Mzda je mrhanie pracovného potenciálu: zrušme ju.

Prvotným impulzom, vďaka ktorému vo mne postupne dozrievali tieto názory bol článok na blogovisku denníka SME.

Mladý chalan, absolvent Slovenskej technickej univerzity nastúpil do akejsi bratislavskej firmy. Pracoval za CNC strojom, vyrábal súčiastky. Pracoval s vysokým nasadením a elánom, pretože naivne predpokladal, že za lepší výsledok dostane vyšší plat. Mal to dohodnuté s manažérom. Za krátky čas mal výbornú produktivitu a nízku chybovosť, naozaj hlboko pod priemerom. Životom ostrieľaní majstri si z neho uťahovali, čerstvý naivný absolvent si myslel, že mu závidia pracovitosť. Šok prišiel keď chalanovi prišla na účet výplata – nezodpovedala jeho výkonu ani vzdialene. Manažér ho oklamal a žiadne bonusy mu vyplatiť nemienil. Majstri s rokmi skúsenosti to dobre vedeli. Ich výkon je priemerný, pretože nemajú dôvod snažiť sa viac, nedostanú ani cent naviac. Pracujú len toľko, aby ich nevyhodili. Chalan podal výpoveď a po dvoch rokoch skončil vo Švajčiarsku pracujúc za 4000 EUR.

Príklad výborne ilustruje, ako je mzda mrhanie možného výkonu. Čerstvý študentík bez skúsenosti, praxe a odpracovaných rokov môže byť produktívnejší než majster. A keby majster chcel, môže byť neporovnateľne produktívnejší než čerstvý absolvent STU. Lenže nie je tomu tak kvôli tomu, že odmena za ich prácu je mzda.

Gallupov ústav zverejňuje výskumy o angažovanosti amerických zamestnancov. Výsledky sú vždy rovnaké. V roku 2006 sa len 27 % pracovníkov označilo za angažovaných, pričom 59 % bolo neangažovaných a 14 % aktívne neangažovaných. V roku 2015 bolo angažovaných 32 % pracovníkov, 50,8 % neangažovaných a 17,2 % aktívne neangažovaných.

Predpokladá sa, že zamestnanci využívajú v priemere úbohých 5-15 % svojho potenciálu. Je to nelogický stav, kedy zo sto dostupných strojov firma využíva len desať. Kto by toleroval takéto plytvanie a nevyužitý potenciál? Je to výsledkom toho, že sa hodnotia hodiny v práci – počet odsedeného času na stoličke, nie konkrétne výsledky.

Mzda je ekonomický antilogizmus, nakoľko ňou dochádza k mrhaniu vysoko cenným zdrojom: ľudskou prácou.

Nebolo by lepšie, ak by chalan ostal vo firme a dlhodobo podával vysoké výkony? Nie je výhodnejšie, aby ich podával každý zamestnanec firmy a každý zamestnanec na Slovensku?

Spravodlivá a legitímna požiadavka

Preto vyslovujem spravodlivú a legitímnu požiadavku: Požadujem zrušiť mzdu a uzákoniť účasť zamestnancov na hospodárskych výsledkoch.

Moja vízia je, že taxikár dostane “províziu” za každého odvezeného cestujúceho, kuriér za každý doručený balík, predavačka za každý kus naúčtovaného tovaru, čašník a kuchár dostanú časť zisku z obslúženého zákazníka, kaderníčka za každý účes, sústružník za každú zhotovenú súčiastku. Autobusár, remeselník, cukrár, kaderníčka, stavbár a murár, autobusár, kuriér či rozvozca jedla, predavačka, kuchár, telefonista, sekretárka, robotník, kominár, čašník, sústružník, klampiar a automechanik, masér, úradníčka za prepážkou či poštárka, kamionista, optik, grafik, všetci dostanú podiel zo zisku.

Aký fantastický výkon by mal majster zo spomenutej bratislavskej firmy, ak by bol odmeňovaný za každú správne vyrobenú súčiastku? O koľko produktívnejší by bol každý zamestnanec dostal časť dosiahnutého zisku firmy v ktorej pracuje? Ako veľmi by sa zvýšila efektívnosť a produktivita slovenského hospodárstva?

Reakcia radového Slováka na ponuku firmy, že poctivou prácou si môže zarobiť o 300, 400, 500 EUR viac za mesiac by bola viac ako ohromná. Mnohí, ozaj mnohí by určite začali podávať špičkové výkony. Ešte krajšia je predstava, že každá slovenská firma bude takto fungovať. Že každý pracujúci Slovák bude mať časť zo zisku. Vyše dva milióny zamestnancov v našej republike sa budú snažiť, budú usilovnejší a tvrdšie makať. A dostanú zodpovedajúco zaplatené. Nádhera.

Pracovníci nebudú platení za čas strávený v práci, ale za hmatateľné výsledky. Stavbár bude stavať budovu rýchlo a kvalitne aby mala firma dobré meno a získala nové zákazky. Taxikár nepremrhá ani liter benzínu. Robotník za strojom vyrobí ďaleko viac dielov. Predavačka bude účtovať tovary ešte rýchlejšie než teraz. Kuchár bude mať eminentnú snahu jedlo uvariť rýchlo, chutne a urobiť peknú úpravu. Poštárka príde skôr. Úradníčka vybaví papiere na počkanie. A takto by mali fungovať všetky slovenské firmy.

Príklady z praxe

Komentár z akejsi diskusie, ktorý to pomenoval dokonale presne:

“Kazdy zamestnanec by mal fungovat ako zivnostnik, ktory svoju vlastnu pracu ocenuje a nasledne fakturuje svojim kolegom. Trhova konkurencia medzi jednotlivymi zamestnancami by zabezpecovala efektivnu alokaciu zdrojov. Zazil som na vlastnej kozi, ze to naozaj funguje, ked som dal vypoved, zacal som pracovat ako zivnostnik a jednym z mojich zakaznikov bol aj moj byvaly zamestnavatel (a teda aj byvali kolegovia). Efektivita mojej prace sa zvysila, cas straveny pracou poklesol (lebo som riesil len naozaj tie veci za ktore mi zaplatili), moje prijmy vzrastli a naklady byvaleho zamestnavatela na vykonanie danej prace (podla jeho slov) poklesly.”

Môj známy, nadaný kuchár, ktorý má pracovné skúsenosti z niekoľkých reštaurácií na úrovni momentálne pracuje v takej, ktorá mu vypláca percentá z tržby. Dostane minimálnu mzdu ako fixný základ a ostatné na ruku. Rozpätie mzdy má od 600 po 1100 Eur. Súhlasil s okomentovaním myšlienky podielu zo zisku.

„Percentá zo zisku ako ohodnotenie mojej práce ma motivuje jednak k podávaniu lepších pracovných výkonov ale najmä ma to núti myslieť aj ekonomicky. Sám, ako zamestnanec sa zaujímam o náklady spojené s prevádzkou. To v praxi znamená, že prihliadam na cenu nakupovanych surovín, ich množstvo a ich najefektívnejšie využtie pri práci. Priamo mňa (skrz moju výplatu) zaujíma čo najvyššie zníženie nákladov a zvýšenie ziskov. V praxi to znamená, že ak mi príde mäso povedzme v cene 15 eur za 1 kg,v počte dve kilá, potrebujem ho predať s čo najvyšším zárobkom. Teda z dvoch kíl potrebujem mať čo najnižšší odpad, z čoho vyplýva precíznejšie opracovanie mäsa, dôkladnejšie naporcovanie a rozumné využitie odpadu (orez použijem trebárs do vývaru, ktorý je tiež produktom, ktorý vieme predať). Takto viem z dvoch kil mäsa urobiť desať porcií predávaného pokrmu, ak ho čo najlepšie (zredukovanie vzniknutého odpadu – šľachy, nečistoty) opracujem a za predpokladu, že ho čo najpresnejšie naporcujem (nestrácam prebytočnými gramami porcie, ktoré môžu zarobiť peniaze). Tým, že toto priamo ovplyvňuje moje finančné ohodnotenie ma núti aj k poctivejšiemu prístupu k mojej praci.“

Osobná angažovanosť zamestnancov

Zamestnanci generujúci vysoké marže, vo voľnom čase sa podieľajú na vývoji inovatívnych výrobkov, alebo vymýšľajú ďalšie spôsoby ako vyriešiť problém zákazníka, sú snom každej firmy. Pravdou však je, že takíto ľudia sa nachádzajú všade, kam sa pozrieme. Je to napríklad technik, ktorého nezaujíma kvalita výrobkov, predajca ignorujúci zlepšovacie návrhy od kolegov alebo upratovačka, ktorá vyzerá akoby ju nikdy nezaujímalo nič. Stačí im však poskytnúť percentá a priestor pre ich talent a všetko bude vyzerať ináč.

Dobrý pracovník je pracovník, ktorý preberá iniciatívu. A práve zamestnanec z percentami bude mať osobný záujem na správnom fungovaní firmy, bude osobne angažovaný na maximálnom zisku, nadobudne obchodného ducha – snahu o efektívnosť a porozumie zodpovednosti za svoje náklady. Je to práve iniciatíva podnikavých zamestnancov v čo by mali dúfať dobre fungujúce firmy ak si chcú udržať zákazníka, vyriešiť nejaký problém alebo poradiť si s interným konfliktom.

Jedným slovom, zamestnanci získajú myslenie kapitalistického pracovníka. Pretože budú osobne zainteresovaní na úspechu firmy, pracovnú dobu využijú na plno a so zanietením, čas strávia intenzívnou prácou, budú premýšľať ekonomicky – ako mať čo najnižšie náklady (pretaví sa to do rastu platov), ako pracovať najefektívnejšie (princíp minimaxu), ako pracovať lepšie (invencia a inovácia).

Prémie nie sú podielom

Medzi podielom zo zisku a klasickými odmenami v dnešných firmách je fundamentálna rozdielnosť.

I dnes existujú podniky, v ktorých majú zamestnanci motivačné percentá. Je to veľký posun vpred, na tom sa iste zhodneme. A je to blízke mojej požiadavke, áno. Zamestnaný človek dostane fixnú mzdu (častokrát minimálnu) plus motivačné percentá. Toto je obyčajná prémia, ale podiel funguje inak. Mať podiel zo zisku znamená nedostať žiadnu fixnú mzdu a mať výhradne len motivačné percentá. Fixná mzda nebude existovať, plat by mal pozostávať z podielu v 100 %-nej výške. A to je markantný rozdiel.

V prípade, že 50 % platu pozostáva z fixnej mzdy a 50 % z odmien, motivácia pracovať, byť efektívnejší, lepšie hospodáriť je nižšia ako v druhom prípade, kedy je plat tvorený odmenou v plnej výške. Bezpečne môžem povedať, že k maximálne možnému využitiu pracovnej sily dôjde až pri zavedení systému podielníctva.

Z tohto dôvodu nehovorím o motivačných percentách.

Ľudská práca ako investícia do firmy

Niekto môže namietať, že ekonomika podielníckych firiem sa bude podobať kapitalistickej a že rozdiel medzi kapitalizmom a zamestnaneckým podielníctvom je ako rozdiel medzi Pepsi colou a Coca colou. Že firmy majú stále záujem na zisku, efektivite výroby, rovnako sa sústreďujú na uspokojenie dopytu. A teda, že moja požiadavka je len akýmsi zmiernením katastrofálnej kapitalistickej reality.

Našťastie, nie je to tak. Pre jednu základnú vec: pracovná sila nebude patriť medzi výrobné náklady – preto podniky nebudú mať ani najmenší záujem na znižovaní týchto nákladov (miezd), lebo pracujúci budú spolupodnikatelia, spolumajitelia žijúci zo zisku. Mzda nebude existovať.

Každý a jeden človek bude akýsi malý podnikateľ investujúci pracovné schopnosti do najvýnosnejšej príležitosti – najziskovejšej pracovnej ponuky. Pracovník z investície do firmy dostane podiel zo zisku. V kapitalizme sa práca mylne považuje za tovar, no v takomto systéme tovarom viac nebude. Ľudská práca sa pretransformuje na investíciu.

Uzákonením zamestnaneckého podielníctva dôjde k stotožneniu ekonomických záujmov zamestnancov a ich zamestnávateľov: maximalizovať zisk. Bude to ich spoločný záujem a spoločný výsledok. Zamestnanci nebudú prekážkou na ceste k tučnému zisku pretože budú akcionári, spolupodnikatelia, spoluvlastníci, partneri. Dosiahnutý zisk bude patriť majiteľom, manažérom a zároveň pracovníkom.

Znamená to nastolenie revolučného stavu, v ktorom i posledný bedár žije zo zisku takisto ako podnikatelia, živnostníci. Vydieranie a zdieranie zadĺžených úbožiakov žijúcich z minimálnej mzdy a zničených zúfalou núdzou skončí. Nebudú musieť živoriť, žiť do dňa na deň a prosíkať o omrvinky.

Čo je dôležité, odmena akcionára sa volá dividenda a je časťou zisku. Dnes, na voľnom trhu firma vníma mzdy ako náklad, stratu. Výrobný faktor, ktorého cenu treba tlačiť dolu. Platí, že čím vyššie sú mzdy, tým horší je hospodársky výsledok.

Klasický model: MZDY: 20 000. (Ich vyplatenie.) ZISK: 80 000. SPOLU NA PLATY (20 %): 20 000.

V novom modeli, kde plat zamestnanca bude “mesačná dividenda” budú tieto vzťahy úplne iné. Prvorado, mzda vôbec nebude existovať, takže sa ani nebude dať odčítať od zisku. V prípade, že bude zisk po zdanení 100 000 Eur, rozdelia si ho celý medzi sebou majitelia, akcionári a manažéri. Akcionári, podielníci budú i pracujúci ľudia vo firme, takže i oni budú patriť do odmeňovanej skupiny.

Nový model: MZDY: 0. ZISK: 200 000. (Vyplatenie podielov.) SPOLU NA PLATY (25%): 50 000.

Otázka pre nechápavých: je dividenda náklad? Je odmena pre akcionárov náklad pre firmu?

Príklad je hrozne zjednodušený tak, aby som čo možno najzrozumiteľnejší.

Moja vízia je: prvý rok firma vygeneruje zisk 1 milión – zamestnanci dostanú 12 %, druhý rok vygeneruje zisk 1 milión 150 tisíc – zamestnanci dostanú 12 %, v treťom roku príde kríza a firma vytvorí zisk len 580 tisíc – zamestnanci opäť dostanú 12 %. Preto nejde o klasické tabuľkové odmeny, kedy sa zistí maximálny možný výkon a ten sa stanoví ako výkonnostné minimum.

Hlavná vec však je, že vznikne národné hospodárstvo, ktoré bude existovať pre ľud, pre Slovákov a Slovenky. Tendencia firmy je pracovať pre majiteľa, zvyšovať jeho ekonomický prospech. Toto je dôležitý bod. Ak sa zamestnanci stanú podielníkmi, tak sa budú maximalizovať ich platy, to bude účelom ekonomiky. Logicky, keď budú platy pracujúcich ziskom a zároveň ak zisk sa bude maximalizovať, cieľom hospodárstva bude vyplácať stále vyššie a vyššie platy. Takisto ako dnes generujú stále viac zisku pre majiteľov, je to ten istý princíp. A práve toto je pointa podielov zo zisku: mať hospodárstvo, ktoré skutočne slúži ľuďom. Nie nadnárodným záujmom úžerníckej internacionály.

Nepriateľstvo kapitalizmu voči spotrebe

Posledný odsek predchádzajúceho podtitulku je maximálne dôležitý. Kapitalistické hospodárstvo maximalizuje zisk a minimalizuje náklady. Dnes je platom radová mzda, výrobný náklad, je všemožne tlačená dolu. Keď ju zrušíme a zaradíme zamestnancov do kategórie, ktorá maximalizuje zisk – k majiteľom, hospodárstvo bude slúžiť ľuďom. Pretože jeho poslaním bude maximalizovať mesačné dividendy, čoby súčasť zisku. V poslednej inštancii hospodárstvo bude slúžiť ľudu ak sa zamestnanci stanú spoluvlastníkmi a spolupodnikateľmi pretože za tejto podmienky bude cieľom hospodárstva to, aby podielník zarobil čo najviac.

Treba povedať, že práve v navrhovanom ekonomickom modeli je v pozadí prítomný masívny tlak na zvyšovanie spotreby. Zamestnanci sú spotrebitelia; ten istý človek, ktorý doobeda pracuje, poobede relaxuje, navštivuje obchody a nakupuje produkty za peniaze, ktoré zarobil v práci. A kedže hospodárstvo bude maximalizovať mesačné dividendy, môžeme ľahko vydedukovať, že spotreba sa bude stále a stále prudko zvyšovať – spotreba sa bude maximalizovať. Logicky: ak je spotreba tvorená odmenami pracujúcich a tie sú tlačené hore, je i spotreba tlačená hore.

Čo je však podstatné, v kapitalistickej ekonomike pôsobí opačná tendencia: tlak na zníženie spotreby na minimum. Predovšetkým mzdy, ktoré sú minimalizované tvoria spotrebu, takže spotreba je minimalizovaná, tlačená nižšie a nižšie. Cieľom kapitalizmu je minimalizovať mzdy a teda minimalizovať spotrebu, žiadúce je aby sa predávalo i kupovalo tak málo, ako len je možné. Áno, skutočne. Znie to ako magorina a je to magorina, je to proti zdravému rozumu ale takto funguje kapitalizmus. Vyvoláva to množstvo negatívnych javov.

Poznanie, že kapitalizmus minimalizuje spotrebu je zarážajúce. Je neoblomným dôkazom, že uspokojiť potreby zákazníkov je na periférii záujmov finančnej oligarchie a že kapitalizmus v skutočnosti slúži ako nástroj na získanie moci nad druhými – prostredníctvom zisku. Slovom, že kapitalizmus nemôže slúžiť masám a nikdy ani neslúžil.

Môže to vôbec fungovať? Je to hotová fantasmagória

Áno, určite môže. Nepochybujem. Podiely zo zisku veľmi úspešne fungovali v minulosti a fungujú i dnes v tisícoch súkromných podnikoch. Úspešne ich zaviedol napríklad i český podnikateľ Tomáš Baťa v Baťových závodoch:

„Lidem v zodpovědných pozicích platíme zpočátku fixní plat 5000 K měsíčně. Ale později, když se osvědčí a zapracují, dostanou fixní plat menší, pouze 2000 K měsíčně, přičemž jejich další příjem jsou procenta účasti na zisku, ale i na ztrátě, dosažených v jejich odděleních. Může to být více než původních 5000 K, ale také méně, podle úsilí a schopností pracovníka i celého oddělení.”

„Každý čin je lepší než sebedelší a sebekrásnější revoluční řeči. Účast dělníků na zisku závodu je čin revolučně mocnější než všechna májová hesla nejslavnějších revolucionářů světa, která kdy z květnových tribun zazněla.”

“Nejschůdnější cesta je, když výrobci jsou přímo zainteresováni na zisku jako vlastníci a podílníci. Tvůrci naší ekonomické reformy se však od světového trendu evidentně odvracejí.”

“Účast na zisku neznamenala každoroční přerozdělení bonusů a extra platů na základě výkonu celého podniku. To není spolupodnikání, ale kolektivní spotřeba. Účast na zisku je nedílnou součástí samosprávy dílen: aby se lidé mohli na zisku podílet, musí mít optimální podmínky k ovlivnění jeho tvorby, individuálně i týmově.”

Veľmi podobný systém teda fungoval v Baťových závodoch a v súčasnosti sa motivačné percentá vyplácajú v latinsko-amerických firmách a v mnohých amerických firmách, ktoré sú nadpriemerne ziskové a úspešné. Ďalšími žiarivými príkladmi sú brazílske firmy Semco a Los Chanchitos, grécka firma Vio.Me, argentínska zamestnanecká samospráva Zanon Ceramic, španielské korporátne družstvo Mondragon a francúzská fabrika na čaj Fralib. V minulosti to boli české JZD Slušovice – socialistický zázrak. V posledných rokoch sme svedkami pomalého, zato významného nárastu firiem so zamestnaneckou participáciou v USA. 130 miliónov Američanov v súčasnosti nejakou formou participuje na vlastníctve v družstevných podnikov alebo družstevných bankách. Viac ako 13 miliónov Američanov sa stalo spoluvlastníkmi vo viac ako 11 000 zamestnancami vlastnenými spoločnostiach.

Trendy a metódy podnikania sa vyvíjajú. Dnes sa hovorí o “podnikaní 21. storočia”, ktoré je spojené s participáciou zamestnancov, zamestnaneckou samosprávou, slobodomyseľným riadením, duševným rozvojom, vedomostnou ekonomikou, priestorom pre rozvoj zamestnancov a tiež s podielníctvom na zisku. Jedná sa o celosvetový trend.

Myšlienka podielu zo zisku nie je nová. Neuzrela svetlo sveta týmto návrhom. Jej revolučnosť však spočíva v tom, že v hospodárstve nebude žiadna fixná mzda a platy budú tvorené zo zisku v plnej miere. Práve táto odlišnosť robí z požiadavky požiadavku revolučnú.

Národné hospodárstvo

Hlavných následkov plynúcich zo zavedenia podielu zo zisku je sedem:

1. vysoký nárast produktivity a efektivity slovenských firiem,

2. sociálna spravodlivosť,

3. zvýšenie platov ľudí,

4. vytvorenie majetnej strednej triedy,

5. zlepšenie pracovných podmienok,

6. humanizácia ekonomiky,

7. účinná a silná ochrana zamestnancov.

Prvé štyri následky sú viac-menej jasné. Zanietení pracovníci nabití pracovným elánom budú makať usilovnejšie, budú šetriť surovinami a v konečnom dôsledku vyprodukujú viac produktov pri nižších nákladoch. Za prácu budú musieť dostať zodpovedajúco zaplatené, čo je sociálne spravodlivé a zapríčiní aj rast platov. Rast platov veľkej časti obyvateľstva vyústi vo vznik bohatej strednej triedy.

Piaty bod znamená, že podniky začnú využívať plný potenciál zamestnancov, nielen manuálne zručnosti. Čoskoro po zavedení podielu podnikatelia zistia, že je výhodné aby participovali na výrobe a riadení, dajú im voľnosť a určité právomoci. Hovorí sa tomu podnikanie 21. storočia.

Šiesty bod je maximalizácia spotreby v hospodárstve. Podiel odstráni nepriateľstvo kapitalizmu voči spotrebe a nahradí ho zvyšovaním spotreby.

Siedmy bod je najzaujímavejší. Ukazuje sa, že ochrana zamestnancov reguláciami nezaberá pretože chamtivý podnikateľ vždy nájde malinkú trhlinku v paragrafe a beztrestne obíde zákon. Najlepšie je chránený švajčiarsky zamestnanec; keď politici schválili liberálny zákonník práce, na cenu práce či postavenie zamestnancov to nemalo žiaden negatívny dopad. Prečo? Pretože Švajčiar má vysoký plat a na účte veľkú rezervu, je vzdelaný, ochotný súdiť sa a má množstvo iných pracovných ponúk. Vysoké platy sú najlepšou ochranou zamestnancov, nie regulácie. A podiel tomu napomôže.

Konečný cieľ podielu zo zisku je využiť schopnosti, nadanie a talent slovenských pracovníkov pre prospech a rozvoj národa a štátu. Masívne vzrastie produktivita i efektivita. Zavádzanie inovácií bude rýchle, častokrát urobia invenciu zamestnanci. Rozvoj krajiny bude prekvapivo rýchly. Jeden kus tovaru sa vyrobí dramaticky kvalitnejšie a rýchlejšie než v zahraničí. Konkurencieschopnosť Slovenska môže vyletieť do nepoznaných výšin.

Proti komunizmu a proti kapitalizmu

Hospodársky princíp podielov zo zisku je v priamom kontraste so socialistických blúznením o neziskovosti a s kapitalistickým úžerníctvom. Vyberieme sa treťou cestou.

Nie, mi nebudeme regulovať, kontrolovať, schvaľovať nekonečne komplikované smernice či nariadenia, hromady zákonov, kŕmiť prebujnenú byrokraciu, zoštátňovať a zvyšovať minimálnu mzdu. Omnoho lepšie než znižovať a obmedzovať zisk podnikateľa – ako to robia socialisti – je prispieť podnikateľovi k jeho generovaniu v maximálnej možnej miere a čast z neho odliať zamestnancom-spolupodnikateľom. Mastné zisky sa premietnu ako kráľovské platy pracujúcich. Najschodnejšia cesta je zainteresovať ľudí vo firme na zisku. Skrátka, motivovať obyčajného zamestnanca osobným záujmom, ktorým je motivovaný i zamestnávateľ.

A súčasne je jasné i logické, že finančná oligarchia a úžernícka internacionála nikdy nebudú súhlasiť s podielmi. Ak by chceli, podiely mohli vyplácať už storočia. No ako vidíme, finančná oligarchia s ideou podielu za žiadnych okolností nesúhlasí. Prečo? Pretože týmto ľudským beštiám vôbec nezáleží na miere zamestnanosti, inflácii, výške platov, spoločenskom pokroku či nebodaj na životnej úrovni. Jediné, na čom finančníkom záleží, je moc. Neobmedzená kontrola. Skutočná pohnútka ich jednania je toto. Oligarchovia podnikajú z jediného dôvodu: podnikanie je nástrojom a cestou ako získať moc. Predaj a vývoj produktov týchto ľudí nechá chladných.

Zámerom parazitov je vysať ekonomiku a zmocniť sa úplne všetkých peňazí v obehu, požičiavať peniaze na vysoké úroky a zotročiť národy sveta. A práve tu je kritický stret s podielom. Ak bude zamestnanec odmenený zodpovedajúco – podľa výsledkov, nebude možné ani tlačiť platy nižšie a tak zdierať obyvateľstvo a ani vysať peňažný obeh. (Jasné, že podiely nie sú riešením ako oslobodiť ekonomiku od nadvlády úžerníckej internacionály. Sú však bariérou istého rozmeru v zotročení obyvateľstva.)

Liberálni ekonomickí experti, agenti finančnej oligarchie budú naveky hlásať, že podiely zo zisku sú zakukleným komunizmom, že motivovať zamestnancov ziskom je v podstate to isté čo zoštátnenie – a pritom sú rýdzo kapitalistickým výmyslom. Takéto absurdné, kŕčovité výkriky do tmy je treba ignorovať.

Napriek všetkému zlému je na mieste upozorniť, že kapitalizmus má tri veľké prínosy. Kapitalistická výroba, ktorá je najproduktívnejšia, najefektívnejšia a dokonale odpovedá na spotrebiteľské priania a túžby. Doposiaľ nebol vynájdený systém, ktorý by vyprodukoval čo i len polovičné množstvo statkov a služieb a to ani v teoretickej rovine. Za druhé je to maximalizácia zisku. Zabezpečuje, že dnes sa vyrábajú produkty rýchlejšie, lacnejšie a vo väčšom množstve ako v minulosti. Jej jediná chybička krásy je, že i ľudská práca je chápaná ako náklad, ale to sa zmení uzákonením podielu zo zisku. Práca sa potom stane investíciou do firmy. Ďalší, tretí obrovský prínos je uvoľnenie cesty pre ľudský potenciál a tvorivosť. Toto je základný stavebný kameň produktívneho hospodárstva.

Proti ekonomickej demokracii

Obdobné myšlienky, aké som tu načrtol, propaguje i ľavicovo-anarchistická háveď pod názvom “ekonomická demokracia”. Autorom je americký marxista David Schweickart, napísal knihu “Po kapitalizme – ekonomická demokracia”. Je to najmodernejší marxistický výkvet alebo výlet, ktorý sa zasadzuje o spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov (pozor, nie štátne!), zamestnaneckú demokratizáciu pracoviska – rovnostárske platy, výber manažmentu pracujúcimi, prepúšťanie pracujúcimi, hlasovanie o firemných plánoch a stratégiách, o družstevníctvo typu 1 zamestnanec = 1 hlas, o spoločenskú kontrolu investícií.

Musím rezolútne vyjadriť, že s názormi marxistu Schweickarta absolútne nesúhlasím a sú mi proti srsti. Hneď z niekoľkých dôvodov.

Ľudia si nie sú rovní. Rodíme sa s unikátnymi vlohami, schopnosťami a nedostatkami. Biologické danosti udávajú človeku životný smer. Existujú ľudia bez špeciálneho nadania, ľudia hlúpi od narodenia a do tretice nesmierne schopní jedinci – genetické elity. Je to prirodzené, prírodou dané ukotvenie spoločnosti.

Netvrdím, že určitá hladina participácie občanov nie je dobrá, práveže naopak. Súhlasím, aby zamestnanci participovali na výrobe ich schopnosťami a nápadmi, aby obce mali participatívny rozpočet, aby žiaci hlasovali kam pôjdu na výlet alebo o disciplínach školských súťaží, aby rodičia pomocou hlasovania mohli prepustiť učiteľa, aby občania mohli hodnotiť zmeny. Skrátka, aby slovenský národ získal nadovšetko cennú schopnosť rozhodnúť sa a konať. To potrebujeme ako soľ.

Ale uviesť ekonomickú demokraciu k životu nie je možné z rovnakého dôvodu, z akého nemôže byť každý doktorom, architektom, manažérom či svetovo uznávaným maliarom: každý človek nemá predpoklady byť top manažér.

Skúsenosti západných krajín ukazujú, že i v podmienkach rozvinutého kapitálového trhu je držiteľmi akcií väčšinou len 5-15 % obyvateľstva; ani snahy o maximálne rozšírenie “ľudových” akcií nedokázali v tejto forme účasti na podnikanie udržať viac než 25 % populácie. Ani thatcherizmu sa nepodarilo zvýšiť podiel akcionárov nad štvrtinu populácie napriek veľkému úsiliu. Totiž aktívne podnikateľské správanie vyžaduje prinajmenšom sledovať výsledky podniku v zrkadle kapitálového trhu – zatiaľ čo pre pasívnych rentierov je pohodlnejšia iná možnosť. Väčšina ľudí nechce byť zaťažená zložitým riadením podniku, odmieta to, vyhýba sa mu.

Ako bonus ekonomická demokracia eliminuje najlepšie kapitalistické prvky: bujnú výrobu, znižovanie nákladov a ľudskú tvorivosť.

Výsledkom aplikácie ekonomickej demokracie by bolo schátrané zaostalé hospodárstvo ako v socializme.

Disponujeme teda nepriestrelnými teoretickými i praktickými argumentami o nefunkčnosti “ekonomickej demokracie”. No marxistické naivky i tak ďalej snívajú o ekonomickej demokracii. Jedno ľavicové bláznovstvo beznádejne stroskotalo pred štvrť storočím – komunizmus. Nové, druhé šialenstvo nazývané multimulturalizmus zlyháva práve teraz, sme toho očividnými svedkami. Reakciou ľavičiarov nie je zahodenie ich ideológie do smetného koša – teda kam patrí, ale výmysel ešte monštruóznejšieho magorizmu.

Teším sa na podnetnú diskusiu.

Autor: Michal, www.protiprudu.org

Poznámka redakcie:

Voči mnohým tvrdeniam autora mám výhrady, iné zasa považujem za zaujímavé. Čo vy na to? Myslíte, že by to mohlo fungovať? Prečo?