Hitlerova revolúcia: Kapitola 6.7 – Revolúcia verzus reakcionárstvo – Dedičstvo

Po kapitulácii Nemecka v máji 1945 začali spojenecké sily s masovým zatýkaním, výsluchmi a väznením tisícov Nemcov, ktorí boli rôzne prepojení s národno socialistickou vládou. Medzi zadržanými bol uznávaný odborník na medzinárodné právo Friedrich Grimm. Desať rokov predtým si od neho Hitler vyžiadal radu pri plánovaní opätovného zavedenia povinnej vojenskej služby. Teraz Grimm sedel oproti spojeneckému dôstojníkovi, ktorý mu ukazoval vzory nových letákov vytlačených víťazmi. Letáky boli v nemeckom jazyku, určené pre šírenie po celej dobytej krajine. Popisovali nemecké vojnové zločiny a boli prvým krokom reedukačného programu určeného pre Nemecko. Grimm navrhol, že keď už vojna skončila, prišiel čas skončiť aj s urážkami na cti. “Prečo. My iba začíname,” odvetil dôstojník. “Budeme pokračovať v tejto krutej kampani, budeme ju zvyšovať, kým nebude nikoho, kto by chcel počuť dobrého slova o Nemcoch, kým nebudú akékoľvek sympatie voči vám v iných krajinách zničené, a kým sami Nemci nebudú takí popletení, že nebudú vedieť, čo robili!” [203]

Neustála kampaň negatívnej publicity udržala staré rany otvorené po dlhé desaťročia. Do dnešných dní bráni objektívnej analýze systému vyvinutému jednou z našich najpokročilejších, produktívnych a tvorivých civilizácií, ktorý ju pozdvihol z ekonomickej núdze a sociálneho sváru po Prvej svetovej vojne k prosperite a harmónii iba za niekoľko rokov. Kvôli vojne 1939 – 45, ktorá hlboko poznačila bojujúce krajiny a v niektorých zdecimovala mladú generáciu, má význam skúmať pozoruhodné prvky príslušnej ideológie. Výsledné ponaučenie môže prispieť k lepšiemu porozumeniu medzi národmi v budúcnosti.

S ohľadom na Nemecko je možné veľa získať zo skúmania nielen toho, čo Hitler urobil, ale aj prečo to urobil. Odsudzovanie národno socialistického štátu ako kriminálnej ohavnosti bolo predchodcom súčasného myslenia – že nedemokratické vlády sú prinajlepšom nepokrokové, sú to tyranie odopierajúce ľudu slobodu, alebo sú to “ničomné štáty.” Považovať liberálnu demokraciu za vrcholný politický úspech ľudstva vedie k sebauspokojeniu, a u jej podporovateľov vedie k obmedzeniu sebakritiky, tak užitočnej pre modifikácie a vylepšenia.

Reforma je výsledkom nepokoja a nespokojnosti. To stálo pri zrode osvietenstva – intelektuálnej výzvy kráľovskému režimu, ktorý neponúkal príležitosti obyčajným ľuďom. Prví, ktorí sformulovali politické vyjadrenia nových myšlienok, boli americkí kolonisti, neprivyknutí nadmernej vláde, a Francúzi, oduševnení a sebaistí. Ich vlády presunuli pozornosť na pokrok jedinca, na rozdiel od monarchistických štruktúr udržujúcich vládu exkluzívnej a sebeckej menšiny.

V Nemecku sa doba osvietenstva vyvíjala odlišne. Rozjímavý a metodický prístup Nemcov viedol k postupnej integrácii liberálnych hodnôt s prvkami starého poriadku. Nemecko, obkolesené silnými susednými štátmi, stále potrebovalo silnú ústrednú vládu na zachovanie svojej nezávislosti. Zjednotením Ríše v roku 1871 umožnil liberalizmus Nemcom vyzrieť a prosperovať. Cisársky dvor nedokázal udržať krok s vývojom doby. Stíhali ho neúspechy v zahraničnej politike, vo vedení vojny, a nakoniec v roku 1918 zanikol. Výmarská republika bola zasa spútaná ochromujúcimi platbami Spojencom a nedokázala obnoviť prosperitu.

Plní nespokojnosti sa Nemci priklonili k novej ideológii. Keď sa Hitler dostal k moci, čo v žiadnom prípade nebol jednoduchý a rýchly proces, viacmenej obsadil politické vákuum. Siahol za obdobie demokracie a cisárstva, a oživil myšlienky nemeckého intelektuálneho hnutia z počiatku 19. storočia. Národní socialisti podporovali individuálnu slobodu, ale nie politiku nezasahovania do hospodárstva a obchodu. Podľa nich bol zisk a ďalší rozvoj na úkor spoločnosti škodlivý a rozvratný. “Liberalizmus skutočne vydláždil cestu pre hospodársky pokrok, ale súčasne viedol k sociálnej fragmentácii národov,” vyvodil záverečný protokol z konferencie Inštitútu pracovnej vedy v Bad Salzbrunn z marca 1944. “Východiskovým bodom každej usporiadanej spoločnosti je kolektívne dobro ľudu; tomu sú podriadené všetky záujmy jednotlivca. To zaisťuje život a rozvoj osobnosti. Sociálna politika sa preto nemôže obmedzovať iba na službu pre momentálny prospech konkrétnej osoby alebo skupiny.” [204]

“Povinnosť pracovať” bola pre každého jedinca predpokladom spolupatričnosti k národnej pospolitosti a prinášala výhody z občianstva. Vzdávalo to hold tradičnej nemeckej pracovnej morálke, ktorá hľadala naplnenie v tvorivom úsilí a pracovitosti. Národní socialisti definovali vzdelanie ako “otvorenie cesty k sociálnemu pokroku.” Medzi akademickými inštitúciami boli na čele školy. Tieto hodnotili žiaka viac podľa jeho charakteru, než školských výsledkov. Kládli dôraz na vlastenectvo a službu spoločnosti, čím potláčali egocentické alebo elitárske postoje. Pedagógovia učili mládež klásť na prvé miesto blaho všetkých pred osobný prospech, dávať prednosť úspechu skupiny pred úspechom jednotlivca. Dúfali, že týmto spôsobom vychovajú budúcich vodcov, ktorí by nezneužívali svoju autoritu, ale úprimne pokladali dôveru verejnosti za posvätnú zodpovednosť. Tieto hodnoty sa mali uplatniť ako v politickej kariére, tak aj v súkromnej sfére.

Bez ohľadu na to, ako sľubne môže vyzerať štátna forma na papieri, integrita mužov vo funkciách zásadne určuje plynúci prospech z vládnych programov. Aj keď Hitler stanovil štandardy spoločenských a politických štruktúr nového Nemecka, ponechal podriadeným dostatok priestoru pre realizáciu nových nápadov a úprav. Umožnil konkurenciu medzi vládnymi agentúrami vďaka prekrývajúcim sa právomociam. Zasahoval až potom, ako rivali preukázali silné a slabé stránky svojich prístupov k riešeniu a obvykle sa priklonil k tomu revolučnejšiemu.

Hitler podporoval iniciatívu, nekonvenčné myslenie a riskovanie tých, ktorí boli pri moci. Tak podporoval nové hospodárske návrhy Fritza Reihardta proti návrhom konformného Schachta. Vodca stavil na kartu s Robertom Leyom, po rokoch naťahovania sa tohto náčelníka DAF s konzervatívnym ministerstvom práce, a to aj napriek neustále sa zvyšujúcim výdavkom na zlepšenie sociálnej starostlivosti o pracujúcich. Schválil založenie škôl Adolfa Hitlera, ktoré porušovali osnovy ministerstva školstva a nevyučovali program NSDAP. Sám nacionalista, Hitler nezasahoval, keď Waffen SS postupne podrývali nacionalizmus a útočili na rasovú politiku národnosocialistickej strany.

Občas sa skutočne zdalo, že nemecký vodca sa zdráha použiť moc, ktorú má k dispozícii. Dokonca aj počas vojenských porád s generálmi svojho štábu – z ktorých niekoľko považoval za zbabelcov – Vodca iba zriedkavo použil svoju moc. Pobočník plukovník Pod napísal: “Hitler dal iba zriedka priamy rozkaz. Skôr sa snažil presvedčiť poslucháčov tak, aby dospeli k rovnakému uhlu pohľadu. … Po decembri 1941, keď Hitler prevzal velenie armády, iba postupne presadzoval svoje zámery priamymi rozkazmi. Stále sa snažil získať účastníkov konferencie na svoju stranu, čiastočne aj zdĺhavým vysvetľovaním.” [205]

Hitler bol občas ochotný zmieriť sa aj s iným názorom, čo dokazuje voľnosť, ktorú ponechal strane a štátnym funkcionárom. V roku 1933 ponúkol Reinhardtov “Program Teraz” mladým ženám finančné stimuly, aby zanechali svoje zamestnanie, vydali sa a založili rodiny. To umožnilo nezamestnaným mužom zaplniť uprázdnené miesta a pomohlo zmierniť nezamestnanosť. Aj keď bola populácia plne zamestnaná, vláda pokračovala v sponzorských programoch, aby zostali ženy doma. Cieľom bola podpora tradičného rodinného života a udržanie zdravej národnej pôrodnosti. Aby bolo jasné, Hitler už pred rokom 1933 varoval mužských členov NSDAP, že nebude tolerovať žiadne ďalšie vnímanie žien ako “strojov na výrobu detí.” [206] Keď sa stal Hitler kancelárom, síce vyradil ženy z politiky, ale uľahčil im prístup k odbornej kariére. V Nemecku však naďalej zostali zachované niektoré rozdiely, ako napríklad nižšie platy pre ženy, ktoré vykonávali rovnakú prácu ako muži.

Počas Druhej svetovej vojny zaplnili nemecké ženy mnoho pozícií v zbrojnom priemysle. Nahradili mužov, ktorí nastúpili vojenskú službu, ich mzdy však boli nižšie. Ley, ktorý už roky viedol kampaň za rovnaké mzdy pre ženy, nastolil v apríli 1944 túto tému Hitlerovi. Vodca vysvetlil, že plánovaná povojnová sociálna štruktúra Nemecka počíta so ženami ako so stredom rodiny. To neznamená negatívny názor na ich inteligenciu alebo profesijné schopnosti. Ley mu odsekol, že úspešné nemecké ženy majú moderné povedomie o svojej úlohe v spoločnosti a Hitlerove myšlienky považujú za archaické. Počas rokovaní Ley húževnato zastával svoj postoj pred lavínou protiargumentov Vodcu. Ten nakoniec ustúpil a ponúkol kompromis – ženy by mali naďalej dostávať nižšiu základnú mzdu, ale budú mať nárok na motivačné odmeny a bonusy pre vyrovnanie rozdielov. [207] Vo všeobecnosti mal Hitlerov osobný názor iba malý vplyv na vývoj: V zimnom semestri 1943/44 bol pomer žien na nemeckých univerzitách 49,5 %. [208]

Obr.: Mladá nemecká žena zamestnaná v továrni na muníciu. Príliv žien do zbrojárskeho priemyslu viedol v roku 1942 k prijatiu nových zákonov pre ich ochranu na pracovisku

Vo väčšine vlád politici sľubujúci reformy sú už menej ochotní ich aj realizovať. Len máloktorý z nich si želá zlepšiť systém, vďaka ktorému sa dostal k moci. Tí, ktorí uspeli v určitom politickom prostredí, sú smrteľní nepriatelia zmien. Hitler sa proti tomuto zvyku postavil. Pôvodom z robotníckej triedy, viedol NSDAP k moci bez ústupkov voči demokratickým frakciám Výmarskej republiky. Potom, ako sa stal kancelárom, nedlhoval nič žiadnej politickej strane pevne ukotvenej vo vláde, ani obchodným či priemyselným záujmovým skupinám. Aj keď systém upevňoval jeho autoritu, Hitler ho nenavrhol tak, aby ho udržiaval pri moci. V častých verejných rozhlasových prejavoch inšpiroval Nemcov k láske k vlasti, uznaniu ušľachtilosti práce a k pocitu spolupatričnosti. Veril, že keď sa raz budú jeho krajania riadiť týmito hodnotami, bude postupne možné uvoľniť kontrolu štátu.

Úlohou vlády nebolo zaistenie neustálej nadradenosti dominantnej strany alebo triedy, ale objavovanie najtvorivejších a najspoľahlivejších jedincov a podpora ich kariéry. Toto mal byť nekončiaci proces, ktorý zaručoval, že nová krv a nové myšlienky budú neustále prúdiť z prameňa národa. Filozof Nietzsche, ktorý sa horlivo usiloval povzbudiť nemeckého ducha, napísal: “Keď národ skutočne napreduje a rastie, zakaždým prelomí hranice, ktoré až dovtedy definovali jeho meno a dobrú povesť. Keď si však národ udržiava veľa vecí nemenných, je to dôkaz stagnácie.” [209]

Osvietenstvo naučilo ľudstvo, že vláda si zaslúži poslušnosť len vtedy, ak si plní záväzky a povinnosti voči verejnosti. Demokracie západnej civilizácie veria, že vytvorili štátne štruktúry, ktoré dostoja tejto požiadavke. Liberálne národy viac alebo menej zotrvávajú v tomto usporiadaní a neskúmajú ani netolerujú alternatívy. Počas svojho vývoja však nepochopili, že neexistuje jediná najlepšia forma vlády pre každú kultúru v každom veku. Ak má systém skutočne zastupovať národ, musí zodpovedať charakteru a požiadavkám ľudí, ktorých má zastupovať. Nie naopak.

Hitler považoval liberalizmus za dôležitý kvôli jeho tvorivým podnetom pre ľudstvo. Chcel pokrok a vyzretie pre každú generáciu, podnietiť každého jednotlivca, aby využil naplno svoj potenciál a tým pomohol vyrásť aj komunite. To si vyžadovalo dva predpoklady: po prvé, že spoločnosť sa stane vzdelanou v duchu občianskej zodpovednosti, a po druhé, že štát bude podporovať hlbokú úctu k nemeckej histórii, umeniu a ľudovým tradíciám, aby udržal svojich občanov na kurze k hrdému a jednotnému národu. Históriou zaznávaný vodca národno-socialistického Nemecka si vykladal povinnosť vlády ako podporu, nikdy nie obmedzenie, tvorivej sily národa a urýchlenie jeho pokroku. Pretože bez pokroku niet budúcnosti a v budúcnosti spočíva nádej na lepší život. To bola podstata Hitlerovej revolúcie.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:

[203] Grimm, Friedrich, Mit offenem Visier, s. 248-249

[204] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 150-151

[205] Below, Nicolaus von, Als Hitlers Adjutant, s. 208

[206] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 186

[207] Ibid, s. 192-195

[208] Holmsten, Georg, Kriegsalltag, s. 40

[209] Offiziere des Führers, 5/1944, s. 23