Hitlerova revolúcia, kapitola 6.4 – Revolúcia verzus reakcionárstvo – Normandia

Počas bojov v ZSSR nemeckí vojaci bojovali aj na stredomorskej scéne. Najprv sa zapojili do bojov v Líbyi a na Balkáne, časom bránili Tunisko, Sicíliu a Taliansko pred pomaly postupujúcimi silami Spojencov. Strážili aj atlantické pobrežie Európy v rámci príprav na dlho ohlasovanú anglo-americkú inváziu. Kým sa spojenecké jednotky zhromažďovali v Anglicku pripravujúc sa na vylodenie v Normandii 6. júna 1944, nemecké posádky vo Francúzsku zažívali pomerne pokojné obdobie. Francúzsko pred inváziou bolo vhodným prostredím pre štábnych dôstojníkov – sprisahancov na upevnenie pozícií bez vyrušovania. Presúvali svojich sympatizantov na veliteľstvá zborov a divízií, kde boli ozbrojené sily najzraniteľnejšie a kde dokázali koordinovať svoje sabotáže so západnými Spojencami.

Styčným agentom hnutia odporu bol gróf Helmuth von Moltke, bohatý vlastník pôdy, dúfajúci vo “vyhladenie národno-socialistickej ideológie.” [90] Udržiaval kontakty s Goerdelerom, Halderom a Beckom. Anglickým známym povedal v roku 1942, že on a jeho priatelia považujú “vojenskú porážku a okupáciu Nemecka za absolútne nevyhnutnú z morálnych a politických dôvodov.” [91] Canaris vyslal v nasledujúcom roku Moltkeho do Istanbulu, aby nadviazal kontakt s Američanmi. Stretol sa tam s dvoma profesormi napojenými na americkú spravodajskú agentúru OSS (Office of Strategic Services – Úrad strategických služieb).

Po rozhovore predložila dvojica profesorov správu šéfovi OSS Billovi Donovanovi, v ktorej popísala “pripravenosť mocnej nemeckej skupiny naplánovať a podporovať vojenské operácie Spojencov proti nacistickému Nemecku.” OSS vypracovalo “Hermannov plán”, ktorého základom boli jednania s Moltkem. Tento plán bol predložený na stôl náčelníkov štábov Spojencov. Uvádzal, že nemecká skupina je pripravená “vytvoriť ďalekosiahle vojenské plány na spoluprácu so Spojencami … takže rýchly a rozhodujúci úspech na širokom fronte je zaistený.” [92] Moltkeho spolusprisahanci ponúkli Angličanom prítomnosť dôstojníka nemeckého generálneho štábu, ktorý sa mal letecky dostať do Anglicka a “dohovoriť so západnými Spojencami otvorenie západného frontu” v prípade plánovanej invázie. [93]

Záznamy USA o rokovaniach zostávajú utajené až do súčasnosti. Washington utajuje mená nemeckých kontaktných osôb a agentov, ktorí neboli zatknutí Gestapom, spomenutí v povojnových pamätiach alebo rozhovoroch, či ktorých meno nevyšlo najavo náhodou. V októbri 1945 zahájili zástupcovia vojenskej vlády USA v Nemecku spolu s Ministerstvom vojny rokovania o “dokumentoch, ktoré by mali byť zničené, alebo ku ktorým by mal byť Nemcom navždy odmietnutý prístup.” Konferencii predsedal podplukovník S. F. Gronich. Odporučil: “Plánom na organizované likvidovanie dokumentov musí byť venovaná veľká pozornosť, aj keď nemajú pre Spojencov žiadnu hodnotu, ale … ktoré nesmú padnúť do nemeckých rúk po odchode okupačných síl.” [94]

Medzi nedostupné záznamy patria tie, ktoré sa týkajú americkej tajnej dohody s nemeckými zradcami pred a počas invázie v Normandii. Čitateľ sa musí rozhodnúť, či incidenty uvedené v nasledujúcom texte, pri ktorých nemecké veliace centrá vydali vojensky nepochopiteľné rozkazy vzhľadom k taktickej situácii, boli produktom vopred dohovorenej sabotáže, alebo príkladom hrubých chýb dobre vyškolených a skúsených profesionálnych štábnych dôstojníkov.

Pred začiatkom operácie Overlord (kódový názov Spojencov pre inváziu), Nemci ovládali komunikačné linky, špionážnu a prieskumnú sieť, schopnú v dostatočnom predstihu odhaliť plány nepriateľa; technici nemeckého Poštového vyšetrovacieho úradu sa dokonca napichli na atlantický kábel. Začiatkom roka 1944 monitorovali rozhovor medzi Churchillom a Rooseveltom o blížiacom sa vylodení. [95] V rovnakej dobe špeciálne trénovaný agent SD bol vysadený v Anglicku z ukoristeného bombardéra B-17. Agent sa narodil v Nemecku, ale vyrastal v Spojených štátoch, takže dokázal presvedčivo vystupovať ako britský ženijný dôstojník. Po príchode do Portsmouthu navštevoval rad radom jednotky informujúc sa, ako by mohol doplniť ich vybavenie. Zásoboval Berlín podrobnými správami ohľadom príprav na inváziu. Používal pri tom vysielačku s prakticky nevystopovateľným signálom.

V apríli 1944 usporiadala americká 4. divízia nácvik vylodenia na Slaptonských piesčinách pod názvom operácia Tiger. Pri operácii simulovali plánovaný útok na pláž Utah na pobreží Normandie. Nemeckí agenti odoslali svojim nadriadeným podrobné informácie o tomto cvičení, kde bolo za denného svetla sústredené veľké množstvo lodí a vojakov. Dokonca odoslali presné súradnice budovy, z ktorej generáli USA Dwight Eisenhower a Omar Bradley sledovali manévre. Hoci 9. vzdušná flotila Luftwaffe mala k dispozícii dostatok bombardérov k prekvapivému náletu na spojenecké plavidlá – ako SD odporúčalo – príležitosť ostala nevyužitá. [96] Na druhý deň cvičenia zaútočili z vlastnej iniciatívy nemecké rýchle člny, torpédovali štyri veľké výsadkové lode a spôsobili smrť stoviek spojeneckých vojakov.

Otázka, či sa Spojenci vylodia v Calais, kde je anglický kanál najužší, alebo ďalej na juh v Normandii, údajne trápila nemeckú rozviedku. Vo februári 1944 sa k 3. testovacej formácii leteckej prieskumnej jednotky pripojilo dvojmotorové pozorovacie lietadlo Arad 240. Vďaka mimoriadne vysokej rýchlosti začal Arad konať denne dve až tri misie po anglických prístavoch. Je zaujímavé, že štáb Luftwaffe v marci náhle presunul prieskumnú letku F100 na východnú frontu, čím zbavil obranu atlantického valu cenného prieskumníka. [97]

Aj bez schopností Arad-a bojové lietadlá Messerschmidt 410 a Bf 109 boli schopné hliadkovať nad anglickým pobrežím počas premenlivého počasia. Rýchlosť dokázali získať klesaním z vysokej nadmorskej výšky. Piloti identifikovali 25. apríla stovky vyloďovacích plavidiel zhromaždených v Southamptone a Portsmouthe. Žiadna podobná koncentrácia nebola zaznamenaná v Doveri a Folkestone, ktoré ležia oproti Calais.

Obr.: Batéria Lindemann umiestnená na Atlantickom vale. Nemci na obranu pobrežného delostrelectva vybudovali obrovské betónové opevnenia, chrániace pred vzdušným a námorným bombardovaním

Nemecký spojovací personál zachytil nepriateľskú rádiovú komunikáciu medzi Plymouthom a Portsmouthom, ktorá nepochybne svedčila o tom, že tieto dva prístavy boli naloďovacími zónami inváznej armády. Avšak generálny štáb nevykonal žiadne zodpovedajúce opatrenia, ako napríklad presun ďalších jednotiek do Normandie, alebo položenie ďalších námorných mín. [98] Nemci taktiež na jar nasadili zajaté americké lietadlo Thunderbolt ku sledovaniu nárastu nepriateľskej námornej flotily. Krátko pred dňom D (6. júna) však OKW pozastavilo všetky prieskumné lety nad Anglickom bez ďalšieho vysvetlenia.

V Tourcoing bol umiestnený hlavný stan nemeckej 15. armády. Bola tam umiestnené sofistikovaná monitorovacia stanica na sledovanie rádiovej komunikácie pod velením podplukovníka Helmuta Meyera. Mal k dispozícii 30 špecialistov, každý z nich hovoril plynne v troch jazykoch. Zachytili anglickú rádiovú komunikáciu 1., 2., 3. a 5. júna, ohlasujúcu inváziu. Tieto informácie Meyer zaslal na “reťaz velenia, ale nikto nevystríhal frontové jednotky.” [99]

V máji 1942 nariadil Hitler systematickú výstavbu opevnení pozdĺž západného európskeho pobrežia. Okrem veľkých delostreleckých stanovíšť vystužených hrubými betónovými stenami plán zahŕňal aj budovanie množstva menších opevnení z ocele a betónu. Medzi ne patrili malé šachty pre jedného muža ako kryty pre guľometníkov, bunkre pre protitankové a protiletecké delá, chránené sklady munície a kryty pre mužstvo. Stavba Atlantického valu chrániaceho pláže pri Calais, Normandii a Bretónska spotrebovala obrovské množstvo betónu a ocele a zamestnávala tisícky robotníkov a remeselníkov. Iba v máji 1943 pracovalo na projekte 260 000 mužov. [100]

Obranou pobrežia bola poverená Armádna skupina B, pozostávajúca zo 7. a 15. armády. Veliteľom armádnej skupiny bol poľný maršál Rommel. Veril, že invázia by mala byť zahnaná do mora už na plážach. Ak by útočníci prenikli do vnútrozemia, nemecká armáda by podľahla ich pozemnej presile a vzdušnej prevahe.

Základným plánom pri vylodení nepriateľa bolo prišpendliť ho na plážach pobrežným delostrelectvom a prednými jednotkami pechoty, kým tankové formácie neuskutočnia protiútok. Spojenci určili k vylodeniu v prvej vlne 20 000 mužov, ďalších 107 000 sa malo vylodiť v druhú noc invázie. Nemecká 7. armáda, ktorá by niesla hlavný nápor v Normandii, mala 128 358 mužov. Mnoho z nich boli veteráni z predošlých kampaní a boli umiestnení v opevnených, dobre krytých pozíciách.

Túto silu dopĺňala 91. výsadková divízia s ďalšími 10 555 mužmi. OKW pričlenilo 4 500 mužov výsadkového streleckého pluku k 91. výsadkovej divízii. Boli to skvele vycvičené a pevne vedené útvary, obzvlášť vhodné najmä na boj s nepriateľskými výsadkármi. [101] 7. Armádu podporovali tri tankové divízie s 56 150 mužmi a Nemci mali tri ďalšie tankové divízie v západnom Francúzsku. Obrancovia mali podľa všetkých odhadov dostatok sily na odrazenie invázie, aj keď vezmeme do úvahy leteckú prevahu Spojencov. A skutočne, americký náčelník generálneho štábu – generál Walter Bedell Smith, odhadoval šancu na udržanie predmostia v Normandii na 50 %. [102]

Počas posledných týždňov pred dňom D zanedbávali nemeckí štábni dôstojníci príležitosti na posilnenie Atlantického valu a organizovali pohyby jednotiek a zásob tak, že obranné schopnosti boli výrazne oslabené. Jedna nemecká policajná jednotka infiltrovala bunky francúzskeho odporu 35 agentami. Svojmu veliteľovi plukovníkovi Oskarovi Reile dodali zoznam komunikačných línií, elektrární, železničných a dopravných uzlov, a skladov pohonných hmôt, ktoré mali Francúzi v pláne sabotovať po zahájení invázie. Taktiež zistili miesta, na ktorých partizáni plánovali prepady nemeckých jednotiek, presúvajúcich sa do bojových zón. [103]

Reile dodal komplexnú písomnú správu generálovi Heinrichovi Stuipnagelovi, ktorý bol vojenským veliteľom vo Francúzsku. V správe sa uvádzali aj vopred dohodnuté vety vo vysielaní BBC, ktoré upozorňovali francúzsky odboj, že invázna flotila už vyplávala. Stuipnagel sa však tajne pokúsil dohodnúť spoluprácu s touto komunisticky orientovanou teroristickou organizáciou k prevratu proti Hitlerovi. [104] Nevykonal žiadne kroky na základe Reileho informácií.

Rommel uprosil OKW, aby uvoľnilo niekoľko miliónov francúzskych mín uložených v skladoch od kampane v roku 1940. Chcel ich začleniť do siete drôtených zátarasov pozdĺž pláží. Po mesiacoch odkladov ich OKW dodalo iba pár dní pred inváziou; príliš pozde na to, aby mohli byť rozmiestnené. Nemecké pobrežné míny, vybavené magnetickými aj tlakovými detonátormi, ktoré bolo ťažko deaktivovať, boli vo výrobe od roku 1943. Časť z 2 000 týchto výkonných výbušných zariadení bola uložená v podzemnom leteckom hangári v Le Mans, ale namiesto toho, aby boli nimi zamínované pobrežné vody, zásobovači dostali rozkaz presunúť ich do Magdeburgu v Nemecku, údajne ako “opatrenie pred sabotážou.” [105]

Obr.: V auguste 1942 slabá nemecká posádka držala francúzsky prístav Dieppe proti spojeneckému výsadku 6 000 mužov. Nemci odrazili prekvapivý nájazd počas niekoľkých hodín, pričom zabili alebo zajali viac ako 3 600 Kanaďanov, Angličanov a Američanov a zostrelili viac ako 100 britských lietadiel. Bola to zlovestná predohra ku dňu D

Dňa 15. mája 1944 odvelilo nemecké vrchné velenie druhú skupinu 26. stíhacej perute z Normandie do Mont de Marsan v južnom Francúzsku. Iba niekoľko dní pred inváziou tiež odvelili časť 2. stíhacej perute na letiská v blízkosti Paríža. Luftwaffe stále vlastnilo 183 denných stíhačov FW190 v maskovaných základniach blízko pobrežia, ale 4. júna dostal veliteľ 26. perute Joseph Priller príkaz k presunu ďalších 124 stíhačov do Mont de Marsan v južnom Francúzsku, ďaleko od Normandie. Pozemný personál a munícia boli prepravovaní nákladnými automobilmi, a tak bola dočasne neutralizovaná bojová účinnosť perute.

Priller telefonoval veliteľovi 2. stíhacieho zboru generálovi Wernerovi Junckovi a protestoval: “To je čisté šialenstvo! Ak očakávame inváziu, eskadry musia byť tu a nie niekde preč. Čo sa stane, ak k útoku dôjde priamo počas presunu? … Vari vám všetkým preskočilo?” Junck stroho odpovedal, že jeho nahnevaný podriadený nemôže posúdiť “dôležitý vývoj situácie” z pozície veliteľa eskadry. [106] Ráno 6. júna plukovník Priller so svojím wingmanom seržantom Heinzom Wodarczykom bombardoval prvú vlnu spojeneckých vyloďovacích síl. Dva cvičné stíhače FW190s boli všetko, čo mohla Luftwaffe vyškriabať po rokoch prípravy obrany.

Časté anglo-americké bombardovacie nálety na nemecké mestá prinútili Luftwaffe nasadiť stíhacie eskadry na ochranu vzdušného priestoru Ríše. Niekoľko týždňov pred inváziou operačný štáb pripravil ďalšie letiská v západnom Francúzsku. Mali slúžiť na rýchle presunutie lietadiel pre boj s inváznymi jednotkami Spojencov. Podľa plánu malo byť na ne presunuté 600 stíhačiek. Krátko na to dostal zásobovací personál rozkazy zhromaždiť časť paliva, munície a náhradných dielov, umiestnených na dočasných francúzskych letiskách, a presunúť ich späť do Nemecka. Následkom toho sa na dočasné letiská mohlo presunúť iba 200 lietadiel. Ďalších 100 nasledovalo 20. júna. [107]

Plán pôvodne predpokladal aj presun väčšiny nemeckých nočných stíhačov. Skúsení noční piloti by si vybrali smrtiacu daň na pomaly letiacich dopravných lietadlách Douglas (vezúcich spojeneckých výsadkárov) a na britských štvormotorových bombardéroch Lancaster (vlečúcich klzáky) už hodiny predtým, ako začalo obojživelné vylodenie. Namiesto toho operačný štáb Luftwaffe prikázal nočným stíhačom zhromaždiť sa vo vzdušnom priestore východne od pobrežia, ďaleko od výsadkových zón. Povojnoví historici to vysvetľujú rádiovým rušením Spojencov a zmätením nepriateľa, vrátane vypúšťania prúžkov alobalu z lietadiel, ktoré mali pomýliť obsluhy nemeckých radarov počas rozhodujúcej fázy. To je však pochybným vysvetlením pre zlé umiestnenie stíhačov v noci z 5. na 6. júna: už dlho pred dňom D skúsení nemeckí dôstojníci, ktorí riadili nočné misie, úspešne smerovali lietadlá na zachytenie bombardérov RAF, aj napriek neustálej rovnakej britskej snahe o rušenie.

V apríli a máji konali bombardéry Luftwaffe nočné misie na prístavy Portsmouth a Plymouth. V noci 30. apríla spôsobil nálet 101 stredných bombardérov značné škody na prístavných zariadeniach v Plymouthe. Avšak 30. mája, keď bola invázna armáda nahromadená a naloďovali sa vojaci a zásoby, Luftwaffe prerušila misie. [108]

Nemci sústredili na Atlantickom vale značné množstvo delostrelectva a posádky mali časté cvičné streľby. Mnoho batérií spočívalo v masívnych betónových bunkroch, ktoré boli schopné odolať opakovaným zásahom leteckého a námorného bombardovania. Pozorovacie stanoviská a diaľkomery riadiace paľbu boli v zosilnených postoch. Avšak desať dní pred dňom D prišli rozkazy k presunu viac ako polovice zásob delostreleckej munície do skladov v St. Lo a posádky pozorovacích stanovísk dostali inštrukcie odpojiť všetky diaľkomery a okamžite ich odoslať do Paríža na kontrolu. [109] Dňa 6. júna nemeckí delostrelci museli strieľať na spojenecké vojnové lode zameriavajúc ich pohľadom cez hlaveň. Akonáhle invázia začala, delostrelecké posádky dostali zásoby munície z arzenálu v St. Lo. Munícia bola často nesprávneho kalibru. Jedna batéria 88 mm diel dostala náklad špeciálneho streliva na prerážanie hlavní. [110]

Na obranu mala najhoršie dopady absencia vyšších dôstojníkov na začiatku invázie. Deň pred inváziou nariadil veliteľ 7. armády generál Friedrich Dollmann všetkým divíznym, plukovným a delostreleckým veliteľom účasť na vojnových hrách v Rennes. Osobne posunul cvičný poplach armády naplánovaný na noc z 5. na 6. júla. Ak by prebiehalo cvičenie, jednotky by boli v plnej pohotovosti v čase útoku. [111] Ostatní velitelia boli na inšpekčných prehliadkach, poľovačkách, alebo sa túlali po parížskych nočných kluboch.

Dokonca aj Rommel bol preč. Náčelník štábu Hans Speidel bol aktívny sprisahanec (v roku 1957 sa stal hlavným veliteľom pozemných síl NATO – pozn. prekl.) a povzbudzoval Rommela k odchodu do Nemecka na rodinnú oslavu narodenín. Medzi to málo generálov, ktorí boli na svojom mieste, patril Dietrich Kraiss, ktorý z vlastnej iniciatívy držal v pohotovosti 352. pechotnú divíziu. Pri obrane pláže “Omaha” zariadili jeho vojaci americkým jednotkám krvavý kúpeľ.

Tromfovou kartou nemeckej obrany boli tanky. Počas roka 1943 vytvorili Waffen SS dve nové tankové divízie – 9. Hohenstaufen a 10. Frundsberg. Boli zaradené do 2. tankového zboru SS pod velením Paula Haussera. Ich úlohou bolo pomôcť odraziť inváziu na západe a pri výcviku sa kládol dôraz na obranu pred vzdušnými a námornými výsadkami pri nepriateľskej vzdušnej prevahe. V marci 1944 napriek Hitlerovým obavám OKW presunulo zbory na južnú Ukrajinu na záchranu obkľúčenej 1. tankovej armády Valentina Hubeho. Hausserove divízie splnili úlohu, ale najvyššie velenie ich ďalej držalo na Ukrajine ako zálohu. OKW presúvalo zbor zo sektoru do sektoru, bez konkrétneho účelu a narušujúc výcvik.

Desiatnik Franz Widmann si spomína: “Odrazu prišla správa 6. júna zo západného frontu, že Spojenci sa vylodili v Normandii. My – Hohenstaufen a Frundsberg – ktorí sme boli celé mesiace cvičení a pripravovaní na odrazenie vylodenia, sme sedeli v Rusku, nerobili nič, iba čakali na ruský útok.” [112] Konečne dostal Hausser rozkaz 12. júna vrátiť sa so svojím zborom do Francúzska. Únavná cesta železnicou krížom celou Európou skončila viac ako 150 míľ od západného frontu. Vzhľadom k tomu, že júnové noci sú krátke, veľká časť presunu sa konala za denného svetla. To vystavilo vozidlá útokom nepriateľských stíhacích bombardérov, ale naviac aj veľká vzdialenosť znížila životnosť motorov pásových vozidiel o polovicu. [113] (Tankové motory sú zaťažované omnoho viac, ako motory bežných vozidiel. Obvyklá životnosť tankového motora bola 500 – 600 km, potom sa musel kompletne vymeniť, vrátane prevodovky – pozn. prekl.)

Najhrozivejšia armádna formácia bola divízia Panzer Lehr. Medzi 229 plne funkčnými tankami boli aj modernizované tanky Panzer IV a vysoko výkonné Panthery. Divízia mala 658 obrnených polopásových vozidiel slúžiacich na prevoz obsluhy, alebo ako nosiče protilietadlových diel, raketometov, plameňometov a diel. OKW umiestnilo tento mechanizovaný monolit takmer 100 míľ od pobrežia Normandie. Najvyššie velenie prikázalo divízii 4. júna naložiť tanky Panther na nákladné vlaky smerujúce do Ruska. Keď začala invázia, boli na ceste na východ. “Odvelenie tankov Panther olúpilo divíziu o jej najväčšiu útočnú silu,” napísal posledný veliaci dôstojník divízie po vojne. [114] Americká armáda neskôr spočítala, že za jeden zničený tank Panther stratila v boji päť tankov Sherman. [115]

Obr.: Nemecké tanky Panther sa presúvajú železnicou do určených sektorov. Panther bol rýchly, dobre chránený tank, pýšiaci sa vynikajúcou palebnou silou

Krátko pred 22:00 večer 5. júna 1944 námorná posádka obsluhujúca nemeckú radarovú stanicu v Paimbeouf blízko St. Nazaire objavila veľké zoskupenie lodí južne od Anglicka. Radista Gerhard Junger spomína: “Bolo nám všetkým jasné, že dlho očakávaná invázia začala.” Aj radarové stanice v Le Havre a Cherbourg sledovali spojeneckú armádu. Hlásili jej pohyb do štábu hlavného veliteľa Západu Gerda von Rundstedt v Paríži. Zachytávali aj meteorologické predpovede z amerických bombardovacích letiek, ktoré normálne nelietali na nočné misie. Ráno 6. júna o 3:09 hlásilo námorníctvo “stovky lodí na južnom kurze” vrchnému veleniu Západ. [116] Spojovacia rota Luftwaffe na ostrove Guernsey mimo pobrežia Normandie identifikovala 180 bombardérov Lancaster vlečúcich klzáky smerom k pevnine o 20:40 večer. Veliteľ nemeckej posádky na ostrove bol náležite informovaný a informácie odovzdal pobočníkovi veliteľského zboru v St. Lo.

Speidel sa v ten večer venoval hosťom v sídle Skupiny armád B v La Roche-Guyon, keď dostal upozornenie od generála Ericha Marcka o vzdušných výsadkoch Spojencov v piatich rozličných oblastiach. Ďalšiu správu dostal od Námornej skupiny Západ o parašutistoch vysadených v sektoroch bránených nemckou 716. a 711. pechotnou divíziou. Ďalej potvrdenie od majora Förstera o vývoji situácie pri 711. divízii a správu Luftwaffe o 50 – 60 transportných lietadlách vezúcich nepriateľských výsadkárov. [117] Speidel nezburcoval svoje divízie. Keď volali Speidelovi z Rundstedtovho štábu aby objasnil situáciu, odpovedal, že “správy považuje za preháňanie.” Hlavný stan Armádnej skupiny B o tom písal ako o “pravdepodobnom omyle spôsobenom zachraňujúcimi sa posádkami lietadiel.” [118] Veliteľ 716. pechotnej divízie generál Wilhelm Richter napísal, že nedošlo k žiadnej výstrahe, až kým neboli nepriateľskí výsadkári v akcii. Náčelník štábu OB Západ Günther Blumentritt neschválil spustenie alarmu, aby predišiel “zbytočnému rušeniu vojakov, ktorí … potrebujú čas na spánok.” [119]

Keď už bol výsadok na zemi, Rundstedt formálne požiadal o okamžité pridelenie troch tankových divízií do Normandie zo zálohy OKW k nasadeniu na fronte. Generál Alfred Jodl z Hitlerovho hlavného stanu to odmietol, pretože “podľa správ, ktoré som dostal, útok môže byť iba trik. … Nemyslím si, že je čas na nasadenie záloh OKW.” [120] V Rommelovej neprítomnosti Speidel telefonicky presvedčil hlavný stan Vodcu, že pokiaľ sa situácia “nepotvrdí,” OKW musí “udržať nervy na uzde a čakať.” [121] Rundstedtov operačný veliteľ plukovník Bodo Zimmermann telefonoval na OKW a protestoval proti nezmyselnému zdržaniu. Barón Horst von Buttlar-Brandenfels z OKW – ďalší generál konšpirujúci proti vláde – ho okríkol: “Nemáte žiadne právo bez nášho predchádzajúceho súhlasu zalarmovať tankové jednotky. Zastavte všetky tanky!” [122]

OKW vyslala najslabšiu 21. divíziu z troch záložných tankových divízií bližšie k pobrežiu. Napriek naliehaniu jej veliaceho dôstojníka na povolenie k útoku na britských výsadkárov, ktorí pristáli blízko nej, Speidel to o 4:30 odmietol. Útvar zostal po ďalšie hodiny ukrytý v lese. Nakoniec povolil 7. armáde zaútočiť na pristávacie zóny a 22. tankový pluk začal postup o 8:00 ráno. Speidel čoskoro nariadil obrat a postup smerom k pobrežiu, čím nechal jednotky jazdiť mimo bojov po väčšinu dňa. [123] Vďaka opakovaným vzdušným útokom počas pochodu utrpela 21. divízia stratu 50 tankov. Nakoniec zaútočila na priamy rozkaz Rommela, ktorý sa práve vrátil do Normandie. Speidel informoval svojho vrchného veliteľa o situácii telefonickým rozhovorom o 10:15. Maršálov príchod ukončil nepružnú taktiku veliteľa štábu. Speidel však účinne sabotoval včasné nasadenie troch tankových divízií. Napoludnie 6. júna tiež odmietol žiadosť generála Maxa Pemsela o posily zo susedných jednotiek pre tvrdo tlačenú 716. pechotnú divíziu, brániacu východný breh rieky Orne. Divízia bola do večera prakticky zničená. [124]

Obr.: Pobrežná batéria s maskovacími sieťami. Počas invázie v Normandii ostreľovali štyri bojové lode podobnú batériu v Hougate. Batéria dostala viac ako tisíc zásahov, niektoré z nich 380 mm projektilmi a leteckými bombami. To všetko bez vážnejšieho poškodenia

Ráno o 2:30 veliaci dôstojník uviedol do pohotovosti 12. tankovú divíziu SS Hitlerjugend, o 4:00 nasledovalo OB Západ. Z vlastnej iniciatívy vyslal Speidel divíziu zlým smerom. V pozícii blízko Lisieux dostala rozkazy k presunu 30 míľ od pobrežia. “Rozkaz bol šokom” pre vojakov, napísal po vojne prvý dôstojník hlavného štábu Hubert Meyer. [125] Nové rozkazy pozde popoludní prikázali divízii úplne zmeniť smer postupu na Caen. “Zmena smeru znamenala ďalšiu stratu času a pre naše nabudené jednotky ďalší deň pochodu za mizerných podmienok,” spomína si člen posádky Panthera Georg Jestadt. “Mali sme dojem, že všetky presuny našich armád vyzerali, ako by niekto kopol do mraveniska.” Jestadt spomína aj dopad rozkazov na morálku: “Sklamanie a hnev sa šíri medzi mužstvom. Takmer každý vojak videl, že tu niečo jednoducho nie je v poriadku.” [126] Veliteľ roty 26. pluku pancierových granátnikov Heinz Schmolke neskôr napísal: “Vojaci aj dôstojníci všetkých hodností vtedy vedeli, že nepriateľ musí byť zahnaný do mora keď je ešte slabý, to znamená počas prvých hodín po vylodení. … Môj pluk sa dostal do akcie až na tretí deň invázie, aj keď sme mohli zaútočiť na nepriateľa už počas prvých troch hodín.” [127]

Modusom operandi rôznych armádnych štábnych dôstojníkov bolo udržať vojakov na ceste tak dlho, ako to len bolo možné. Pritom často vystavovali mužstvo útokom spojeneckých lietadiel. Ako sa kolóny divízie Panzer Lehr priblížili ku Caen, boli podľa preživšieho dôstojníka “objavené nepriateľským leteckým prieskumom a zakrátko napadnuté guľometmi, raketami a bombami. … Čoskoro nasmerovali čierne stĺpy dymu z horiacich vozidiel na cieľ ďalšie vlny stíhacích bombardérov. Dokonca aj dnes, mnoho rokov neskôr, spôsobuje tento pochod nočné mory každému, kto sa ho zúčastnil.” [128] Divízia stratila 10 % svojich síl pred dosiahnutím bojovej zóny. Aj napriek protestom svojho veliaceho dôstojníka Fritza Bayerleina nariadil Dollmann divízii Panzer Lehr pokračovať do Caen o 17:00 popoludní za plného denného svetla po tom, ako odmietal deväť hodín vydať rozkazy.

Súčasne sa k pobrežiu presúvala nemotorizovaná 277. pechotná divízia. Generál Dollmann si bol vedomý jej rýchleho postupu železnicou z južného Francúzska. Preto jej prikázal vystúpiť z vlaku v Angers a pokračovať pešo; znamenalo to 14. dňový pochod do Normandie. Veliteľ 277. divízie generál Albert Praun sa hnal dopredu na Dollmannove veliteľstvo v Le Mans, aby odvolal rozkaz. Tam mohol Praun vidieť štábne telefonistky opaľovať sa v plavkách a hojdacích sieťach na streche bunkra. [129] V starostlivo vypracovanej povojnovej štúdii nemeckej obrany v Normandii bývalý kapitán Waffen SS Ewald Klapdor, ktorý sa tiež zúčastnil bojov, dospel k záveru, že Armádna skupina B neprejavila “žiadny zvláštny chvat pri presune divízií do bojovej zóny.” [130]

Počas dňa D prikázal Rommel presunúť do Normandie plne motorizovaný 3. zbor protilietadlového flaku, umiestnený južne od Amiens. Veliteľ zboru generál Wolfgang Pickert sa však o invázii dozvedel až popoludní. Najprv musel odísť do Paríža potvrdiť informácie. Jeho batérie, ktoré boli efektívne aj proti tankom, sa dostali na front až 8. a 9. júna. [131] Dokonca aj po ich neskorom príchode zaznamenali zostrelenie 462 nepriateľských lietadiel a zničenie viac ako 100 tankov Spojencov.

Jedným zo štábnych dôstojníkov, ktorí hrali hlavnú úlohu pri marení nemeckých protiopatrení v Normandii, bol plukovník Alexis Freiherr von Roenne. Ako veliteľ Zahraničných armád Západ a chránenec Gehlena sa snažil oklamať Hitlera, Rommela a Rundstedta prostredníctvom falošných správ, že operácia v Normandii bola iba trikom, ktorý má za cieľ stiahnutie nemeckých formácií z Calais, kde sa mala údajne konať skutočná invázia. Generál Eisenhower dúfal, že pomýli obranu operáciou Fortitude, ktorá pozostávala z falošných správ o fiktívnej “Prvej armádnej skupine USA”, ktorá čaká v zálohe na začatie invázie v Calais. Roenne prišiel s touto informáciou presne tak, ako mali Spojenci v úmysle. Zaslal ju na OKW, ale ešte predtým drasticky nafúkol počet amerických divízií mimo to, čo si vymyslela 2. júna americká rozviedka. Po tom, ako Speidelov štáb dostal informáciu od Roenneho, nafúkol ju ešte viac. [132] Odhady týkajúce sa rozmiestnenia a plánov Spojencov, ktorými Roenne zásoboval Armádnu skupinu B, boli až príliš dôsledne nepresné, aby boli neúmyselné. [133]

Dôkazy vyvracajúce Roenneho lži sa nikdy nedostali ku Vodcovi. Za úsvitu 6. júna preletel poručík Adalbert Bärwolf na prieskumnom lietadle Messerschmidt Bf 109 model G8 ponad inváznu flotilu Spojencov. Nasnímané fotografie obrovskej armády pri pobreží Normandie museli rozptýliť akékoľvek pochybnosti, že sa jedná o jedinú inváznu armádu. Generálny štáb Armádnej skupiny B nedal pokyn k žiadnej akcii, ani neposunul fotografie ďalej do veliaceho reťazca. [134]

Speidel neustále strašil údajným vylodením v Calais. Tým bránil presunu bojových záloh 15. armády do Normandie na severné krídlo 7. armády. Formácie 15. armády boli 1,5 krát väčšie, ako 7. armáda, a zahŕňali 2. a 116. tankovú divíziu. Boli to najlepšie vybavené nemecké tankové divízie. Ešte dôležitejšie bolo to, že 15. armáda mala 30 krát väčšiu prepravnú kapacitu, ako mali Dollmannove divízie v Normandii, mali kratšie zásobovacie trasy a neboli v akcii. Speidel opakovane odmietal previesť čo len jediné z týchto vozidiel na podporu bojových operácií. Zdeseným poľným veliteľom 22. júna vysvetľoval, že “podľa všetkých správ v našich rukách sa stále očakáva útok po oboch stranách Somme (v Calais).” [135] Speidel prikázal 116. tankovej divízii 6. júna stiahnuť sa z bojov ku Dieppe. Jedna zo “správ v rukách”, ktorú Speidel zabudol zmieniť, bolo zadržanie spojeneckých operačných plánov dňa 7. júna pre americký 5. a 6. armádny zbor a britský 30. zbor. Pri podpornom protiútoku ženijného práporu nemeckej 352. pechotnej divízie a 916. granátnického pluku spolu s kozákmi z 493. práporu Východ, objavili vojaci dôležité dokumenty medzi telami amerických námorných dôstojníkov v opustených vyloďovacích plavidlách. Viac ako 100 stranový dokument odhaľoval, že operácia v Normandii je jediným plánom invázie. Podplukovník Fritz Ziegelmann z 352. pechotnej divízie odovzdal dokumenty svojim nadriadeným. Veliteľstvo 7. armády ani po objave tohto cenného dokumentu nezmenilo taktiku.

Štábni dôstojníci presunutí z východného frontu spôsobili veľké nepríjemnosti nemeckej obrane v Normandii. V máji 1944 generál Wagner, ktorý nedbal na zásobovanie jednotiek zimným výstrojom v roku 1941, sa pokúsil presunúť všetky zásoby delostreleckej munície 352. a 716. pechotnej divízie do armádnych muničných skladov ďaleko za frontom. To malo pravdepodobne zvýšiť množstvo munície v rezerve. Iba zásah generála Marcksa zabránil Wagnerovi vo vykonaní tohto podozrivého rozhodnutia, ktoré by v deň D prakticky ochromilo dve divízie. [136]

Wagner vymenoval v júni 1944 do funkcie veliteľa zásobovania Rommelovej armády plukovníka Finckha. Finckh sa v minulosti “vyznamenal” zlým zásobovaním jednotiek v Stalingrade. Takmer okamžite sa dodávky paliva a munície na front drasticky spomalili. Nemci využívali na nočný prevoz materiálu francúzske vodné cesty. Tento spôsob prepravy bol úspešný a Spojenci naň neprišli, až kým do toho nevstúpil Finckh. Pod jeho velením sa dostala na miesto určenia iba desatina delostreleckej munície, napriek dostatočným zásobám v skladoch. [137] Jednotky dostávali iba pätinu z požadovaných iných zásob. Dňa 2. júla hlásil z Caen generál Alfred Gause, že má zásoby munície iba na 3 až 5 výstrelov denne na delo. [138] Rommel poveril generála Friedricha Dihma, aby našiel úzke miesto. Dihm oznámil Rommelovi Finckhove zandbanie povinností. Poľný maršál chcel pohnať Finckha pred vojenský súd.

Obr.: Vraky nemeckej kolóny na cestách Normandie po útoku spojeneckých stíhacích bombardérov počas invázie do Francúzska v roku 1944 (Bundesarchiv)

Medzi zásobami, ktoré nikdy nedorazili na front a padli do amerických rúk, bolo 1,9 milióna litrov leteckého paliva a 175 tisíc denných potravinových dávok, vrátane 2,5 milióna cigariet. Čo sa dostalo k nemeckým vojakom, bolo často bez úžitku. Do Carentan napríklad zhodili dopravné lietadlá zásoby 6. výsadkovému streleckému pluku. Nemeckí výsadkári, trpiaci nedostatkom munície, našli niektoré kontajnery plné kondómov. [139]

Hitler veril, že za úspechom pri vylodení Spojencov stojí zrada. Ohľadom nemeckej obrany Cherbourg si spomína Rochus Misch z Vodcovho štábu: “Fotografie, ktoré sme dostali zo Švédska, ukazovali nemeckého veliaceho plukovníka v bunkri brániacom invázne pobrežie, ako hostí dvoch anglických dôstojníkov šampanským. Prirodzene bez toho, aby vypálil jediný výstrel. … Nič, absolútne nič nefungovalo na nemeckej strane počas invázie. Pre to je iba jediné vysvetlenie; zrada a sabotáž.” [140]

Vo svojich pamätiach pripisuje desiatnik Otto Henning z divízie Panzer Lehr pád Cherbourgu “neznámym osobám vo Vodcovom hlavnom stane”, ktoré zastavili presun plne vybavených záloh do Normandie, zatiaľ čo 7. armáda krvácala. Očitý svedok Henning vyniesol verdikt: “Človek sa nemôže vyhnúť dojmu, že mnoho rozkazov bolo úmyselne prekrútených, zatiaľ čo iné, menej dôležité rozkazy neboli vôbec doručené.” [141] Veliteľ Gestapa Müller, snáď najlepšie informovaný muž Nemecka ohľadom sabotáží, povedal po vojne: “Úbohý výkon nemeckej armády po invázii vo Francúzsku bol do veľkej miery zapríčinený pokusmi sprisahancov a ich prívržencov vzdať sa západným veľmociam, alebo nechať Američanov a Angličanov prejsť priamo cez naše frontové línie, aby sa dostali do Nemecka skôr ako Rusi.” [142]

Nemeckí &a