Hitlerova revolúcia: Kapitola 6.1 – Revolúcia verzus reakcionárstvo – Osudová diplomacia

Čo mohlo Waffen SS nakoniec dosiahnuť ohľadom európskej konfederácie, aké kvalitné vedúce kádre by vyprodukovali školy Adolfa Hitlera, alebo ako by vzdelanie a pokrok nemajetných nemeckých tried pretvorili nemecký národ, to sa už nikdy nedozvieme. Vojenská porážka v roku 1945 ukončila éru nemeckého sebaurčenia a potlačila revolúciu historického významu, ktorú sa nikdy nepodarí zopakovať. Nemecká porážka je vo všeobecnosti pripisovaná väčšej populácii a obrovskej priemyselnej kapacite Spojencov. Avšak existuje aj zriedka spomínaný zákerný faktor, ktorý tiež prispel k výsledku vojny. Tým boli systematické sabotáže, vykonávané nelojálnymi a nenávistnými prvkami na území Nemecka, počas mierovej diplomacie Nemecka a v priebehu vojenských operácií.

Na rozdiel od boľševikov Hitler neutláčal aristokraciu, aby vyzdvihol robotníkov. Osobne považoval úlohu šľachty za “vyčerpanú.” Mohli opäť získať svoju niekdajšiu prestíž, ale iba v súťaži s inými sociálnymi triedami v rámci parametrov sociálnych programov Ríše. Traktát zverejnený pre dôstojníkov hlásil: “Nová šľachta nemeckého národa, ktorá je otvorená každému Nemcovi, je šľachta založená na úspechu.” [1] Mnoho významných rodov prijalo výzvu. Zapísali sa do NSDAP a SS, alebo chrabro slúžili počas vojny v ozbrojených silách. Malé percento – sústredené v generálnom štábe armády a v diplomatickom zbore – bolo rozhorčené nad sociálnou devalváciou svojho bývalého vysokého statusu. Než by prispeli k vytvoreniu nového Nemecka, radšej sa proti nemu sprisahali. Spolu s egocentrickou menšinou pomýlených intelektuálov, duchovných, finančníkov a marxistov intrigovali s cieľom zvrhnúť národno-socialistickú vládu a zrádzali svoju vlasť.

Obzvlášť škodlivou charakteristikou tohto hnutia odporu bolo, že jeho vodcovia zastávali citlivé pozície vo verejných funkciách a armáde. Medzi hlavných hráčov patrili starosta Lipska Carl Goerdeler, Ribbentropovi podriadení barón von Weizsäcker, Ewald von Kleist-Schmenzin a Erich Kordt, a náčelník vojenskej spravodajskej služby Wilhelm Canaris. So svojimi spolusprisahancami vedeli, že Hitler je príliš populárny na to, aby vyvolali proti nemu národné povstanie. Pomoc teda hľadali za hranicami Nemecka – v Anglicku. Tieto podvratné živly nadviazali kontakt s britskými politikmi v júni 1937. Canaris poskytol dymovú clonu a Goerdeler tajne odcestoval do Londýna vďaka financiám poskytnutým bankárom Schachtom. Stretol sa s Halifaxom, Churchillom, Edenom, Vansittartom a Normanom Montague z Bank of England. Goerdeler povedal svojim hostiteľom, že sa blíži “nevyhnutná konfrontácia medzi Hitlerom a sprisahancami,” budiac dojem, že plány na prevrat sú v plnom prúde. [2]

V decembri toho istého roku Ribbentrop predložil Hitlerovi dôvernú analýzu postojov Británie. Varoval, že Angličania nie sú v žiadnom prípade slabí a upadajúci, a pôjdu do vojny, pokiaľ usúdia, že nemecké ambície sú hrozbou pre ich impérium. V tajnom rozhovore s Vansittartom, Churchillom a britskými diplomatmi Weizsäcker klamal a tvrdil opak. Podľa neho Ribbentrop radil Vodcovi, že Londýn je príliš nerozhodný na to, aby sa vážne postavil proti Ríši. [3]

Počas sudetskej krízy v lete 1938 sa sprisahanci pokúšali presvedčiť Britov, aby odmietli Hitlerom navrhované územné revízie. Ich vyslancom bol Kleist-Schmenzin – patricijský statkár a monarchista. Tešil sa istej úcte medzi šľachtou za svoj boj o zníženie miezd poľnohospodárov v Pomoransku počas 20. rokov. Tvrdil, že “Šľachta sa musí držať svojej moci budovanej po stáročia, vedomia svojej vedúcej pozície a nekompromisného pocitu nadradenosti.” [4]

Dňa 19. augusta Kleist-Schmenzin povedal Churchillovi, že v prípade vojny sú nemeckí generáli pripravení pomôcť pri prevrate a založiť novú vládu v Berlíne “do 48 hodín.” Vyslanec zásoboval britskú tajnú službu tajnými informáciami o obranných schopnostiach Ríše. Podobne, ako rok predtým v Londýne, nazval Goerdeler znovuvyzbrojenie Nemecka “kolosálnym podvodom”, Kleist-Schmenzin povedal Angličanom, že armáda Nemecka nie je pripravená na vojnu. Britský agent Jan Colvin neskôr napísal, že každá jedna Kleistova veta by sama o sebe stačila na trest smrti za vlastizradu. [5]

Zadné dvere na Downing Street 10 (sídlo britského premiéra – pozn. prekl.) sa otvorili večer 7. septembra 1938 a vpustili Ericha Kordta so súkromným listom od Weizsäckera pre Halifaxa. Nemecký barón písal, ako sú “vodcovia armády pripravení postaviť ozbrojené sily proti Hitlerovej politike. Diplomatická porážka by v Nemecku predstavovala pre Hitlera veľmi vážnu prekážku a v skutočnosti by urýchlila koniec národno-socialistického režimu.” [6] Vďaka svojmu vysokému postaveniu v ríšskom ministerstve zahraničia Weizsäcker vedel, že odhodlanie Hitlera k získaniu Sudet nebolo žiadnym blufovaním. Povzbudzovaním Londýna ku skúške sily dúfal, že vyprovokuje ozbrojený konflikt.

Chamberlain však dostal presnejšie informácie od svojho veľvyslanca v Londýne. Henderson už v júli písal zástupcovi ministra Cardoganovi, že aj keď Hitler nechce vojnu, Nemci sa pripravujú na každú eventualitu. Bystrý Henderson tiež torpédoval Weizsäckerovo lživé tvrdenie o Ribbentropovom našepkávaní Vodcovi, že Briti nemajú chrbticu: “Ribbentrop si určite nemyslí, že by sme sa vyhýbali vojne. Práve naopak: myslí si, že iba hľadáme zámienku na vojnu.” [7]

Chamberlain obozretne uzavrel v Mníchove dohodu s Hitlerom o pokojnom pripojení Sudet k Nemecku. Hnutie odporu to považovalo za “zdrvujúcu porážku” pre svoje machinácie. [8] Sklamaný Kordt vyhlásil, že “najlepším riešením by bola vojna.” [9] Členovia neohrozene využívali tajné diplomatické kanály a zaplavovali Londýn ďalšími falošnými správami o Nemecku. Goerdeler povedal Angličanom 18. októbra, aký bol vraj Ribbentrop pyšný, že Chamberlain v Mníchove podpísal “rozsudok smrti britskému impériu. Hitler sa teraz pokúsi nemilosrdne zničiť impérium.” [10]

Ako počas poľskej krízy v lete 1939 hustla diplomatická atmosféra, hnutie odporu ďalej prilievalo olej do ohňa. Po júnovom stretnutí s komisárom Danzigu Burckhardtom uviedol britský diplomat Roger Makins v memorande ministerstva zahraničia: “Veľká Británia by mala aj naďalej udržiavať absolútne pevný postoj. Takéto smerovanie obhajuje barón von Weizsäcker a mnoho správne zmýšľajúcich Nemcov.” Asistent zástupcu ministra zhrnul: “Weizsäcker stále radí, že jedinou vecou, kvôli ktorej Hitler stále vyjednáva, je pevný postoj a žiadne predčasné ponuky pri vyjednávaní pod tlakom.” Weizsäcker bol číslo dva na nemeckom Ministerstve zahraničia a silne prispieval k nepružnosti druhej strany. [11]

Odpor naďalej zásoboval Chamberlaina popismi zúfalej ekonomickej situácie Nemecka, Hitlerovej nepopularity a pripravenosti armády na vzburu. Lepšie informovaní britskí vyslanci v Berlíne si udržiavali triezvejší pohľad. Hendersonov podriadený Ogilvie-Forbes napísal Halifaxovi o sprisahancoch 4. júla 1939: “Mám hlboko zakorenenú nedôveru voči ich radám a informáciám. Sú úplne bezmocní a nedokážu sa zbaviť nacistických vodcov vlastnými silami. Všetky svoje nádeje vkladajú do vojny s Anglickom a následnej porážky Nemecka. Nikto nemôže dôverovať alebo rešpektovať Nemcov, pre ktorých je zvrhnutie režimu vyšším cieľom, než úspech vlastnej krajiny vo vojne.” [12]

Napriek týmto varovaniam Henderson s hrôzou sledoval, ako jeho vláda zakladá niektoré svoje rozhodnutia na informáciách poskytovaných hnutím odporu. Aby bolo jasné, Chamberlain si bol vedomý rizika, ktoré predstavovala vojna. Rozhodujúci stret s Nemeckom by donútil Anglicko hľadať pomoc u USA, čo by zvýšilo americký vplyv v zahraničí. Vojna proti Ríši bola teda závislá na okamžitom zrútení nepriateľského odporu. Sprisahanci tvrdili v auguste 1939, že nemeckí generáli netrpezlivo čakajú na vyhlásenie vojny z Londýna, aby mohli zvrhnúť vládu. Hitler je údajne na pokraji nervového zrútenia. Britský ministerský predseda reagoval. [13] Riaditeľ sekcie Britskej tajnej služby pre strednú Európu Sigismund Best si spomína: “V okamihu vypuknutia vojny mala naša spravodajská služba spoľahlivé informácie, že Hitler čelí opozícii mnohých ľudí, ktorí obsadili najvyššie funkcie v ozbrojených silách a vo verejných funkciách. Podľa našich informácií toto opozičné hnutie nabralo také rozmery, že bolo schopné viesť k vzbure a zvrhnúť nacistov.” [14]

Obr.: Barón von Weizsäcker stojí v medzi kreslami Hitlera a talianskeho ministra zahraničia Ciana počas ceremónie pri podpise Paktu troch mocností v septembri 1940

Francúzsky minister zahraničia Bonnet vo svojich pamätiach napísal: “Očakávali sme ľahké a rýchle víťazstvo. Vyhlásenie vojny Anglickom a Francúzskom Nemecku z 3. septembra malo pripraviť cestu pre vojenský prevrat, ako nám bolo sľubované.” [15] Generál Gamelin povedal Benoist-Mechinovi: “Neočakávam stret s nemeckou armádou. Hitler bude zosadený v deň, keď vyhlásime vojnu!” [16] Hneď po začiatku vojny si Chamberlain poznamenal do svojho denníka: “To, v čo dúfam, nie je vojenské víťazstvo – silne pochybujem, že je možné – ale zrútenie nemeckej domácej fronty.” [17] Ribbentrop napísal v roku 1946: “Vtedy sme nevedeli, že Londýn počíta s konšpiračnou skupinou vysokých dôstojníkov a politikov, a preto dúfa v ľahké víťazstvo nad Nemeckom. Kruh sprisahancov týmto spôsobom zohral rozhodujúcu úlohu pri vypuknutí vojny. Maril všetko naše úsilie o dosiahnutie mierového riešenia … a veľmi pravdepodobne posunul anglické postoje k rozhodnutiu vyhlásiť vojnu.” [18]

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:

[1] Ellenbeck, Hans, Die Verantwortung des deutschen Offiziers, s. 26

[2] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 25-26

[3] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s.146

[4] Ibid, s. 168, 386

[5] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 27, 37

[6] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 171

[7] Ibid, s. 206

[8] Kunert, Dirk, Deutschland im Krieg der Kontinente, s. 218

[9] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 171

[10] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 62

[11] Klüver, Max, Es war nicht Hitlers Krieg, s. 175

[12] Klüver, Max, Die Kriegstreiber, s. 199

[13] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 234

[14] Ibid, s. 240

[15] Ibid, s. 239

[16] Ribbentrop, Annelies von, Die Kriegsschuld des Widerstandes, s. 385

[17] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 30

[18] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 252