujem o panenstvo, sexuálne sebectvo alebo dôveru otcovstva. Západné spoločnosti boli presným opakom týchto idylických rajov. Išlo tu zvečnenie mýtu o ušľachtilom divochovi. Benedictová navrhla, že by sme mali študovať takéto kultúry, aby sme mohli odsúdiť dominantné črty našej vlastnej civilizácie. Obe práce boli vystavené ničivej kritike. Iné práce kompletne vyvrátili ich zistenia.

Po Boasovi

Židovský vplyv v sociálnych vedách sa rozšírili ďaleko za hranicami určenými Boasom.

V roku 1968 Židia predstavovali 20 % z fakultnej elity na amerických univerzitách a tvorili 30 % z “najliberálnejšej” elity. Tvorili tiež 25 % na fakultách spoločenských vied elitných univerzít (Rothman & Lichter 1982). V tom čase tvorili Židia menej ako 3 % americkej populácie.

Stephen Jay Gould je ďalším prominentným židovským intelektuálom v oblasti antropológie, ktorý pretláčal boasiánsky svetonázor. Gould bol hlasným oponentom evolučných prístupov k ľudskému správaniu. V roku 1981 Gould vydal knihu “Ako nemerať človeka”, v ktorej sa tvrdilo, že kraniometria a psychologické testovanie IQ boli “nepodloženými” teóriami, ktoré sa vyvinuli z viery v biologický determinizmus. V roku 1996 Gould vydal druhú edíciu svojej knihy, ktorá spochybňovala metodológiu knihy The Bell Curve od Herrnsteina a Murraya. V priebehu svojej kariéry Gould často nedokázal vyvrátiť argumenty proti jeho tvrdeniam alebo ich jednoducho ignoroval.

Leon Kamin je ďalším židovským boasiánskym antropológom. Kamin je dlhoročným oponentom myšlienky dedičnosti osobných vlastností. Vo svojej knihe “Nie v našich génoch“, ktorej spoluatormi sú Richard Lewontin a Steven Rose ostro kritizuje sociobiológiu, genetický determinizmus a evolučnú psychológiu. Táto kniha, ktorá nie je ničím iným než informovaným marxizmom, je často kritizovaná pre účelové skresľovanie pohľadov E.O.Wilsona a Richarda Dawkinsa. Kamin tiež argumentuje, že je tu nulová dedičnosť IQ.

Ďalší Hebrejec, psychológ Richard Lerner tiež odmietol myšlienku biologického determinizmu vo svojej práci Konečné riešenie: Biológia, predsudok a genocída (predslov poskytol Lewontin). Lerner odmieta nielen biologický determinizmus, ale i environmentálny. To by však znamenalo, že ľudské bytosti by mohli byť ľahko naprogramované k tomu, aby akceptovali akýkoľvek druh vykorisťovania vrátane otroctva.

A máme pre vás ešte jeden menší bonus. Túto malú chuťovku nájdete v Kultúre kritiky v podobe Jareda Diamonda, ktorý vo svojej knihe Zbrane, baktérie a oceľ stavia bosiánske tézy proti biologickému determinizmu v prospech environmentálneho determinizmu, aby vysvetlil, prečo euroázijské kultúry boli úspešnejšie než iné kultúry (africká, ameroindiánska, atď.). Jedným z jeho tvrdení je, že týmto kultúram chýbali zvieracie druhy, ktoré by mohli byť domestifikované za účelom uskutočňovania poľnohospodárstva. Mám dojem, že Jared nás tiež vodí za nos.

Záver

Ako sme mohli vidieť, židovskí intelektuáli boli mimoriadne vplyvní v antropológii. Ich práce sú intelektuálnym základom pre stanovisko, že rasa je iba sociálnym konštruktom a ľudia sa rodia ako nepopísané dosky. Títo autori majú tendenciu pracovať v akejsi echo komore, kde navzájom citujú svoje výskumy a pracujú spoločne na presadenie svojej agendy. Často ignorujú argumenty, ktoré vyvracajú ich tvrdenia, skresľujú ich, prípadne stanovia extréme prísne štandardy pre svojich oponentov, aby diskvalifikovali ich práce.

Ide o stále prebiehajúci boj. Nedávno sme však mohli vidieť nárast v novom obore ľudskej biodiverzity (HBD). Mnoho veľkých mysliteľov ničí tieto falošné príbehy, ako napr. Stephen Pinker, Richard Dawkins, Nicholas Wade, Henry Harpending a Gregory Cochran. A tým ako postupuje pokrok v oblasti genomiky máme k dispozícii stále viac a viac informácii k tomu, aby sme raz a navždy rozdrvili tieto ich rovnostárske príbehy.

Zdroje:

MacDonald, Kevin. 1998. Boasiánska škola antropológie a úpadok darwinizmu v sociálnych vedách.

MacDonald, Kevin. 1998. Kultúra kritiky.

Preklad: Aman, protiprudu.org

Zdroj: www.dailystormer.com