Máme za sebou protest proti kvótam Bruselu na prerozdeľovanie imigrantov. Účasť bola na slovenské pomery ohromujúca. 6 – 8 tisíc protestujúcich prekvapilo nielen systém, ale najmä neomarxistov, schovávajúcich sa za tradične klamlivým názvom “Bratislava bez náckov”. O čo menej neomarxistov zo závisťou priamo sledovalo tisíce protestujúcich, o to viac bolo tých zbabelších počuť po proteste v médiách.

Nepochybne sú všetky hlavné mediálne kanály (snáď s výnimkou internetu) pod vplyvom neomarxistov. A tak sme sa dozvedeli, že každý, kto sa zúčastnil protestu, bol nacista, fašista a rasista. Vrátane malých detí. Hrnie sa to na nás zo všetkých strán. Povedzme si to však na rovinu. Všetci zúčastnení neboli neonacisti a fašisti. Niektorí medzi protestujúcimi boli dokonca (perspektívni) komunisti. Ale nezakrývajme si oči – áno, medzi protestujúcimi boli istotne aj národní socialisti. Síce by sa dali spočítať na prstoch rúk (hovorím o tých, ktorí skutočne vedia, čo tento pojem obnáša), ale boli. Boli – no a čo? To na Slovensku nemôže mať nikto iný názor, ako neomarxisti a ich poskoci?

Byť dnes národným socialistom nie je žiadna hanba, aj keď sa to ľuďom neustále snaží marxistická ľavica vsugerovať. Aj keď pojmom “neonacista” neoznačujú iba skutočných národných socialistov, ale všetkých, ktorí nesúhlasia s ich svetonázorom. Už im asi lezie na mozog ich hlásna trúba “Monde cocotique” pod vedením istého vtáka. Bohužiaľ, mnoho ľudí na Slovensku (odhadujem 99,9 % populácie) vôbec netuší, čo pojem národný socializmus obnáša. A to vrátane mnohých osôb, ktoré sa radi sami označujú ako “náckovia”, “módne” sa obliekajú a vrnia blahom, keď sa o nich chybne hovorí ako o krajnej pravici. Národný socializmus je ľavica, ktorá stavia na spolupráci všetkých spoločenských tried pre spoločné blaho, na rozdiel od marxistickej ľavice, ktorá podnecuje triednu nenávisť, rozvrat spoločnosti a oplácanie pod heslom “kto do teba kameňom, ty doňho desiatimi”. Marxistická ľavica sa bez triedneho nepriateľa rozpadá, národno – socialistická ľavica triednych nepriateľov nemá. Pretože len ak národ drží svorne spolu, môže niečo dosiahnuť.

Cieľom marxistickej ľavice je rozbitie spoločnosti. Národný socializmus spoločnosť nerozbíja, ale spája ju pre spoločný prospech.

Ako najlepšie rozbiť spoločnosť? Treba ju zbaviť všetkých pilierov, na ktorých stojí. Rozklad rodiny, mravných zásad, presadzovanie nenávisti medzi jednotlivými vrstvami spoločnosti, odpor voči všetkému národnému, atď. Keďže s triednou nenávisťou príliš marxisti neuspeli a obzvlášť v dnešnej dobe ani úspech mať nebudú (keď pracujúci dosiahne určitú životnú úroveň, nezaujíma ho nejaký triedny boj, pri ktorom môže stratiť to, čo nadobudol), prichádza nová stratégia. Rozbíjanie spoločnosti a národného cítenia stavaním rôznych menšín proti väčšine. Štvanie LGBT proti väčšine je pomalá cesta – 4 % je stále málo. Preto treba priviesť do Európy iné menšiny – dostatočne nevzdelané a ochotné počúvať, na čo všetko majú právo. O povinnostiach samozrejme ani slova. Vietnamci, Číňania a ďalší aziati nie sú vhodní – sú dostatočne inteligentní na to, aby prekukli ich manipuláciu a naviac sú ochotní a schopní aktívne sa začleniť do spoločnosti. A tak neomarxisti s nadšením prijali návrh ich súkmeňovcov z Bruselu na prerozdeľovanie imigrantov. Nepochybne za tým stojí aj snaha najviac imigráciou postihnutých krajín o zbavenie sa hladných krkov, je to ale iba voda na mlyn neomarxistov.

S hlasným a radostným pokrikom otvárajú brány Madridu Maurom – ak mám siahnuť k historickým paralelám. Ťahajú do Európy trójskeho koňa plného miliónov barbarských hrdlorezov. Pod rúškom humanizmu sa tu pripravuje poprava zvyškov zdravého odporu. Je to súčasť globálnej vojny, ktorá sa začala dávno. A ak prirodzenosť a duchovnú tradíciu Európy neobhajujú tí, ktorých za to národy Európy platia, ba priam túto snahu sabotujú, musia vyjsť do ulíc tí, ktorí tú prirodzenosť ešte nestratili, resp. nepredali ju za judášsky groš. Bez ohľadu na to, ako nás budú titulovať, bez ohľadu na to, aké zbrane na nás systém vytiahne. Budú sa nás snažiť ohovoriť, zatvárať, zakazovať, dehonestovať. Pravda je však naša. Pretože ak sa nepostavíme na odpor, dopadneme ako v tomto podobenstve:

V malom kútiku záhrady takto prehovoril maličký bodliak ku kvietkom, ktoré tam rástli. “Prečo” pýtal sa, “ma chce záhradník zabiť? Vari nemám právo na život? Vari nie sú moje listy zelené, ako vaše? Je to tak veľa žiadať, aby som mohol rásť a vidieť slnko?” Kvety sa nad tým zamysleli a rozhodli sa, že požiadajú záhradníka, aby bodliak ušetril. Poslúchol ich. Deň za dňom bodliak rástol, stále viac silnel, bol stále vyšší, jeho listy zakryli ostatné rastliny a jeho korene sa šírili. Kvety umierali jeden za druhým, až zostala len jedna ruža. Vzhliadla k obrovskému bodliaku a spýtala sa: “Prečo ma chceš zabiť? Vari nie sú moje listy zelené ako tvoje? Je to tak veľa žiadať, aby som mohla rásť a vidieť slnko?” Bodliak odvetil: “Je to veľa.”

V prírode slabí umierajú a silní prežívajú. Takže keď chránime slabých, tým sa darí a rastú v spoločnosti ako burina, potrebujú chrániť stále viac, až je nakoniec slabých o toľko viac než silných, že – v demokracii – vládnu a tvoria zákony, ktoré podporujú ďalšiu slabosť. Spoločnosť je chorá a umiera, pomaly sa rozpadá, ako zasieva semená vlastnej skazy.

Keď dôjde na základy, spoločnosť môže prospievať len tak dlho, pokiaľ sú všetci ochotní pracovať pre prospech celku. Slovo “slabý” je len neomarxistické krytie – možno by bolo lepším popisom slovo “parazit”. Takéto označenie však zo strany médií na tých, ktorým padne ako uliate, nezačujeme. Pre zmenu sú ním označovaní médiami práve tí, ktorí si to zaslúžia najmenej. Veď republiku si predsa rozvracať nedáme.

Video: Slobodné médiá

Autor: Andrij Stryj, www.protiprudu.org