Mám medzi priateľmi mnoho úprimne veriacich kresťanov (úprimne veria, že sú veriaci kresťania), označujúcich sa za nacionalistov. Často som s nimi preberal rôzne aspekty týchto “ideológií”. A dospel som k záveru, že zrejme nie sú až tak úprimní – a to nielen ku sebe, ale aj vo vzťahu ku kresťanstvu či nacionalizmu.

Neraz som s nimi preberal otázku, ktorá je na Slovensku obzvlášť citlivá – vzhľadom na našu históriu. Môže byť dnes dobrý kresťan aj dobrým nacionalistom?

Na jazyk sa v prvom momente tlačí odpoveď – samozrejme áno. Veď kto má veľké zásluhy na národnom uvedomení? Mená kňazov, ako Bernolák, Hodža, Hurban, Chalupka, Sládkovič, Hlinka, Tiso a mnoho ďalších, sú toho dôkazom. Mnohí z nich trpeli za svoje národné cítenie vo väzení. Ich miesto v histórii je nespochybniteľné a ich zásluhy sú obrovské. Za to, čo vykonali vo svojej dobe, si zaslúžia od slovenského národa úctu a vďaku. Nedáva to však odpoveď na položenú otázku.

Hlavným problémom kresťanstva vo vzťahu ku nacionalizmu je jeho multikutúrny rozmer. Pozrime sa len námatkovo do Biblie, ktorá hovorí: Obráťte sa ku mne zo všetkých strán zeme a budete spasení, lebo ja som Boh, iného niet. Alebo: Predo mnou sa skloní každé koleno a prisahať bude každý jazyk. Takýchto príkladov tam nájdeme mnoho. Pre kresťanstvo (ale nielen preň) sú všetci veriaci bratia, ktorým treba pomáhať. Farba pleti, jazyk, alebo zvyky nie sú žiadnou prekážkou.

Teraz si predstavte, ako by sa zachovali v dnešnej dobe imigračných vĺn. V prípade kresťanských imigrantov by zrejme nemali najmenších pochýb – veď bratom vo viere treba pomáhať. V prípade inovercov by si asi presadili podmienku – buď skonvertuješ na kresťanstvo, alebo choď ďalej. Dôkaz, že by sa tak dialo, máme priamo v našej histórii. Je naivné myslieť si, že Jozef Tiso počas prvej Slovenskej republiky umožňoval židom konverziu na kresťanstvo preto, že ich chcel zachrániť pred vysťahovaním. Konal v zásadách svojej viery a nie rasovej ideológie. A preto na konvertitu nahliadal ako na nového brata v Kristu, ktorý sa stal plnoprávnym občanom – bez ohľadu na jeho etnický alebo rasový pôvod. Toto ma vedie k presvedčeniu, že dnes by konal rovnako aj v prípade vlny imigrantov z Afriky. Tak by mu kázala jeho viera. A je to v poriadku – konal ako pravý kresťan. Avšak nie ako uvedomelý nacionalista.

Naši kresťanskí buditelia – kňazi boli deti svojej doby a od toho sa odvíjali aj ich skutky. Dnes je však svet iný, menší. Vo svojej dobe im istotne ani na um neprišla možnosť masovej imigrácie iných rás do Európy a tobôž nie na Slovensko. Preto mohli byť nepochybne vo svojej dobe dobrými nacionalistami. V súčasnosti je však masová imigrácia realita. Som na pochybách, ako by sa dnes zachovali.

K povinnostiam dobrého kresťana totiž patrí aj pomáhať svojim blížnym – kresťanom. Pokiaľ tak nečiní, nie je dobrým kresťanom. Ak sa dnes niekto hlási za dobrého kresťana a zároveň za dobrého nacionalistu a odporcu imigrácie, máme asi dočinenia s človekom, ktorý sa buď nezamyslel nad všetkými aspektami kresťanstva a nacionalizmu, alebo – v horšom prípade – s pokrytcom. Dobrým kresťanom sa totiž nedá byť čiastočne – iba v tých bodoch viery, ktoré vyhovujú a v ostatných bodoch vystupovať proti Biblii a cirkvi. Buď dobrým kresťanom človek je – a to aj so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi, alebo ním nie je. Platí to aj naopak v prípade nacionalizmu.

Na dvoch stoličkách sa sedieť nedá.

Autor: Andrij Stryj, www.protiprudu.org